.alchýmia surealizmu
Kniha vyšla o dva roky, teda v šesťdesiatom ôsmom a stihla to ozaj na poslednú chvíľu. Lenže, odvtedy má slovenská umenoveda 44 rokov k dispozícii pôvodnú teoretickú prácu o umeleckej avantgarde, ktorá po prvý raz v moderných dejinách ovplyvnila domácu literárnu a výtvarnú tvorbu nielen deklaratívne.
Bohuš Kováč ju napísal skvelým jazykom, rovnako ako aj konštrukciu jeho práce dnes môžeme prijať takmer bezvýhradne. Napokon, normalizační umenovedci dvadsať rokov žiadne výhrady nemali, lebo sa báli ako čert kríža čo len vysloviť niektoré z desiatok mien tvorcov a názvov ich diel, ktoré sa v Alchýmii zázračného tešili obdivu, serióznej analýze a uvádzaniu inšpiratívnych súvislostí.
Obdivuhodné bolo nielen Kováčovo neošúchané narábanie s ikonami v panteóne predkov surrealistov, ale aj umné akceptovanie Bretonovho zosobnenia niektorých konárov rodostromu surrealistov z prvého manifestu (1924). Bohuš Kováč skúmal podrobnejšie aj ten, na ktorom sa krátko, ale iskrivo darilo Jacquesovi Vachému, spisovateľovi bez diela, ktoré vyrašilo až u Bretona, priznávajúceho, že „Vaché je surrealista vo mne”. Keď dvadsaťštyriročný Vaché, povestný dezertér do vlastného vnútra, krátko pred podpísaním prímeria – ukončujúcim prvú svetovú vojnu – spáchal samovraždu, zanechal po sebe zopár časopisecky publikovaných básní a tenučký zväzok autentických Listov z vojny. Adresátmi boli Breton, Frankel a jeden list poslal Aragonovi – „Milému priateľovi a Mystifikátorovi”. Vaché v Alchýmii zázračného zaujal miesto iskrivého a vitálneho inšpirátora hneď vedľa „vynálezcu mytológie absurdna” Alfreda Jarryho z jediného dôvodu: v Kováčovom pohľade je predstaviteľom ducha negácie – „humornej negácie doby, ktorou pohŕdal s ľahkomyseľnosťou, maskujúcou beznádej”. Ak k nim prirátame záujem o Antonina Artauda, vlastne si len ozrejmíme, prečo sa Kováč zaujímal o autorov, u ktorých sa „prejavil duch dada” – v zmysle metafory Marca Ristića: „Vaché sa zabil, dada sa stalo surrealizmom”.
.oslobodenie ducha
Práve voľajako takto rozumel surrealizmu autor Alchýmie zázračného, a tak sa aj o ňom rozhodol rozprávať: ako o „určitom postoji človeka k skutočnosti, postoji, vyplývajúcom z rozhodnutia riešiť veľmi svojráznym spôsobom základné otázky života.” Teda uhol pohľadu neupriamil na surrealistické umenie, surrealistickú poéziu, hoci v dejinách moderného umenia predstavujú jeden z najväčších kultúrnych vkladov. Nie, on pohľad upriamil na silu romantickej myšlienky, dožadujúcej sa „totálneho oslobodenia ducha”. Povedzme, že myšlienky – romanticky nabrúsenej – zo záveru Vyhlásenia z 27. januára 1925: „Surrealizmus nie je žiadna básnická forma. Je to krik ducha, obracajúceho sa k sebe samému a pevne rozhodnutého zúfalo rozbiť svoje okovy.”
Pravda, Kováča nefascinoval iba pátos provokácií umeleckých i politických, ak ho niečo fascinovalo, tak to bol „surrealistický postoj odrážajúci vari najzákladnejšie problémy, príznačné pre našu epochu, ktoré vôbec nie sú ešte uzavreté.” Aj to z jeho knihy robí pútavé čítanie. Jednoducho povedané, Kováč odmietol redukovať teóriu surrealizmu na filozofiu, teóriu surrealistickej poézie či umenia vôbec. Ak vezmeme do úvahy aktuálny čas jej písania, musíme obdivovať Kováčov interpretačný výkon, zdôrazňujúci životnú prax surrealistickej myšlienky na úkor pevnej a uzavretej konštrukcie určitých názorov, prevažne estetického rázu. „Preto komplexné stanovisko k téme surrealizmu, zaujaté v tejto práci, v ktorom sa miešajú a navzájom zjednocujú rozličné aspekty, nechce byť vlastne prekročením kompetencie teórie umenia, ale naopak, je podmienené uvedomením si jej hraníc.”
