Blížil sa už koniec školského roka, keď sa na chodbe Základnej školy v Dobšinej stretli dve učiteľky. Jedna z nich učí už dvadsať rokov, má dve dcéry, vyštudovala matematiku a fyziku a štúdium si ešte doplnila o špeciálnu pedagogiku. Tá druhá, mladšia, učí len tri roky, je slobodná, vyštudovala psychológiu a učiteľstvo etickej a občianskej výchovy.
Obe ženy prehodili medzi sebou len pár slov. „Tá moja Magda je opäť tehotná,“ posťažovala sa Eleonóra Liptáková kolegyni Erike Polgáriovej. Nehovorila o svojej dcére, ale o žiačke zo špeciálnej triedy, ktorá mala v pätnástich prvé dieťa, a teraz v šestnástich čaká druhé. To dievča je mentálne retardované a oveľa viac by jej ešte pristal kočiarik s bábikou. Dievča ani nevedelo, že je tehotné. Až učiteľky si všimli, že v jej bruchu kope dieťa. Poslali ju k lekárovi, pomohli s výbavičkou pre dieťa. Eleonóra Liptáková má to útle dieťa, ktoré ani fyzicky, ani mentálne nie je pripravené na materstvo, celkom rada. Možno aj preto ju to zobralo viac ako inokedy a pred kolegyňou si povzdychla, že niečo treba urobiť. V škole majú predsa už osem matiek. Zopakovala to aj na porade – a ohlas našla u Eriky Polgáriovej. Spolu napísali list a dali doň všetko, čo ich trápi. Je to svedectvo ľudí, ktorí v prvej línii bojujú s úpadkom neprispôsobivých komunít, ale necítia podporu ani porozumenie v zázemí. Akoby si sociálnu katastrofu, ktorú tento civilizačný úpadok prináša, spoločnosť vôbec neuvedomovala.
List zavesili len na facebookovú stránku Ako ďalej, učiteľ. Neočakávali veľa, iba sa chceli so svojou frustráciou podeliť s ostatnými učiteľmi. Po pár dňoch ich emotívne silný list čítalo vyše dvestotisíc ľudí a mailové stránky aj telefóny oboch učiteliek boli zaplavené najmä podpornými odkazmi. Dobšinské učiteľky sa ocitli v médiách, k ich listu sa museli vyjadriť ľudia z ministerstva, tretieho sektora, politici. „Bol to šok,“ priznáva Erika Polgáriová, „ale potešilo nás to.“ (List nájdete na aj na janmacek.blog.sme.sk)
.dobšinskí a tí druhí
Dobšiná je staré banícke mesto, ktoré získalo mestské práva ešte v pätnástom storočí. Baníctvo a hutníctvo sa rozvíjalo vďaka nemeckým kolonistom, ktorý priniesli mestu aj kultúrny rozvoj. Miestny gotický kostol pochádza z roku 1480. Ešte aj v osemnástom a devätnástom storočí mesto rozkvitalo. Jeho obyvatelia dokonca nemuseli platiť dane a mesto robilo veľkorysú sociálnu a školskú politiku. Elegantné domy v centre päťtisícovej Dobšinej sú aj dnes spomienkou na éru rozkvetu.
Úpadok baníctva a hutníctva spôsobil vysťahúvanie ľudí za prácou a do vyprázdnených domov postavených s remeselným fortieľom sa začali sťahovať chudobné rómske komunity z Popradu či Kežmarku.
V Dobšinej žili Rómovia aj predtým, ale keďže boli v menšine, dokázali sa prispôsobiť a ich rodiny už niekoľko generácií žijú tak ako nerómske rodiny. Napokon, aj v základnej škole učia dve vzdelané Rómky. V Dobšinej ľudia dobre vedia, že nie všetci Rómovia sú problémoví. Ale na druhej strane vedia aj to, že väčšinu sociálne neprispôsobivých tvoria Rómovia. A sú to najmä tí, čo sa sem prisťahovali v nedávnej dobe. „Dobšinskí Rómovia nie sú arogantní a spolupracujú so školou,“ tvrdí Erika Polgáriová, ktorá pochádza z Dobšinej. Keď pred dvadsiatimi rokmi nastupovala ako žiačka do základnej školy, mala päť rómskych spolužiakov. Z nich jeden bol vynikajúci žiak, ktorého im učiteľka dávala za príklad. „Raz mal jeden z rómskych spolužiakov vši, pani učiteľka urobila cirkus a odvtedy bol pokoj,“ nostalgicky spomína. Dnes musia učiteľky učiť šesťročné deti, ako sa používa mydlo. Deti majú vši, svrab, blchy, zapáchajú. Bizarné je, keď majú informatiku. Najprv musia učiteľky takýmto žiakom dobre vydrhnúť mydlom ruky. Niekedy sa im to zdá zmysluplnejšie, ako učiť ich ovládať počítač.
