Náklady, ktoré presiahnu 9 miliárd libier, možno odhadnúť ľahko, prínosy však tvoria mäkké hodnoty a multiplikačný efekt postavených budov. Aj napriek tomu, že novinári rozsah verejných prostriedkov na organizovanie hier v čase krízy kritizovali, možno povedať, že hry poslúžili po vzore keynesiánskej teórie na naštartovanie britskej ekonomiky v čase, keď to najviac potrebovala. Vybudovanie olympijskej dediny prispelo k rozhýbaniu stavebníctva v celej Británii. Približne 95 percent kontraktov si rozdelili britské stavebné firmy. Celková hodnota zákaziek potom dosiahla takmer 6 miliárd libier.
Spoločnosť Visa odhaduje, že ekonomický dopad pre britskú metropolu za organizovanie hier bude prostredníctvom rôznych útrat asi 508,4 milióna libier. Túto sumu si rozdelia hotely, maloobchodníci, supermarkety, reštaurácie a cestovné agentúry. Navyše sa čaká približne o 1,14 miliardy libier lepší výkon ekonomiky vďaka znásobeným efektom sektorov, ktoré budú profitovať práve z rastúcich útrat. Tie sa čakajú hlavne od medzinárodných turistov, nie od domácich spotrebiteľov. Z dvojtýždňového boomu turistov budú ťažiť aj hotely a luxusnejšie maloobchody. Očakáva sa nápor turistov, ktorí do Londýna vyrazia len za hrami, ale to odradí aj niektorých turistov, ktorí pre hry neprídu. Komu by sa taktiež chcelo cestovať uprostred leta a uprostred olympiády londýnskym metrom?
Na druhej strane, na príklade Londýna vidno, že dopad olympiády na boom lokálnej ekonomiky je minimálny. Porovnajte náklady vo výš ke 9 miliárd libier s pravidelným ročným rastom britskej ekonomiky. Náklady na olympiádu tvoria asi 0,7 percenta ročného HDP. Investície boli navyše rozložené do piatich rokov.
.štadióny sú zlou investíciou
Na tému výhod organizovania mega športových podujatí vzniklo mnoho štúdií. Ich výsledky sú však zmiešané a po akciách vzniká prieskumov málo. Hoci nie je jednoduché vyvodiť z nich všeobecnejšie závery, jedno je zrejmé. Budovanie štadiónov a športových lokácií je pre nízku využiteľnosť po hrách veľmi zlou investíciou. Ich samotné udržiavanie stojí vlády milióny dolárov. Napríklad olympiáda z roku 1976 v Montreale stála v dnešných cenách 6 miliárd dolárov. Montrealu potom trvalo tridsať rokov tieto peniaze splatiť. A nezostalo mu nič, len dnes už nemoderný a nevyužívaný olympijský štadión.
Akademický výskum navyše ukázal, že nad problémom nedostatočného využívania športovísk a štadiónov vždy pred akciou zvíťazia očakávania rastu HDP a ekonomických prínosov, ktoré má akcia priniesť. Očakávania sú však vždy prehnané. Skvelým príkladom je svetový šampionát vo futbale, ktorý bude v roku 2022 organizovať Katar. Ten minie 70 miliárd dolárov na výstavbu 5 nových štadiónov a infraštruktúru. Až 70 miliárd! V prepočte na jedného z dvoch miliónov obyvateľov to vychádza na 35-tisíc dolárov na hlavu. Stane sa potom Katar novým turistickým rajom? Skôr nie. Reálne – keď porovnáme výšku výdavkov s predpokladanou päťpercentnou návratnosťou investície do svetového šampionátu, potom sa dostaneme na nutné ročné výnosy 3,5 miliardy dolárov. A to je úplne nepravdepodobné.
Čína počas štyroch rokov pred olympiádou v Pekingu v roku 2008 minula okolo 40 miliárd dolárov, čo predstavuje približne 0,3 percenta jej ročného HDP. Z toho 2 miliardy išli priamo na štadióny a zariadenia. Väčšina celkovej investície ani nesúvisela priamo s olympiádou. Stavali sa za ňu domy, cesty, dopravné systémy a infraštruktúra. Rovnako ako mnoho prieskumov uskutočnených po hrách, sú aj dopady na ekonomiku diskutabilné. Výsledky ich rozdeľujú podľa toho, či sa také masívne investície skutočne vyplatili. Číne olympiáda priniesla najmä zlepšený imidž a postavenie na diplomatickom poli.
Zatiaľ čo vysoká cenovka hier v Pekingu môže byť pripisovaná nákladom na rastúcu ekonomiku a budovanie infraštruktúry, v prípade hier v Aténach v roku 2004 niečo podobné rozhodne neplatí. Grécke hospodárstvo predstavuje približne jednu pätnástinu čínskeho HDP. Atény za hry minuli približne 15 miliárd dolárov, čo je takmer 7 percent gréckeho HDP za rok 2004. V relatívnych hodnotách tak vydali omnoho viac peňazí než Čína. Hoci Atény taktiež investovali do infraštruktúry, dopady toho kroku rozhodne neboli také ohromujúce. V gréckej metropole totiž žijú len štyri milióny obyvateľov, zatiaľ čo Peking ich má 17 miliónov. Atény navyše už pred olympiádou boli vyspelou turistickou destináciou. Potenciálne výhody po hrách tak boli otázkou. Podobne to bude aj s tohtoročnou olympiádou v Londýne.