Včerajší aj dnešní odporcovia surrealistickej myšlienky vkladajú nádej do kritiky ustavičných pokusov integrovať do reality zázračno. V dikcii Bohuša Kováča: „tie zázračné, neobyčajné podoby, ktoré jej pridal oslobodený duch svojimi kreačnými silami, potláčanými v každodennom žití scivilizovaného človeka.” Prečo? Pretože ak by sa podarila takáto integrácia zázračného do každodennosti, „potom by sa pravdivosť vonkajšieho sveta dostala do súladu s najhlbšími potrebami nášho vnútra, so subjektívnou pravdivosťou univerza.” Pravda, ak automatické texty a básne a iné experimentálne techniky mali reprezentovať najhlbšie potreby nášho vnútra, potom bolo možné očakávať spŕšku nielen ideologických odsudkov. Bohuš Kováč na ich margo poznamenal, že už surrealistický básnik prvej veľkosti Paul Éluard spravil podstatnú diferenciu medzi automatickým textom, zápisom sna a básňou, hoci to bolo proti antiartistickému duchu surrealizmu. Napokon, na „artistické” obmedzenia častejšie upozorňovali surrealisti, a nie ich odporcovia. Vlastne práve preto Kováč tam, kde píše o negácii a vzbure ako o základe surrealistickej myšlienky, zároveň pripomína, ba zdôrazňuje, že tá revolta „vznikla z hlbokej beznádeje a dosiahla rozmery, kde sa už siaha na sám ľudský osud a na históriu a kde človekovi zdanlivo zostáva už len obyčajná ničota trosiek.” Keď však má platiť Bretonova vízia, že niet riešenia pomimo lásky, potom by malo platiť aj to, že na oných troskách zotrval človek „v perspektíve uskutočňovať seba samého navonok ako projekt nikdy neukončiteľný, ale predsa len schopný zavŕšenia v láske a v týchto chvíľach víťaziaci nad osudom.”
.láska v poézii
Akt lásky v surrealistickej poézii Bohuš Kováč charakterizuje splynutím a znovunarodením vecí. Rovnakú inšpiráciu nachádzal v surrealistickom uplatňovaní „groteskno-fantastických prvkov poukazujúcich na nespoľahlivosť každodennej reality.” Podobne si otváral cestu k metaforickej mágii skúmaním symbolickej povahy prírody umožňujúcej vytváranie neohraničených analógií. „V takomto symbolicko-znakovom svete surrealistického umenia sú veci každodennej reality premieňané na príznačnosť prázdnoty, ale súčasne z tejto prázdnoty vychádzajú a napĺňajú sa nové tvorivé akty, premieňajúce a vytvárajúce nové existenčné formy mágiou metafory.” Bohuš Kováč však na surrealizme vari najviac oceňoval ducha dada, pravda, v zmysle už uvedenej metafory: Vaché sa zabil, dada sa stalo surrealizmom. Pravda, pre ledabolo „skryté analógie” všakovakých prejavov neodadaistického rázu, teda tie, ktoré okato zapierali inšpiráciu dielami surrealistov, jednoducho nemal porozumenie. „Roku 1962 Duchamp napísal v liste Hansovi Richterovi o terajšom antiumení slová, z ktorých je zrejmé, ako bolo dada sparodované nesmrteľnou húževnatosťou snobizmu: Tento neodadaizmus, ktorý sa teraz nazýva novým realizmom, popartom, asamblážou atď., je lacno obveseľujúci a žije z toho, čo urobilo dada. Keď som vynašiel ready-mades, chcel som zamedziť estetickým hulákaniam. Neodadaizmus však používa ready-mades, aby v nich odkryl „estetickú hodnotu”! Hodil som vám sušič fliaš a pisoár do tváre ako výzvu, a teraz ich obdivujete ako estetickú krásu.”
Nejubileum môže byť aj domáhaním sa určitého zadosťučinenia. Rovnako možno zbytočne. Sme doma, na Slovensku a napriek tomu, že Bohuš Kováč písal o postavení surrealizmu v Česku a o mieste slovenského nadrealizmu vo svetovom surrealistickom hnutí ako o celkom výnimočných skutočnostiach, domáca, slovenská – akademická i neakademická – spisba ho statočne obchádza. Štyridsaťštyri rokov.
Autor je výtvarný a filmový kritik.
Bohuš Kováč/
Slovenský literárny a výtvarný teoretik. Narodil sa v roku 1936 v Liptovskom Mikuláši, vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobil ako redaktor Kultúrneho života, neskôr bol vedecký pracovníkum Ústavu slovenskej literatúry SAV. Pôsobil na FF UK ako aj na Univerzite v Bordeaux. Je autorom viacerých literárnovedných kníh, jeho najvýznamnejším dielom je monografia Alchýmia zázračného, ktorá vyšlo v roku 1968 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Kniha vyšla o dva roky, teda v šesťdesiatom ôsmom a stihla to ozaj na poslednú chvíľu. Lenže, odvtedy má slovenská umenoveda 44 rokov k dispozícii pôvodnú teoretickú prácu o umeleckej avantgarde, ktorá po prvý raz v moderných dejinách ovplyvnila domácu literárnu a výtvarnú tvorbu nielen deklaratívne.
