Tentoraz nik nemôže tvrdiť, že za stupňovanie diskusií o členstve v EÚ môžu euroskeptici. Tlak prichádza priamo z jadra Únie. Verejná mienka registruje, že Únia sa mení míľovými krokmi a so smerom týchto zmien nie vždy súhlasí. Lídri krajín, ktoré sa považujú za motor európskej integrácie, sa netaja tým, že chcú EÚ dotlačiť ešte k užšej integrácii. Banková únia, fiškálna únia, časom aj jednotná európska vláda, minimálne pre takzvané jadro Európskej únie...
Jednotlivé kroky tohto programu dávno nie sú len vyhrážkami, akými „strašili“ európsky ľud výrazní odporcovia integrácie. Stáva sa z nich oficiálna, summitmi hláv štátov odsúhlasená agenda. Postupné okliešťovanie suverenity členských štátov EÚ je jednoznačnou realitou. Veľká Británia na to reaguje tak, ako sa dalo čakať. Veľká časť jej verejnosti žiada volených zástupcov o vyhlásenie referenda o zotrvaní v premieňajúcej sa Európskej únii.
.toryovci boli za integráciu
Ľudové hlasovanie o pretrvaní členstva Veľkej Británie v európskom zväzku už raz prebehlo. Bolo to v roku 1975. To však bola dnešná EÚ iba Európskym hospodárskym spoločenstvom a Británia bola jeho členom len dva roky – od roku 1973, teda od podpisu Rímskej zmluvy. Bolo to vôbec prvé celoštátne britské referendum a labouristi sa na jeho usporiadanie zaviazali v rámci svojej kampane pred voľbami, v ktorých napokon zvíťazili. Vzniknutá labouristická vláda pod vedením premiéra Harolda Wilsona predvolebný sľub dodržala a referendum sa stalo skutočnosťou.
Samozrejme, že vtedajšia vláda viedla kampaň za zotrvanie v EHS, no až sedem z 23 ministrov jej kabinetu sa vyslovilo za vystúpenie. Aj jednodňová konferencia Labouristickej strany, ktorá sa konala pred referendom, hlasovala o ďalšom členstve v EHS a eurooptimistom priniesla šok: dve tretiny hlasujúcich sa vyslovili za opustenie spoločenstva. Hlboký rozkol v strane spôsobil, že premiér Harold Wilson dal členom svojho kabinetu voľnosť, aby viedli kampaň podľa svojho svedomia.
Členstvo v EHS v tom období podporovali aj opoziční konzervatívci, už pod vedením relatívne čerstvo zvolenej líderky toryovcov Margaret Thatcherovej. Tá napokon zdôraznila, že na pozitívnom výsledku – dve tretiny voličov, ktorí sa na referende zúčastnili, boli za zotrvanie v EHS – má práve konzervatívna opozícia významný podiel. V tom období boli konzervatívci proeurópskejší než labouristi, odborové zväzy a vôbec ľavica. Euroskepsa bola medzi labouristami rozšírená ešte v prvej polovici osemdesiatych rokov a mladý Tony Blair tiež patril k tým, ktorí s podozrením hľadeli na európsku integráciu. Labouristi sa zaviazali, že budú rázne oponovať všetkým snahám o federalizáciu Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
.väčšina Britov je za referendum
EHS je minulosťou, Únia sa zmenila na nepoznanie a názory hlavných politických strán na britskej scéne sa posunuli. Medzi labouristami prevláda proeurópsky postoj, konzervatívci sú skôr skeptickí. A vláda konzervatívcov s liberálnymi demokratmi v otázke európskej integrácie (nielen v nej) lavíruje podľa toho, kde ju najväčšmi tlačí topánka.
Konanie referenda o zotrvaní v EÚ však zostáva otvorenou otázkou, ktorú do popredia posúva najmä vývoj v samotnej Únii. Ako sa dnešná britská verejnosť stavia k otázke zotrvania v EÚ, to môžeme odhadovať napríklad z prieskumov verejnej mienky.
V druhej polovici roku 2011, teda v období, keď bola zreteľne vidieť kríza eura a radikálne kroky, ktoré sa na jej vyriešenie podnikali, zadal britský Guardian (ktorý sotva možno považovať za euroskeptické médium), agentúre ICM Research úlohu vypracovať prieskum verejnej mienky, ktorý by zistil proreferendové nálady medzi Britmi. „Konzervatívni rebeli, ktorí žiadajú referendum o členstve v Európskej únii, za sebou majú podporu verejnej mienky,“ napísal vzápätí Guardian. Pri prieskume bolo oslovených 1 003 dospelých respondentov a z nich 70 percent podporilo myšlienku usporiadania referenda. Až 49 percent z tých, ktorí by referendum podporili, by v ňom hlasovalo za vystúpenie Británie z EÚ. Len 40 percent by bolo za jej zotrvanie. Tieto názory pritom prekonávali sociálne i náboženské rozdiely, vyskytovali sa v podobnej miere u mužov i u žien. Jediný – a nie veľký – rozdiel bol v tom, že za vyhlásenie referenda bolo 71 percent konzervatívnych voličov v porovnaní so 65 percentami prívržencov Labouristickej strany. Proti konaniu referenda, ktoré by ľuďom položilo otázku, či chcú zostať v EÚ, sa vyslovilo len 23 percent respondentov.
