Spôsob Bezákovho odvolania (bez zjavného dôvodu), jeho okolnosti (nie Bezák, ale jeho predchodca Sokol čelí obvineniam z nezákonného nakladania s majetkom cirkvi), ale najmä otvorená osobnosť trnavského arcibiskupa a nesporné ovocie jeho pôsobenia postavili slovenských katolíkov takmer pred Sofiinu voľbu: prijať rozhodnutie Vatikánu bez otázok a nezastať sa človeka, ktorý im a Bohu príkladne slúžil, alebo sa ho zastať a vystaviť tým svoju vernosť pápežovi nečakanej skúške.
Keďže sa konajú nielen verejné modlitby za Róberta Bezáka, ale pribúdajú aj petície, vyhlásenia a dokonca koncerty, pričom často ide o veľmi konzervatívnych katolíkov, je možné, že sme svedkami historického zlomu: časť katolíckeho Slovenska vyrástla z krásne jednoduchej, no trochu detskej viery a nahrádza ju dospelým vzťahom nielen k Vatikánu, ale aj k vlastnej viere.
Bolo by pritom veľkým omylom myslieť si, že tí katolíci, ktorí sa zastali Róberta Bezáka, idú cestou akéhosi liberálneho kresťanstva, v ktorého centre sú pocity a potreby človeka, a nie pravda. Toto je zjavný trend západnej Európy, ale s postojmi v kauze Bezák nemá nič spoločné. Tu sa nehovorí o demokracii v cirkvi, nikto nežiada, aby menovanie a odvolávanie biskupov nahradili miestne voľby, a väčšina zástancov bývalého trnavského arcibiskupa nespochybňuje ani katolícku tradíciu, ani žiadnu zjavenú pravdu z evanjelií. Oni len uprednostnili solidaritu pred poslušnosťou v otázke, ktorá nijako nepodlieha učeniu o pápežskej neomylnosti.
Samozrejme, okamžite sa objavili snahy zneužiť tento čistý postoj na iné ciele. Videli sme zosmiešňovanie vernosti k pápežovi, vytvoril sa obraz o skorumpovanom Vatikáne, a zazneli dokonca aj výzvy na vystupovanie z cirkvi. Áno, táto agenda už existuje aj na Slovensku. Ale nijako sa nestala nosnou či dominantnou, skôr ide o „zbožné" želanie časti mediálne hlučných elít. Kauza Bezák neotriasla základmi slovenskej katolíckej cirkvi, a už vôbec nie viery, naopak, môže ich významne prehĺbiť a upevniť.
Ak doteraz platilo, že všetko, čo povie a vykoná pápež, je pre slovenských katolíkov svätá pravda, po odvolaní Róberta Bezáka to už neplatí. Oddnes sa už musia pýtať, či mal pri svojom rozhodovaní dosť informácií, či ich správne interpretoval a či nie je jeho rozhodnutie chybné. Na prvý pohľad to oslabuje poslušnosť k nemu, v skutočnosti však až teraz môže rozkvitnúť zrelá vernosť k pápežovi ako k omylnému človeku, ktorému bola zverená neomylnosť iba v oblasti vierouky. A práve vernosť a poslušnosť k omylnému pápežovi je dospelosť, ku ktorej Slovensko môže po kauze Bezák vykročiť.
Je to – a ešte dlho bude – boľavá kauza. Najviac pre samotného Róberta Bezáka, človeka mohutnej postavy, no citlivého srdca. To, čo sa mu stalo, považujem za elementárnu nespravodlivosť zo strany ním milovanej cirkvi. Iba dva dôsledky môžu dať jeho odvolaniu zmysel: ak to slovenskú katolícku cirkev posunie k zrelosti a ak sa ňou Róbert Bezák stane ešte bližší Bohu.
To prvé má veľkú šancu, pretože nevidno revoltu, ale premýšľanie o viere, úctu a prejavy solidarity.
To druhé považujem za isté.
Keďže sa konajú nielen verejné modlitby za Róberta Bezáka, ale pribúdajú aj petície, vyhlásenia a dokonca koncerty, pričom často ide o veľmi konzervatívnych katolíkov, je možné, že sme svedkami historického zlomu: časť katolíckeho Slovenska vyrástla z krásne jednoduchej, no trochu detskej viery a nahrádza ju dospelým vzťahom nielen k Vatikánu, ale aj k vlastnej viere.
Bolo by pritom veľkým omylom myslieť si, že tí katolíci, ktorí sa zastali Róberta Bezáka, idú cestou akéhosi liberálneho kresťanstva, v ktorého centre sú pocity a potreby človeka, a nie pravda. Toto je zjavný trend západnej Európy, ale s postojmi v kauze Bezák nemá nič spoločné. Tu sa nehovorí o demokracii v cirkvi, nikto nežiada, aby menovanie a odvolávanie biskupov nahradili miestne voľby, a väčšina zástancov bývalého trnavského arcibiskupa nespochybňuje ani katolícku tradíciu, ani žiadnu zjavenú pravdu z evanjelií. Oni len uprednostnili solidaritu pred poslušnosťou v otázke, ktorá nijako nepodlieha učeniu o pápežskej neomylnosti.
Samozrejme, okamžite sa objavili snahy zneužiť tento čistý postoj na iné ciele. Videli sme zosmiešňovanie vernosti k pápežovi, vytvoril sa obraz o skorumpovanom Vatikáne, a zazneli dokonca aj výzvy na vystupovanie z cirkvi. Áno, táto agenda už existuje aj na Slovensku. Ale nijako sa nestala nosnou či dominantnou, skôr ide o „zbožné" želanie časti mediálne hlučných elít. Kauza Bezák neotriasla základmi slovenskej katolíckej cirkvi, a už vôbec nie viery, naopak, môže ich významne prehĺbiť a upevniť.
Ak doteraz platilo, že všetko, čo povie a vykoná pápež, je pre slovenských katolíkov svätá pravda, po odvolaní Róberta Bezáka to už neplatí. Oddnes sa už musia pýtať, či mal pri svojom rozhodovaní dosť informácií, či ich správne interpretoval a či nie je jeho rozhodnutie chybné. Na prvý pohľad to oslabuje poslušnosť k nemu, v skutočnosti však až teraz môže rozkvitnúť zrelá vernosť k pápežovi ako k omylnému človeku, ktorému bola zverená neomylnosť iba v oblasti vierouky. A práve vernosť a poslušnosť k omylnému pápežovi je dospelosť, ku ktorej Slovensko môže po kauze Bezák vykročiť.
Je to – a ešte dlho bude – boľavá kauza. Najviac pre samotného Róberta Bezáka, človeka mohutnej postavy, no citlivého srdca. To, čo sa mu stalo, považujem za elementárnu nespravodlivosť zo strany ním milovanej cirkvi. Iba dva dôsledky môžu dať jeho odvolaniu zmysel: ak to slovenskú katolícku cirkev posunie k zrelosti a ak sa ňou Róbert Bezák stane ešte bližší Bohu.
To prvé má veľkú šancu, pretože nevidno revoltu, ale premýšľanie o viere, úctu a prejavy solidarity.
To druhé považujem za isté.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.