Bohuš Kováč ju napísal skvelým jazykom, rovnako ako aj konštrukciu jeho práce dnes môžeme prijať takmer bezvýhradne. Napokon, normalizační umenovedci dvadsať rokov žiadne výhrady nemali, lebo sa báli ako čert kríža čo len vysloviť niektoré z desiatok mien tvorcov a názvov ich diel, ktoré sa v Alchýmii zázračného tešili obdivu, serióznej analýze a uvádzaniu inšpiratívnych súvislostí.
Obdivuhodné bolo nielen Kováčovo neošúchané narábanie s ikonami v panteóne predkov surrealistov, ale aj umné akceptovanie Bretonovho zosobnenia niektorých konárov rodostromu surrealistov z prvého manifestu (1924). Bohuš Kováč skúmal podrobnejšie aj ten, na ktorom sa krátko, ale iskrivo darilo Jacquesovi Vachému, spisovateľovi bez diela, ktoré vyrašilo až u Bretona, priznávajúceho, že „Vaché je surrealista vo mne”. Keď dvadsaťštyriročný Vaché, povestný dezertér do vlastného vnútra, krátko pred podpísaním prímeria – ukončujúcim prvú svetovú vojnu – spáchal samovraždu, zanechal po sebe zopár časopisecky publikovaných básní a tenučký zväzok autentických Listov z vojny. Adresátmi boli Breton, Frankel a jeden list poslal Aragonovi – „Milému priateľovi a Mystifikátorovi”. Vaché v Alchýmii zázračného zaujal miesto iskrivého a vitálneho inšpirátora hneď vedľa „vynálezcu mytológie absurdna” Alfreda Jarryho z jediného dôvodu: v Kováčovom pohľade je predstaviteľom ducha negácie – „humornej negácie doby, ktorou pohŕdal s ľahkomyseľnosťou, maskujúcou beznádej”. Ak k nim prirátame záujem o Antonina Artauda, vlastne si len ozrejmíme, prečo sa Kováč zaujímal o autorov, u ktorých sa „prejavil duch dada” – v zmysle metafory Marca Ristića: „Vaché sa zabil, dada sa stalo surrealizmom”.
.oslobodenie ducha
Práve voľajako takto rozumel surrealizmu autor Alchýmie zázračného, a tak sa aj o ňom rozhodol rozprávať: ako o „určitom postoji človeka k skutočnosti, postoji, vyplývajúcom z rozhodnutia riešiť veľmi svojráznym spôsobom základné otázky života.” Teda uhol pohľadu neupriamil na surrealistické umenie, surrealistickú poéziu, hoci v dejinách moderného umenia predstavujú jeden z najväčších kultúrnych vkladov. Nie, on pohľad upriamil na silu romantickej myšlienky, dožadujúcej sa „totálneho oslobodenia ducha”. Povedzme, že myšlienky – romanticky nabrúsenej – zo záveru Vyhlásenia z 27. januára 1925: „Surrealizmus nie je žiadna básnická forma. Je to krik ducha, obracajúceho sa k sebe samému a pevne rozhodnutého zúfalo rozbiť svoje okovy.”
Pravda, Kováča nefascinoval iba pátos provokácií umeleckých i politických, ak ho niečo fascinovalo, tak to bol „surrealistický postoj odrážajúci vari najzákladnejšie problémy, príznačné pre našu epochu, ktoré vôbec nie sú ešte uzavreté.” Aj to z jeho knihy robí pútavé čítanie. Jednoducho povedané, Kováč odmietol redukovať teóriu surrealizmu na filozofiu, teóriu surrealistickej poézie či umenia vôbec. Ak vezmeme do úvahy aktuálny čas jej písania, musíme obdivovať Kováčov interpretačný výkon, zdôrazňujúci životnú prax surrealistickej myšlienky na úkor pevnej a uzavretej konštrukcie určitých názorov, prevažne estetického rázu. „Preto komplexné stanovisko k téme surrealizmu, zaujaté v tejto práci, v ktorom sa miešajú a navzájom zjednocujú rozličné aspekty, nechce byť vlastne prekročením kompetencie teórie umenia, ale naopak, je podmienené uvedomením si jej hraníc.”
