Stredná európa Luboša Palatu

Milan Thér a jeho spolupracovníci sú veľkí priekopníci, ktorí podobne, ako je to v západnej Európe normálne, skúšajú vrátiť lode a život okolo nich na české rieky. Ich Firma Vltava s lodí má trochu zavádzajúci názov, pretože dnes sa môžete bez nejakého mimoriadneho školenia plaviť loďou približne na dvoch stovkách kilometrov dvoch najväčších riek – Vltavy a Labe.
Stačí na to zopár tisícov, zopár dní času a trochu odvahy. Pretože ono to pre úplne neodvážnych nie je. Keď po hodine až dvoch školenia vyrazíte do prvej plavebnej komory, ktorými po Vltave a Labe spolu s vami prechádzajú tie najväčšie riečne lode, tak okrem podrobnej mapy rieky, ktorou vás vybavili, potrebujete aj pokoj a umenie s tou vašou desaťmetrovou loďou dôjsť tam, kam chcete. No keď sa všetko robí pomaly a v pokoji, tak to na tých našich dvoch najväčších a najdôstojnejších riekach napokon vždy dosť dobre dopadne.
Čo neznamená, že by na nich chýbali miesta, ktoré vzbudzujú rešpekt. Taká plavebná komora Hořín pred Mělníkom, krásna secesná stavba, je naozaj mohutná. Prekonávate v nej osem a pol metrový rozdiel medzi hladinou plavebného kanála Mělník-Vraňany a pôvodným korytom Vltavy, čiže klesáte do hĺbky trojposchodového domu. Keď hořínsku komoru videla pred vyše týždňom moja snúbenica, s ktorou sme po tej Vltave a Labe podnikli na lodi svadobnú plavbu, najskôr mi povedala, že radšej zruší sobáš, než aby ňou preplávala. Napokon súhlasila, ale pridala dosť zaväzujúce prehlásenie: „Ja ti verím.“ Hořínsku komoru sme napokon prvú júlovú nedeľu prekonali ľahko – tak ako všetky ďalšie, ktoré medzi Kralupami nad Vltavou a Ústím nad Labem sú. Aj napriek tomu, že komorou s nami prechádzal najväčší výletný parník, taký, čo u vás na Slovensku premáva po Dunaji a kotví na bratislavskom nábreží.
Potom už to bola len rozprávka o srdci Čiech. Sútok Labe s Vltavou, nad ktorým sa vypína krásny mělnický zámok a pod ním sú vinice, kde knieža Lobkowicz pestuje Ludmilu, jedno z najlepších bielych vín, aké sa v strednej Európe dajú nájsť. Keď sme ju ochutnávali, práve zapadalo slnko nad Řípom a v diaľke sa črtali sopečné kužele Českého stredohoria a Krušné hory, ku ktorým sme v najbližších dňoch mali plávať.
Rieka Labe, ktorá bola na konci devätnásteho storočia reguláciou prispôsobená na plavbu až k Pardubiciam a Hradci Králové, vyzerá z behu a najmä z ciest ako nudná rieka. Ale opak je pravdou. Stále sú tu ostrovy, mŕtve ramená a ďalšie romantické zákutia. A najmä je to rieka čistá, plná rýb a života. Dôkazom boli stovky rybárov, ktorí na začiatku prázdnin odišli tráviť dovolenku na jej brehoch.
Ani Polabie, najúrodnejšia krajina Čiech, jediná rovina, ktorú v Česku máme, nie je z lode vôbec fádne. Nie je vždy krásne, lebo taká elektráreň Mělník alebo chemička v Lovosiciach nemôžu byť žiadna nádhera, ale keď už nič iného, aspoň vzbudzujú rešpekt. Okrem nich sú však okolo vody starobylé mestečká, kostoly, kláštory, vinice, chmelnice. A potom niekoľko drahokamov, ako sú okrem spomínaného Mělníka mestá Roudnice a Litoměřice. Roudnice nad Labem vyzerá z vody skoro také krásne ako po prúde Labe neveľmi vzdialené Drážďany, len bez jaziev po vojne. A Litoměřice, hlavné cirkevné mesto Česka, to je miesto, ktoré v mnohých ohľadoch znesie porovnanie aj s Českým Krumlovom či Prahou. Zatiaľ bez tých davov turistov.
No a keď sa potom vaša cesta skončí Českou bránou, kaňonom skál, ktorým sa rieka derie k hranici s Nemeckom, a v posledný večer vám zapadá slnko za sopečnými horami Českého stredohoria na vinicami obklopenom Žernoseckom jazere, tak si už len hovoríte, či sa vám to celé nesnívalo. Taká je to krása.
A to pritom, keď sa na mňa moja žena dosť naštve, môže pokojne povedať, že som ju na svadobnú plavbu vzal z Kaučuku Kralupy do Lovochemie Lovosice. Čo je, preložené do slovenských reálií, asi ako Slovnaft Bratislava a Duslo Šaľa.

Autor je redaktor Lidových novín.