A to sa od roku 2011 situácia ešte vyostrila. Novšie prieskumy uvádzajú počet tých Britov, ktorí chcú konanie referenda, až do 80 percent. A po poslednom summite EÚ má najmä David Cameron čo vysvetľovať. Prívrženci konania referenda právom poukazujú na zákon o suverenite, ktorý vlani prijala koalícia a v ktorom stojí, že ak má Británia odovzdať ďalšie svoje právomoci Európskej únii, musia o tom jej občania rozhodnúť v referende. Bývalý minister obrany Liam Fox, ktorý patrí k dôrazným zástancom britskej suverenity, vyhlásil, že súčasný vzťah s EÚ neslúži britským záujmom a britská vláda sa už nemôže prizerať, ako krajiny eurozóny vytvárajú „novú realitu“.
.cameron ako dvojitý agent
Británia sa celkom logicky obáva dvoch vecí: jednak že bude v súvislosti s najnovším vývojom tlačená k prijatiu eura, a tým k drastickejšiemu obmedzovaniu svojej suverenity. Ešte reálnejšia obava spočíva v tom, že Briti síce euro prijať nebudú musieť, ale v dôsledku toho sa dostanú v EÚ do marginalizovanej pozície. Z nej už potom ťažko ovplyvnia ďalší vývoj čoraz integrovanejšej Európy. To je tiež ohrozenie suverenity. Jedna i druhá možnosť je pre Britov ťažko prijateľná.
David Cameron hrá zatiaľ na dve strany: v Bruseli sa prezentuje ako rázny obhajca britských záujmov, zároveň však pritakáva integrátorom v tých otázkach, ktoré, ako verí, Britániu ako krajinu bez eura až tak veľmi nezasiahnu. Doma ubezpečuje voličov, že chápe ich znepokojenie, ale že chce využiť tie príležitosti vyplývajúce z integrácie, ktoré môžu Británii prospieť. Samo referendum by najradšej odsunul naneurčito a nedá sa nevidieť, že sa ho bojí aj z úzkych straníckych dôvodov. Toryovcom by totiž pred ľudovým hlasovaním o členstve v EÚ hrozil ešte horší stranícky rozkol, ako bol ten, ktorý v sedemdesiatych rokoch oslabil labouristov a aký počas debát o Maastrichtskej zmluve takmer dorazil konzervatívcov. Rýchlosť vývoja v EÚ je však momentálne taká, že Camerona k referendu dotlačí, či to premiér chce, alebo nechce.
Jednotlivé kroky tohto programu dávno nie sú len vyhrážkami, akými „strašili“ európsky ľud výrazní odporcovia integrácie. Stáva sa z nich oficiálna, summitmi hláv štátov odsúhlasená agenda. Postupné okliešťovanie suverenity členských štátov EÚ je jednoznačnou realitou. Veľká Británia na to reaguje tak, ako sa dalo čakať. Veľká časť jej verejnosti žiada volených zástupcov o vyhlásenie referenda o zotrvaní v premieňajúcej sa Európskej únii.
.toryovci boli za integráciu
Ľudové hlasovanie o pretrvaní členstva Veľkej Británie v európskom zväzku už raz prebehlo. Bolo to v roku 1975. To však bola dnešná EÚ iba Európskym hospodárskym spoločenstvom a Británia bola jeho členom len dva roky – od roku 1973, teda od podpisu Rímskej zmluvy. Bolo to vôbec prvé celoštátne britské referendum a labouristi sa na jeho usporiadanie zaviazali v rámci svojej kampane pred voľbami, v ktorých napokon zvíťazili. Vzniknutá labouristická vláda pod vedením premiéra Harolda Wilsona predvolebný sľub dodržala a referendum sa stalo skutočnosťou.
Samozrejme, že vtedajšia vláda viedla kampaň za zotrvanie v EHS, no až sedem z 23 ministrov jej kabinetu sa vyslovilo za vystúpenie. Aj jednodňová konferencia Labouristickej strany, ktorá sa konala pred referendom, hlasovala o ďalšom členstve v EHS a eurooptimistom priniesla šok: dve tretiny hlasujúcich sa vyslovili za opustenie spoločenstva. Hlboký rozkol v strane spôsobil, že premiér Harold Wilson dal členom svojho kabinetu voľnosť, aby viedli kampaň podľa svojho svedomia.