Včerajší aj dnešní odporcovia surrealistickej myšlienky vkladajú nádej do kritiky ustavičných pokusov integrovať do reality zázračno. V dikcii Bohuša Kováča: „tie zázračné, neobyčajné podoby, ktoré jej pridal oslobodený duch svojimi kreačnými silami, potláčanými v každodennom žití scivilizovaného človeka.” Prečo? Pretože ak by sa podarila takáto integrácia zázračného do každodennosti, „potom by sa pravdivosť vonkajšieho sveta dostala do súladu s najhlbšími potrebami nášho vnútra, so subjektívnou pravdivosťou univerza.” Pravda, ak automatické texty a básne a iné experimentálne techniky mali reprezentovať najhlbšie potreby nášho vnútra, potom bolo možné očakávať spŕšku nielen ideologických odsudkov. Bohuš Kováč na ich margo poznamenal, že už surrealistický básnik prvej veľkosti Paul Éluard spravil podstatnú diferenciu medzi automatickým textom, zápisom sna a básňou, hoci to bolo proti antiartistickému duchu surrealizmu. Napokon, na „artistické” obmedzenia častejšie upozorňovali surrealisti, a nie ich odporcovia. Vlastne práve preto Kováč tam, kde píše o negácii a vzbure ako o základe surrealistickej myšlienky, zároveň pripomína, ba zdôrazňuje, že tá revolta „vznikla z hlbokej beznádeje a dosiahla rozmery, kde sa už siaha na sám ľudský osud a na históriu a kde človekovi zdanlivo zostáva už len obyčajná ničota trosiek.” Keď však má platiť Bretonova vízia, že niet riešenia pomimo lásky, potom by malo platiť aj to, že na oných troskách zotrval človek „v perspektíve uskutočňovať seba samého navonok ako projekt nikdy neukončiteľný, ale predsa len schopný zavŕšenia v láske a v týchto chvíľach víťaziaci nad osudom.”
.láska v poézii
Akt lásky v surrealistickej poézii Bohuš Kováč charakterizuje splynutím a znovunarodením vecí. Rovnakú inšpiráciu nachádzal v surrealistickom uplatňovaní „groteskno-fantastických prvkov poukazujúcich na nespoľahlivosť každodennej reality.” Podobne si otváral cestu k metaforickej mágii skúmaním symbolickej povahy prírody umožňujúcej vytváranie neohraničených analógií. „V takomto symbolicko-znakovom svete surrealistického umenia sú veci každodennej reality premieňané na príznačnosť prázdnoty, ale súčasne z tejto prázdnoty vychádzajú a napĺňajú sa nové tvorivé akty, premieňajúce a vytvárajúce nové existenčné formy mágiou metafory.” Bohuš Kováč však na surrealizme vari najviac oceňoval ducha dada, pravda, v zmysle už uvedenej metafory: Vaché sa zabil, dada sa stalo surrealizmom. Pravda, pre ledabolo „skryté analógie” všakovakých prejavov neodadaistického rázu, teda tie, ktoré okato zapierali inšpiráciu dielami surrealistov, jednoducho nemal porozumenie. „Roku 1962 Duchamp napísal v liste Hansovi Richterovi o terajšom antiumení slová, z ktorých je zrejmé, ako bolo dada sparodované nesmrteľnou húževnatosťou snobizmu: Tento neodadaizmus, ktorý sa teraz nazýva novým realizmom, popartom, asamblážou atď., je lacno obveseľujúci a žije z toho, čo urobilo dada. Keď som vynašiel ready-mades, chcel som zamedziť estetickým hulákaniam. Neodadaizmus však používa ready-mades, aby v nich odkryl „estetickú hodnotu”! Hodil som vám sušič fliaš a pisoár do tváre ako výzvu, a teraz ich obdivujete ako estetickú krásu.”
Nejubileum môže byť aj domáhaním sa určitého zadosťučinenia. Rovnako možno zbytočne. Sme doma, na Slovensku a napriek tomu, že Bohuš Kováč písal o postavení surrealizmu v Česku a o mieste slovenského nadrealizmu vo svetovom surrealistickom hnutí ako o celkom výnimočných skutočnostiach, domáca, slovenská – akademická i neakademická – spisba ho statočne obchádza. Štyridsaťštyri rokov.
Autor je výtvarný a filmový kritik.
Bohuš Kováč/
Slovenský literárny a výtvarný teoretik. Narodil sa v roku 1936 v Liptovskom Mikuláši, vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobil ako redaktor Kultúrneho života, neskôr bol vedecký pracovníkum Ústavu slovenskej literatúry SAV. Pôsobil na FF UK ako aj na Univerzite v Bordeaux. Je autorom viacerých literárnovedných kníh, jeho najvýznamnejším dielom je monografia Alchýmia zázračného, ktorá vyšlo v roku 1968 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.