Dnes je v prvých ročníkoch dobšinskej školy väčšina rómskych detí. A matky zo slušných rómskych rodín chodia učiteľov prosiť, aby ich deti nešli do „cigánskych“ tried. Ale také v Dobšinej nemajú. „Vonkajšiu diferenciáciu by sme pritom radi urobili, ale nesmieme to urobiť, lebo je to segregácia,“ tvrdí Eleonóra Liptáková. „Dali by sme dokopy deti, ktoré prepadávajú, majú štvorky, päťky. Išli by sme s nimi iným tempom a neprebrali všetko učivo do detailov. V triede s ostatnými deťmi takýto žiak nikdy nemôže dostať jednotku, hoci pre ňu urobí maximum. Jeho spolužiaci sú už úplne inde.“
Deti zo sociálne neprispôsobivých rodín, ktoré šesťročné prichádzajú do školy, nemajú šancu dobehnúť to, čo zameškali do šiestich rokov, ani nultý ročník situáciu nezachráni. Mnohé z detí predtým nedržali v rukách ceruzku, nevedia poskladať na seba kocky, nevedia po slovensky, a aj v rómskom jazyku majú slabú slovnú zásobu, lebo sa s nimi rodičia nerozprávajú. Eleonóru Liptákovú prekvapuje, že tieto deti sa už ani nevedia hrať. Aj keď nemajú hračky, mohli by sa vonku hrať s hocičím, trebárs aj s kamienkami. Sama si nevie tento úpadok vysvetliť. Ale vie, že tieto deti už nemajú šancu zažiť v škole úspech. „Možno aj preto začínajú skoro so sexuálnym životom,“ uvažuje. „Každý človek potrebuje zažiť úspech, potrebuje sa niekde realizovať a napríklad takéto dievča ho možno zažije až vtedy, keď sa už cíti v očiach muža ženou.“
.frustrované?
Ak by niekto čakal, že ten list napísali frustrované rezignované ženy v hlbokej depresii, tak je na omyle. Erika Polgáriová učí tri roky a miluje svoju prácu. Na otázku, či je vo svojom povolaní šťastná, bez váhania odpovie: „Určite.“ Hoci si počas štúdia nepredstavovala, že bude ako školská psychologička učiť dievčatá zostavovať rodinný rozpočet, kupovať im tehotenské testy, ukazovať im odpudzujúce obrázky ľudí s pohlavnými chorobami a vysvetľovať, načo slúži kondóm. Na toto ju vysoká škola nepripravila. Dnes považuje za úspech aj to, keď niektoré jej žiačky ešte nie sú tehotné, hoci so svojím druhom žijú štyri roky. Priznáva: „Ja sa za tie deti cítim zodpovedná.“ Ak ju niekto ľutuje, že so svojím vzdelaním, schopnosťami či ambíciami by mohla na inom mieste urobiť lepšiu kariéru, odpovedá: „Mňa netreba ľutovať, len treba niečo urobiť, aby sme tu mohli pracovať efektívnejšie a mali lepšie výsledky.“
Ani jej staršia kolegyňa Eleonóra Liptáková, ktorá je iný typ ako emocionálna a idealistická Erika, sa necíti ako vyhorená frustrovaná učiteľka. Cíti v sebe stále dostatok kreativity aj energie. Ako matematička je racionálne založená, presne ovláda zákony aj vyhlášky. S neúprosnou logikou odhaľuje nezmysly, ktoré vyprodukujú úradníci netušiaci, ako beží život. Cíti občas depresiu z toho, že celá zodpovednosť sa hádže na školy. Akoby vôbec nebol problém v rómskych rodinách. Tie dnes sociálny systém nemotivuje pracovať. Hnevá ju, keď vidí, ako žiaci poznajú svoje práva, ale do školy chodia nepripravení, nenosia si pomôcky a občas vyučovanie prespia s hlavou na stole. Podľa zákona však napĺňajú podmienku povinnej školskej dochádzky. Nevážia si ani pomôcky, ktoré dostávajú zadarmo a do zúfalstva ju vie priviesť fakt, že rodičia pošlú deti v zime do školy v šľapkách a sú schopní predať aj oblečenie, ktoré deťom z ľútosti prinesú učiteľky. Dcéry Eleonóry Liptákovej však celkom určite nevidia doma nešťastnú deprimovanú učiteľku, keďže jedna z nich si zvolila presne takú istú životnú cestu ako jej mama.
