To sa však odohrávalo len v popredí. Stačí nazrieť za oponu a zistíte, že aspoň pre Taliansko sa vôbec nič nezmenilo. Európsky mechanizmus stability už predtým mohol nakupovať talianske dlhopisy na otvorenom trhu. Nástroj existoval, ale nevyužíval sa. Dohodnuté zmeny sú minimálne. Taliansko musí aj tak podpísať memorandum o porozumení a podrobiť sa „trojke“: Medzinárodnému menovému fondu, Európskej centrálnej banke a Európskej komisii. Prebehne to menej brutálne a Taliansko si pritom ešte ako-tak zachová tvár. Ale prebehne to.
.malá zbraň
Skutočné obmedzenie nákupu dlhopisov zo strany Európskeho mechanizmu stability totiž malo menej spoločné s pravidlami ako s veľkosťou mechanizmu. Jeho kapacita poskytovania pôžičiek nepresahuje 500 miliárd eur, a to sa nezmenilo. Bez ohľadu na to, ako sa na vec pozriete, Európsky mechanizmus stability jednoducho nie je dosť veľký. Napumpuje hotovosť do španielskych bánk. Bude musieť refinancovať program Grécka, Írska aj Portugalska. Onedlho sa bude musieť popasovať s Cyprom a ktovie, možno časom aj so Slovinskom. Stále nemožno vylúčiť pravdepodobnosť širokospektrálneho programu pomoci pre Španielsko. A ja nechápem, ako sa dá pod tento dáždnik zmestiť Španielsko aj nákup talianskych dlhopisov.
Jedno z ponaučení dejín finančných kríz spočíva v tom, že ak má byť zbraň proti kríze efektívna, musí byť dosť veľká. A táto nie je. Dosť veľký nebol ani už nefungujúci program pre trh s cennými papiermi Európskej centrálnej banky. Nezastavil krízu, pretože zásahy ECB boli striktne obmedzené – a vystupovali proti nim aj členovia jej správnej rady. ECB na ten program napriek tomu vynaložila vyše 200 miliárd eur, a predsa nebol účinný. A rozpočet Európskeho mechanizmu stability na nákup dlhopisov bude pravdepodobne nižší.
Mario Monti možno politicky zabezpečil tú dohodu, ktorú chcel, ale aby mohol vyriešiť problém veľkosti mechanizmu stability, musel by trvať na bankovej licencii. Keby ju mechanizmus stability dostal, mohol by zvýšiť strop pôžičiek na realistickejšiu úroveň. Takto toho schopný nebude.
Preto som presvedčený, že víťazkou minulého summitu bola Angela Merkelová, nevyhral ho Mario Monti. Podarilo sa jej udržať bez zmien záväzky Nemecka. Niekto mi ešte bude musieť vysvetliť, ako je možné nezmeniť celkové záväzky Nemecka a politiku Európskej centrálnej banky, a predsa tvrdiť, že Taliansko i Španielsko sú v bezpečí, v akom ešte pred týždňom či dvoma neboli.
.tri prekážky
Dohoda o Španielsku bola o málo lepšia – na papieri. Ale ani ona nie je tým, čím sa zdá. Vidím v nej tri prekážky.
Po prvé, mandát naplniť banky hotovosťou bude podmienený politickou dohodou o spoločnom dohľade nad bankami. A tu môže Angela Merkelová stále dosiahnuť odplatu. Nečakajte, že to prebehne ľahko. Spoločné bankovníctvo je veľká vec a pochybujem, že do októbra dôjde k dohode o ňom.
Po druhé, priama rekapitalizácia bánk si vyžaduje zmenu v zmluve o európskom mechanizme stability. Viem, že toto nie je jednoznačné. Európski predstavitelia tvrdia, že sa to dá zabezpečiť aj diktátom zhora. No aj tak neviem, ako možno dovoliť priamu rekapitalizáciu bánk z mechanizmu stability, ak zmluva výslovne hovorí, že mechanizmus stability požičiava peniaze členským štátom presne s týmto účelom. Nespomenula by zmluva taký dôležitý detail? Aj šéfka rozpočtového výboru nemeckého Bundestagu sa zrejme nazdáva, že teraz je potrebné zmeniť zmluvu.
Po tretie, túto novú funkciu stále obmedzujú rovnaké celkové finančné limity Európskeho mechanizmu stability, aké limitujú aj nákup dlhopisov. Som presvedčený, že španielske banky budú v konečnom dôsledku potrebovať omnoho viac, než tých 100 miliárd eur vyhradených na tento program. Stačí započítať dôsledky prasknutia realitnej bubliny a krízy. Európsky mechanizmus stability je vážne preťažený.
Najdôležitejšou udalosťou minulého týždňa zrejme aj tak nebola dohoda na summite, ale vyhlásenie Angely Merkelovej, že „kým bude žiť“, žiadne spoločné dlhopisy eurozóny sa neobjavia. Z tohto jej výroku je podľa mňa zrejmé, že s politickou úniou to nemyslí vážne, hoci už niekoľko týždňov ju formálne podporuje. Jej taktika mi pripomína „korunovačnú teóriu“ z osemdesiatych rokov: Bundestag vtedy hovoril, že menová únia je neprijateľná, kým nedôjde k úplnej politickej únii. A to akoby rovno hovoril, že menová únia sa nikdy neuskutoční. Vždy som mal podozrenie, že tieto reči o dlhodobých riešeniach sú možno len vábničkou. A teraz to už, zdá sa, vieme s istotou.