Megaudalosti, akými sú aj olympijské hry, sú pobavením pre obyvateľov a politikov. Ekonomické náklady však majú tendenciu prevyšovať hospodárske výhody a hry v Londýne na tom nebudú inak. U britských obyvateľov a investorov však nie je všetko stratené. Lokálne akciové trhy totiž v súvislosti s letnou olympiádou majú tendenciu prevyšovať svojich konkurentov. Ale o tom až inokedy.
Autor je akciový analytik Saxo Bank
Spoločnosť Visa odhaduje, že ekonomický dopad pre britskú metropolu za organizovanie hier bude prostredníctvom rôznych útrat asi 508,4 milióna libier. Túto sumu si rozdelia hotely, maloobchodníci, supermarkety, reštaurácie a cestovné agentúry. Navyše sa čaká približne o 1,14 miliardy libier lepší výkon ekonomiky vďaka znásobeným efektom sektorov, ktoré budú profitovať práve z rastúcich útrat. Tie sa čakajú hlavne od medzinárodných turistov, nie od domácich spotrebiteľov. Z dvojtýždňového boomu turistov budú ťažiť aj hotely a luxusnejšie maloobchody. Očakáva sa nápor turistov, ktorí do Londýna vyrazia len za hrami, ale to odradí aj niektorých turistov, ktorí pre hry neprídu. Komu by sa taktiež chcelo cestovať uprostred leta a uprostred olympiády londýnskym metrom?
Na druhej strane, na príklade Londýna vidno, že dopad olympiády na boom lokálnej ekonomiky je minimálny. Porovnajte náklady vo výš ke 9 miliárd libier s pravidelným ročným rastom britskej ekonomiky. Náklady na olympiádu tvoria asi 0,7 percenta ročného HDP. Investície boli navyše rozložené do piatich rokov.
.štadióny sú zlou investíciou
Na tému výhod organizovania mega športových podujatí vzniklo mnoho štúdií. Ich výsledky sú však zmiešané a po akciách vzniká prieskumov málo. Hoci nie je jednoduché vyvodiť z nich všeobecnejšie závery, jedno je zrejmé. Budovanie štadiónov a športových lokácií je pre nízku využiteľnosť po hrách veľmi zlou investíciou. Ich samotné udržiavanie stojí vlády milióny dolárov. Napríklad olympiáda z roku 1976 v Montreale stála v dnešných cenách 6 miliárd dolárov. Montrealu potom trvalo tridsať rokov tieto peniaze splatiť. A nezostalo mu nič, len dnes už nemoderný a nevyužívaný olympijský štadión.
Akademický výskum navyše ukázal, že nad problémom nedostatočného využívania športovísk a štadiónov vždy pred akciou zvíťazia očakávania rastu HDP a ekonomických prínosov, ktoré má akcia priniesť. Očakávania sú však vždy prehnané. Skvelým príkladom je svetový šampionát vo futbale, ktorý bude v roku 2022 organizovať Katar. Ten minie 70 miliárd dolárov na výstavbu 5 nových štadiónov a infraštruktúru. Až 70 miliárd! V prepočte na jedného z dvoch miliónov obyvateľov to vychádza na 35-tisíc dolárov na hlavu. Stane sa potom Katar novým turistickým rajom? Skôr nie. Reálne – keď porovnáme výšku výdavkov s predpokladanou päťpercentnou návratnosťou investície do svetového šampionátu, potom sa dostaneme na nutné ročné výnosy 3,5 miliardy dolárov. A to je úplne nepravdepodobné.
Čína počas štyroch rokov pred olympiádou v Pekingu v roku 2008 minula okolo 40 miliárd dolárov, čo predstavuje približne 0,3 percenta jej ročného HDP. Z toho 2 miliardy išli priamo na štadióny a zariadenia. Väčšina celkovej investície ani nesúvisela priamo s olympiádou. Stavali sa za ňu domy, cesty, dopravné systémy a infraštruktúra. Rovnako ako mnoho prieskumov uskutočnených po hrách, sú aj dopady na ekonomiku diskutabilné. Výsledky ich rozdeľujú podľa toho, či sa také masívne investície skutočne vyplatili. Číne olympiáda priniesla najmä zlepšený imidž a postavenie na diplomatickom poli.
Zatiaľ čo vysoká cenovka hier v Pekingu môže byť pripisovaná nákladom na rastúcu ekonomiku a budovanie infraštruktúry, v prípade hier v Aténach v roku 2004 niečo podobné rozhodne neplatí. Grécke hospodárstvo predstavuje približne jednu pätnástinu čínskeho HDP. Atény za hry minuli približne 15 miliárd dolárov, čo je takmer 7 percent gréckeho HDP za rok 2004. V relatívnych hodnotách tak vydali omnoho viac peňazí než Čína. Hoci Atény taktiež investovali do infraštruktúry, dopady toho kroku rozhodne neboli také ohromujúce. V gréckej metropole totiž žijú len štyri milióny obyvateľov, zatiaľ čo Peking ich má 17 miliónov. Atény navyše už pred olympiádou boli vyspelou turistickou destináciou. Potenciálne výhody po hrách tak boli otázkou. Podobne to bude aj s tohtoročnou olympiádou v Londýne.
Megaudalosti, akými sú aj olympijské hry, sú pobavením pre obyvateľov a politikov. Ekonomické náklady však majú tendenciu prevyšovať hospodárske výhody a hry v Londýne na tom nebudú inak. U britských obyvateľov a investorov však nie je všetko stratené. Lokálne akciové trhy totiž v súvislosti s letnou olympiádou majú tendenciu prevyšovať svojich konkurentov. Ale o tom až inokedy.
Autor je akciový analytik Saxo Bank
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.