.začať treba v osade
Obe učiteľky majú ambíciu venovať sa systematicky maloletým matkám. Zistili, že s nimi vedia robiť, že majú ich dôveru a majú aj isté úspechy, ktoré potvrdzujú zmysluplnosť takejto práce. „Mňa dokonca viac baví práca s tými sociálne zanedbanými,“ priznáva Erika Polgáriová. „Mám pocit, že im niečo viem odovzdať.“
Internátne školy pre deti od šiestich rokov podľa nich problém nevyriešia. „Nie je to ideálne, deti sú naviazané na matku a hrozí citová deprivácia, akú vidíme u deti z detských domovov. Problém je v tom, že s deťmi z problémového prostredia treba robiť od narodenia,“ vysvetľuje Liptáková. Skepticky sa pozerajú aj na úvahy o celodennom vzdelávaní na školách s vysokým počtom neprispôsobivých detí. Prekáža im, že to majú byť opäť len školy a učitelia, čo takto na seba preberú zodpovednosť za výchovu týchto detí. „My budeme v škole do šiestej, a naše deti bude vychovávať kto? Prečo my máme suplovať rodiny?“ Za perspektívnejšie považujú venovať sa maloletým či mladistvým matkám a učiť ich vychovávať deti.
Za kľúčové považujú podchytiť deti do troch rokov, preto treba začať robiť masívnu terénnu sociálnu prácu v osadách. „Štát stoja obrovské peniaze projekty, ktoré sa robia na základných školách, ale keď s deťmi začnete robiť v piatom alebo šiestom ročníku, tak sú to vyhodené peniaze. Keď majú dvanásť-trinásť rokov, už ich v škole neudržíte,“ dodáva Eleonóra Liptáková.
Obidve učiteľky očakávajú intenzívnu mobilizáciu a intervenciu zo strany štátu. Učitelia by nemali zostať osamotenými bojovníkmi v prvej línii. Štát by mal v súvislosti s rómskou problematikou súbežne riešiť vzdelávanie, ale aj sociálnu a komunitnú prácu v osadách, problém zlého nastavenia sociálnych dávok, ako aj bezpečnosť či zdravotnícku starostlivosť.
Podľa ľudí, ktorí s neprispôsobivými občanmi prichádzajú denne do kontaktu, už problém dozrel do štádia, že jeho riešenie by sa malo stať štátnou prioritou. Zrejme je to pocit chápaný rovnako veľkou časťou verejnosti. Obrovský ohlas na list gemerských učiteliek je toho dôkazom.
.očakávaný projekt
V prehriatych kanceláriách jednej z prešovských administratívnych budov v týchto dňoch finišujú prípravné práce na spustenie doteraz najväčšieho vzdelávacieho a výchovného projektu pre rómske deti. Zastrešuje ho metodicko-pedagogické centrum a jeho cieľom je zaviesť celodenné vzdelávanie do viac ako dvesto slovenských škôl. Medzi nimi je aj základná škola v Dobšinej. Ide o školy, v ktorých najmenej 20 percent žiakov pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Rozpočet je viac ako dvadsať miliónov eur a projekt by sa mal dotknúť viac ako 22 tisícov detí. Celodenné vzdelávanie by sa malo odštartovať už v septembri. Viac ako stodvadsať škôl je z Prešovského a Košického kraja, no niektoré školy sa do neho odmietli zapojiť. Báli sa veľkej administratívy, alebo sa im nechcelo ísť do takéhoto experimentu.