Ak má Angela Merkelová pravdu a za jej života sa nezrodia eurobondy, tak eurozóna neprežije. Bez spoločných dlhopisov eurozóny alebo bez zmeny v politike ECB nie je dlh Talianska a Španielska, a teda ani ich členstvo v eurozóne – udržateľné. Platilo to na summite a platí to aj dnes.
Autor je editor Financial Times.
Článok vychádza v spolupráci s Financial Tiimes
.malá zbraň
Skutočné obmedzenie nákupu dlhopisov zo strany Európskeho mechanizmu stability totiž malo menej spoločné s pravidlami ako s veľkosťou mechanizmu. Jeho kapacita poskytovania pôžičiek nepresahuje 500 miliárd eur, a to sa nezmenilo. Bez ohľadu na to, ako sa na vec pozriete, Európsky mechanizmus stability jednoducho nie je dosť veľký. Napumpuje hotovosť do španielskych bánk. Bude musieť refinancovať program Grécka, Írska aj Portugalska. Onedlho sa bude musieť popasovať s Cyprom a ktovie, možno časom aj so Slovinskom. Stále nemožno vylúčiť pravdepodobnosť širokospektrálneho programu pomoci pre Španielsko. A ja nechápem, ako sa dá pod tento dáždnik zmestiť Španielsko aj nákup talianskych dlhopisov.
Jedno z ponaučení dejín finančných kríz spočíva v tom, že ak má byť zbraň proti kríze efektívna, musí byť dosť veľká. A táto nie je. Dosť veľký nebol ani už nefungujúci program pre trh s cennými papiermi Európskej centrálnej banky. Nezastavil krízu, pretože zásahy ECB boli striktne obmedzené – a vystupovali proti nim aj členovia jej správnej rady. ECB na ten program napriek tomu vynaložila vyše 200 miliárd eur, a predsa nebol účinný. A rozpočet Európskeho mechanizmu stability na nákup dlhopisov bude pravdepodobne nižší.
Mario Monti možno politicky zabezpečil tú dohodu, ktorú chcel, ale aby mohol vyriešiť problém veľkosti mechanizmu stability, musel by trvať na bankovej licencii. Keby ju mechanizmus stability dostal, mohol by zvýšiť strop pôžičiek na realistickejšiu úroveň. Takto toho schopný nebude.
Preto som presvedčený, že víťazkou minulého summitu bola Angela Merkelová, nevyhral ho Mario Monti. Podarilo sa jej udržať bez zmien záväzky Nemecka. Niekto mi ešte bude musieť vysvetliť, ako je možné nezmeniť celkové záväzky Nemecka a politiku Európskej centrálnej banky, a predsa tvrdiť, že Taliansko i Španielsko sú v bezpečí, v akom ešte pred týždňom či dvoma neboli.
.tri prekážky
Dohoda o Španielsku bola o málo lepšia – na papieri. Ale ani ona nie je tým, čím sa zdá. Vidím v nej tri prekážky.
Po prvé, mandát naplniť banky hotovosťou bude podmienený politickou dohodou o spoločnom dohľade nad bankami. A tu môže Angela Merkelová stále dosiahnuť odplatu. Nečakajte, že to prebehne ľahko. Spoločné bankovníctvo je veľká vec a pochybujem, že do októbra dôjde k dohode o ňom.
Po druhé, priama rekapitalizácia bánk si vyžaduje zmenu v zmluve o európskom mechanizme stability. Viem, že toto nie je jednoznačné. Európski predstavitelia tvrdia, že sa to dá zabezpečiť aj diktátom zhora. No aj tak neviem, ako možno dovoliť priamu rekapitalizáciu bánk z mechanizmu stability, ak zmluva výslovne hovorí, že mechanizmus stability požičiava peniaze členským štátom presne s týmto účelom. Nespomenula by zmluva taký dôležitý detail? Aj šéfka rozpočtového výboru nemeckého Bundestagu sa zrejme nazdáva, že teraz je potrebné zmeniť zmluvu.
Po tretie, túto novú funkciu stále obmedzujú rovnaké celkové finančné limity Európskeho mechanizmu stability, aké limitujú aj nákup dlhopisov. Som presvedčený, že španielske banky budú v konečnom dôsledku potrebovať omnoho viac, než tých 100 miliárd eur vyhradených na tento program. Stačí započítať dôsledky prasknutia realitnej bubliny a krízy. Európsky mechanizmus stability je vážne preťažený.
Najdôležitejšou udalosťou minulého týždňa zrejme aj tak nebola dohoda na summite, ale vyhlásenie Angely Merkelovej, že „kým bude žiť“, žiadne spoločné dlhopisy eurozóny sa neobjavia. Z tohto jej výroku je podľa mňa zrejmé, že s politickou úniou to nemyslí vážne, hoci už niekoľko týždňov ju formálne podporuje. Jej taktika mi pripomína „korunovačnú teóriu“ z osemdesiatych rokov: Bundestag vtedy hovoril, že menová únia je neprijateľná, kým nedôjde k úplnej politickej únii. A to akoby rovno hovoril, že menová únia sa nikdy neuskutoční. Vždy som mal podozrenie, že tieto reči o dlhodobých riešeniach sú možno len vábničkou. A teraz to už, zdá sa, vieme s istotou.
Ak má Angela Merkelová pravdu a za jej života sa nezrodia eurobondy, tak eurozóna neprežije. Bez spoločných dlhopisov eurozóny alebo bez zmeny v politike ECB nie je dlh Talianska a Španielska, a teda ani ich členstvo v eurozóne – udržateľné. Platilo to na summite a platí to aj dnes.
Autor je editor Financial Times.
Článok vychádza v spolupráci s Financial Tiimes
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.