Členstvo v EHS v tom období podporovali aj opoziční konzervatívci, už pod vedením relatívne čerstvo zvolenej líderky toryovcov Margaret Thatcherovej. Tá napokon zdôraznila, že na pozitívnom výsledku – dve tretiny voličov, ktorí sa na referende zúčastnili, boli za zotrvanie v EHS – má práve konzervatívna opozícia významný podiel. V tom období boli konzervatívci proeurópskejší než labouristi, odborové zväzy a vôbec ľavica. Euroskepsa bola medzi labouristami rozšírená ešte v prvej polovici osemdesiatych rokov a mladý Tony Blair tiež patril k tým, ktorí s podozrením hľadeli na európsku integráciu. Labouristi sa zaviazali, že budú rázne oponovať všetkým snahám o federalizáciu Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
.väčšina Britov je za referendum
EHS je minulosťou, Únia sa zmenila na nepoznanie a názory hlavných politických strán na britskej scéne sa posunuli. Medzi labouristami prevláda proeurópsky postoj, konzervatívci sú skôr skeptickí. A vláda konzervatívcov s liberálnymi demokratmi v otázke európskej integrácie (nielen v nej) lavíruje podľa toho, kde ju najväčšmi tlačí topánka.
Konanie referenda o zotrvaní v EÚ však zostáva otvorenou otázkou, ktorú do popredia posúva najmä vývoj v samotnej Únii. Ako sa dnešná britská verejnosť stavia k otázke zotrvania v EÚ, to môžeme odhadovať napríklad z prieskumov verejnej mienky.
V druhej polovici roku 2011, teda v období, keď bola zreteľne vidieť kríza eura a radikálne kroky, ktoré sa na jej vyriešenie podnikali, zadal britský Guardian (ktorý sotva možno považovať za euroskeptické médium), agentúre ICM Research úlohu vypracovať prieskum verejnej mienky, ktorý by zistil proreferendové nálady medzi Britmi. „Konzervatívni rebeli, ktorí žiadajú referendum o členstve v Európskej únii, za sebou majú podporu verejnej mienky,“ napísal vzápätí Guardian. Pri prieskume bolo oslovených 1 003 dospelých respondentov a z nich 70 percent podporilo myšlienku usporiadania referenda. Až 49 percent z tých, ktorí by referendum podporili, by v ňom hlasovalo za vystúpenie Británie z EÚ. Len 40 percent by bolo za jej zotrvanie. Tieto názory pritom prekonávali sociálne i náboženské rozdiely, vyskytovali sa v podobnej miere u mužov i u žien. Jediný – a nie veľký – rozdiel bol v tom, že za vyhlásenie referenda bolo 71 percent konzervatívnych voličov v porovnaní so 65 percentami prívržencov Labouristickej strany. Proti konaniu referenda, ktoré by ľuďom položilo otázku, či chcú zostať v EÚ, sa vyslovilo len 23 percent respondentov.
A to sa od roku 2011 situácia ešte vyostrila. Novšie prieskumy uvádzajú počet tých Britov, ktorí chcú konanie referenda, až do 80 percent. A po poslednom summite EÚ má najmä David Cameron čo vysvetľovať. Prívrženci konania referenda právom poukazujú na zákon o suverenite, ktorý vlani prijala koalícia a v ktorom stojí, že ak má Británia odovzdať ďalšie svoje právomoci Európskej únii, musia o tom jej občania rozhodnúť v referende. Bývalý minister obrany Liam Fox, ktorý patrí k dôrazným zástancom britskej suverenity, vyhlásil, že súčasný vzťah s EÚ neslúži britským záujmom a britská vláda sa už nemôže prizerať, ako krajiny eurozóny vytvárajú „novú realitu“.
.cameron ako dvojitý agent
Británia sa celkom logicky obáva dvoch vecí: jednak že bude v súvislosti s najnovším vývojom tlačená k prijatiu eura, a tým k drastickejšiemu obmedzovaniu svojej suverenity. Ešte reálnejšia obava spočíva v tom, že Briti síce euro prijať nebudú musieť, ale v dôsledku toho sa dostanú v EÚ do marginalizovanej pozície. Z nej už potom ťažko ovplyvnia ďalší vývoj čoraz integrovanejšej Európy. To je tiež ohrozenie suverenity. Jedna i druhá možnosť je pre Britov ťažko prijateľná.
David Cameron hrá zatiaľ na dve strany: v Bruseli sa prezentuje ako rázny obhajca britských záujmov, zároveň však pritakáva integrátorom v tých otázkach, ktoré, ako verí, Britániu ako krajinu bez eura až tak veľmi nezasiahnu. Doma ubezpečuje voličov, že chápe ich znepokojenie, ale že chce využiť tie príležitosti vyplývajúce z integrácie, ktoré môžu Británii prospieť. Samo referendum by najradšej odsunul naneurčito a nedá sa nevidieť, že sa ho bojí aj z úzkych straníckych dôvodov. Toryovcom by totiž pred ľudovým hlasovaním o členstve v EÚ hrozil ešte horší stranícky rozkol, ako bol ten, ktorý v sedemdesiatych rokoch oslabil labouristov a aký počas debát o Maastrichtskej zmluve takmer dorazil konzervatívcov. Rýchlosť vývoja v EÚ je však momentálne taká, že Camerona k referendu dotlačí, či to premiér chce, alebo nechce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.