Odborným garantom projektu je Peter Dolíhal, bývalý dlhoročný riaditeľ Základnej školy v Markušovciach, do ktorej chodí viac ako osemdesiat percent rómskych žiakov. V Markušovciach celodenné vzdelávanie skúšali dva roky. Po klasickom vyučovaní mohli žiaci v škole zostať aj popoludní a venovať sa záujmovým činnostiam. Od športu cez tanec, divadlo až po varenie a šitie. „Mali sme fantastické výsledky. Dochádzka sa zlepšila o polovicu, klesli aj neospravedlnené hodiny. Fungoval tam aj motivačný faktor – kto nechodil na do školy, nemohol chodiť ani na popoludňajšie aktivity,“ vysvetľuje Peter Dolíhal. Problémy s disciplínou a morálkou sa podľa neho zredukovali na skupinu desiatich, pätnástich žiakov, ktorú potom učitelia dokázali ľahšie zvládnuť.
Dolíhal sa nebojí ani toho, že školy nebudú mať na zabezpečenie popoludňajších aktivít dostatok ľudského kapitálu. V projekte sú peniaze na to, aby učitelia dostali za tieto aktivity peniaze navyše. Škola navyše bude môcť zamestnať aj dvoch asistentov učiteľa. Súčasťou projektu je aj osvetová práca v komunitách, ktorú by mali zabezpečovať vybrané mimovládne organizácie.
Dnes už, pokiaľ ide o rómsku problematiku, určite platí, že robiť aspoň niečo je určite lepšie ako nerobiť nič. Ako slabá stránka rozbiehajúceho sa projektu celodenného vzdelávania sa môže ukázať nielen dostatok ochotných a motivovaných učiteľov, ale aj jeho nedostatočná trvalá udržateľnosť. Jednoducho po dvoch rokoch, keď sa minú peniaze, môže do minulosti odísť aj celodenné vzdelávanie na problémových školách. Dolíhal aj jeho kolegovia si však túto možnosť nepripúšťajú.
Udržanie modelu chcú zabezpečiť tlakom na legislatívne zmeny a navýšenie financií pre školy. Ich argumentácia má logiku. Ak sa ukáže, že celodenné vzdelávanie funguje aj inde tak, ako fungovalo v Markušovciach, mal by ho aj po vyčerpaní európskych peňazí štát platiť z vlastného rozpočtu.
Aké výsledky projekt prinesie a ako pomôže školám, ako je tá v Dobšinej, bude tento časopis aj ďalej pozorne sledovať.
Obe ženy prehodili medzi sebou len pár slov. „Tá moja Magda je opäť tehotná,“ posťažovala sa Eleonóra Liptáková kolegyni Erike Polgáriovej. Nehovorila o svojej dcére, ale o žiačke zo špeciálnej triedy, ktorá mala v pätnástich prvé dieťa, a teraz v šestnástich čaká druhé. To dievča je mentálne retardované a oveľa viac by jej ešte pristal kočiarik s bábikou. Dievča ani nevedelo, že je tehotné. Až učiteľky si všimli, že v jej bruchu kope dieťa. Poslali ju k lekárovi, pomohli s výbavičkou pre dieťa. Eleonóra Liptáková má to útle dieťa, ktoré ani fyzicky, ani mentálne nie je pripravené na materstvo, celkom rada. Možno aj preto ju to zobralo viac ako inokedy a pred kolegyňou si povzdychla, že niečo treba urobiť. V škole majú predsa už osem matiek. Zopakovala to aj na porade – a ohlas našla u Eriky Polgáriovej. Spolu napísali list a dali doň všetko, čo ich trápi. Je to svedectvo ľudí, ktorí v prvej línii bojujú s úpadkom neprispôsobivých komunít, ale necítia podporu ani porozumenie v zázemí. Akoby si sociálnu katastrofu, ktorú tento civilizačný úpadok prináša, spoločnosť vôbec neuvedomovala.
List zavesili len na facebookovú stránku Ako ďalej, učiteľ. Neočakávali veľa, iba sa chceli so svojou frustráciou podeliť s ostatnými učiteľmi. Po pár dňoch ich emotívne silný list čítalo vyše dvestotisíc ľudí a mailové stránky aj telefóny oboch učiteliek boli zaplavené najmä podpornými odkazmi. Dobšinské učiteľky sa ocitli v médiách, k ich listu sa museli vyjadriť ľudia z ministerstva, tretieho sektora, politici. „Bol to šok,“ priznáva Erika Polgáriová, „ale potešilo nás to.“ (List nájdete na aj na janmacek.blog.sme.sk)
.dobšinskí a tí druhí
Dobšiná je staré banícke mesto, ktoré získalo mestské práva ešte v pätnástom storočí. Baníctvo a hutníctvo sa rozvíjalo vďaka nemeckým kolonistom, ktorý priniesli mestu aj kultúrny rozvoj. Miestny gotický kostol pochádza z roku 1480. Ešte aj v osemnástom a devätnástom storočí mesto rozkvitalo. Jeho obyvatelia dokonca nemuseli platiť dane a mesto robilo veľkorysú sociálnu a školskú politiku. Elegantné domy v centre päťtisícovej Dobšinej sú aj dnes spomienkou na éru rozkvetu.
Úpadok baníctva a hutníctva spôsobil vysťahúvanie ľudí za prácou a do vyprázdnených domov postavených s remeselným fortieľom sa začali sťahovať chudobné rómske komunity z Popradu či Kežmarku.
V Dobšinej žili Rómovia aj predtým, ale keďže boli v menšine, dokázali sa prispôsobiť a ich rodiny už niekoľko generácií žijú tak ako nerómske rodiny. Napokon, aj v základnej škole učia dve vzdelané Rómky. V Dobšinej ľudia dobre vedia, že nie všetci Rómovia sú problémoví. Ale na druhej strane vedia aj to, že väčšinu sociálne neprispôsobivých tvoria Rómovia. A sú to najmä tí, čo sa sem prisťahovali v nedávnej dobe. „Dobšinskí Rómovia nie sú arogantní a spolupracujú so školou,“ tvrdí Erika Polgáriová, ktorá pochádza z Dobšinej. Keď pred dvadsiatimi rokmi nastupovala ako žiačka do základnej školy, mala päť rómskych spolužiakov. Z nich jeden bol vynikajúci žiak, ktorého im učiteľka dávala za príklad. „Raz mal jeden z rómskych spolužiakov vši, pani učiteľka urobila cirkus a odvtedy bol pokoj,“ nostalgicky spomína. Dnes musia učiteľky učiť šesťročné deti, ako sa používa mydlo. Deti majú vši, svrab, blchy, zapáchajú. Bizarné je, keď majú informatiku. Najprv musia učiteľky takýmto žiakom dobre vydrhnúť mydlom ruky. Niekedy sa im to zdá zmysluplnejšie, ako učiť ich ovládať počítač.
Dnes je v prvých ročníkoch dobšinskej školy väčšina rómskych detí. A matky zo slušných rómskych rodín chodia učiteľov prosiť, aby ich deti nešli do „cigánskych“ tried. Ale také v Dobšinej nemajú. „Vonkajšiu diferenciáciu by sme pritom radi urobili, ale nesmieme to urobiť, lebo je to segregácia,“ tvrdí Eleonóra Liptáková. „Dali by sme dokopy deti, ktoré prepadávajú, majú štvorky, päťky. Išli by sme s nimi iným tempom a neprebrali všetko učivo do detailov. V triede s ostatnými deťmi takýto žiak nikdy nemôže dostať jednotku, hoci pre ňu urobí maximum. Jeho spolužiaci sú už úplne inde.“
Deti zo sociálne neprispôsobivých rodín, ktoré šesťročné prichádzajú do školy, nemajú šancu dobehnúť to, čo zameškali do šiestich rokov, ani nultý ročník situáciu nezachráni. Mnohé z detí predtým nedržali v rukách ceruzku, nevedia poskladať na seba kocky, nevedia po slovensky, a aj v rómskom jazyku majú slabú slovnú zásobu, lebo sa s nimi rodičia nerozprávajú. Eleonóru Liptákovú prekvapuje, že tieto deti sa už ani nevedia hrať. Aj keď nemajú hračky, mohli by sa vonku hrať s hocičím, trebárs aj s kamienkami. Sama si nevie tento úpadok vysvetliť. Ale vie, že tieto deti už nemajú šancu zažiť v škole úspech. „Možno aj preto začínajú skoro so sexuálnym životom,“ uvažuje. „Každý človek potrebuje zažiť úspech, potrebuje sa niekde realizovať a napríklad takéto dievča ho možno zažije až vtedy, keď sa už cíti v očiach muža ženou.“
.frustrované?
Ak by niekto čakal, že ten list napísali frustrované rezignované ženy v hlbokej depresii, tak je na omyle. Erika Polgáriová učí tri roky a miluje svoju prácu. Na otázku, či je vo svojom povolaní šťastná, bez váhania odpovie: „Určite.“ Hoci si počas štúdia nepredstavovala, že bude ako školská psychologička učiť dievčatá zostavovať rodinný rozpočet, kupovať im tehotenské testy, ukazovať im odpudzujúce obrázky ľudí s pohlavnými chorobami a vysvetľovať, načo slúži kondóm. Na toto ju vysoká škola nepripravila. Dnes považuje za úspech aj to, keď niektoré jej žiačky ešte nie sú tehotné, hoci so svojím druhom žijú štyri roky. Priznáva: „Ja sa za tie deti cítim zodpovedná.“ Ak ju niekto ľutuje, že so svojím vzdelaním, schopnosťami či ambíciami by mohla na inom mieste urobiť lepšiu kariéru, odpovedá: „Mňa netreba ľutovať, len treba niečo urobiť, aby sme tu mohli pracovať efektívnejšie a mali lepšie výsledky.“
Ani jej staršia kolegyňa Eleonóra Liptáková, ktorá je iný typ ako emocionálna a idealistická Erika, sa necíti ako vyhorená frustrovaná učiteľka. Cíti v sebe stále dostatok kreativity aj energie. Ako matematička je racionálne založená, presne ovláda zákony aj vyhlášky. S neúprosnou logikou odhaľuje nezmysly, ktoré vyprodukujú úradníci netušiaci, ako beží život. Cíti občas depresiu z toho, že celá zodpovednosť sa hádže na školy. Akoby vôbec nebol problém v rómskych rodinách. Tie dnes sociálny systém nemotivuje pracovať. Hnevá ju, keď vidí, ako žiaci poznajú svoje práva, ale do školy chodia nepripravení, nenosia si pomôcky a občas vyučovanie prespia s hlavou na stole. Podľa zákona však napĺňajú podmienku povinnej školskej dochádzky. Nevážia si ani pomôcky, ktoré dostávajú zadarmo a do zúfalstva ju vie priviesť fakt, že rodičia pošlú deti v zime do školy v šľapkách a sú schopní predať aj oblečenie, ktoré deťom z ľútosti prinesú učiteľky. Dcéry Eleonóry Liptákovej však celkom určite nevidia doma nešťastnú deprimovanú učiteľku, keďže jedna z nich si zvolila presne takú istú životnú cestu ako jej mama.
.začať treba v osade
Obe učiteľky majú ambíciu venovať sa systematicky maloletým matkám. Zistili, že s nimi vedia robiť, že majú ich dôveru a majú aj isté úspechy, ktoré potvrdzujú zmysluplnosť takejto práce. „Mňa dokonca viac baví práca s tými sociálne zanedbanými,“ priznáva Erika Polgáriová. „Mám pocit, že im niečo viem odovzdať.“
Internátne školy pre deti od šiestich rokov podľa nich problém nevyriešia. „Nie je to ideálne, deti sú naviazané na matku a hrozí citová deprivácia, akú vidíme u deti z detských domovov. Problém je v tom, že s deťmi z problémového prostredia treba robiť od narodenia,“ vysvetľuje Liptáková. Skepticky sa pozerajú aj na úvahy o celodennom vzdelávaní na školách s vysokým počtom neprispôsobivých detí. Prekáža im, že to majú byť opäť len školy a učitelia, čo takto na seba preberú zodpovednosť za výchovu týchto detí. „My budeme v škole do šiestej, a naše deti bude vychovávať kto? Prečo my máme suplovať rodiny?“ Za perspektívnejšie považujú venovať sa maloletým či mladistvým matkám a učiť ich vychovávať deti.
Za kľúčové považujú podchytiť deti do troch rokov, preto treba začať robiť masívnu terénnu sociálnu prácu v osadách. „Štát stoja obrovské peniaze projekty, ktoré sa robia na základných školách, ale keď s deťmi začnete robiť v piatom alebo šiestom ročníku, tak sú to vyhodené peniaze. Keď majú dvanásť-trinásť rokov, už ich v škole neudržíte,“ dodáva Eleonóra Liptáková.
Obidve učiteľky očakávajú intenzívnu mobilizáciu a intervenciu zo strany štátu. Učitelia by nemali zostať osamotenými bojovníkmi v prvej línii. Štát by mal v súvislosti s rómskou problematikou súbežne riešiť vzdelávanie, ale aj sociálnu a komunitnú prácu v osadách, problém zlého nastavenia sociálnych dávok, ako aj bezpečnosť či zdravotnícku starostlivosť.
Podľa ľudí, ktorí s neprispôsobivými občanmi prichádzajú denne do kontaktu, už problém dozrel do štádia, že jeho riešenie by sa malo stať štátnou prioritou. Zrejme je to pocit chápaný rovnako veľkou časťou verejnosti. Obrovský ohlas na list gemerských učiteliek je toho dôkazom.
.očakávaný projekt
V prehriatych kanceláriách jednej z prešovských administratívnych budov v týchto dňoch finišujú prípravné práce na spustenie doteraz najväčšieho vzdelávacieho a výchovného projektu pre rómske deti. Zastrešuje ho metodicko-pedagogické centrum a jeho cieľom je zaviesť celodenné vzdelávanie do viac ako dvesto slovenských škôl. Medzi nimi je aj základná škola v Dobšinej. Ide o školy, v ktorých najmenej 20 percent žiakov pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Rozpočet je viac ako dvadsať miliónov eur a projekt by sa mal dotknúť viac ako 22 tisícov detí. Celodenné vzdelávanie by sa malo odštartovať už v septembri. Viac ako stodvadsať škôl je z Prešovského a Košického kraja, no niektoré školy sa do neho odmietli zapojiť. Báli sa veľkej administratívy, alebo sa im nechcelo ísť do takéhoto experimentu.
Odborným garantom projektu je Peter Dolíhal, bývalý dlhoročný riaditeľ Základnej školy v Markušovciach, do ktorej chodí viac ako osemdesiat percent rómskych žiakov. V Markušovciach celodenné vzdelávanie skúšali dva roky. Po klasickom vyučovaní mohli žiaci v škole zostať aj popoludní a venovať sa záujmovým činnostiam. Od športu cez tanec, divadlo až po varenie a šitie. „Mali sme fantastické výsledky. Dochádzka sa zlepšila o polovicu, klesli aj neospravedlnené hodiny. Fungoval tam aj motivačný faktor – kto nechodil na do školy, nemohol chodiť ani na popoludňajšie aktivity,“ vysvetľuje Peter Dolíhal. Problémy s disciplínou a morálkou sa podľa neho zredukovali na skupinu desiatich, pätnástich žiakov, ktorú potom učitelia dokázali ľahšie zvládnuť.
Dolíhal sa nebojí ani toho, že školy nebudú mať na zabezpečenie popoludňajších aktivít dostatok ľudského kapitálu. V projekte sú peniaze na to, aby učitelia dostali za tieto aktivity peniaze navyše. Škola navyše bude môcť zamestnať aj dvoch asistentov učiteľa. Súčasťou projektu je aj osvetová práca v komunitách, ktorú by mali zabezpečovať vybrané mimovládne organizácie.
Dnes už, pokiaľ ide o rómsku problematiku, určite platí, že robiť aspoň niečo je určite lepšie ako nerobiť nič. Ako slabá stránka rozbiehajúceho sa projektu celodenného vzdelávania sa môže ukázať nielen dostatok ochotných a motivovaných učiteľov, ale aj jeho nedostatočná trvalá udržateľnosť. Jednoducho po dvoch rokoch, keď sa minú peniaze, môže do minulosti odísť aj celodenné vzdelávanie na problémových školách. Dolíhal aj jeho kolegovia si však túto možnosť nepripúšťajú.
Udržanie modelu chcú zabezpečiť tlakom na legislatívne zmeny a navýšenie financií pre školy. Ich argumentácia má logiku. Ak sa ukáže, že celodenné vzdelávanie funguje aj inde tak, ako fungovalo v Markušovciach, mal by ho aj po vyčerpaní európskych peňazí štát platiť z vlastného rozpočtu.
Aké výsledky projekt prinesie a ako pomôže školám, ako je tá v Dobšinej, bude tento časopis aj ďalej pozorne sledovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.