Najčastejšie zo slovenských krásnych báb v minisukniach (v Nepále chodia ženy väčšinou zahalené a sex je možný až po svadbe), ktoré veselo vítajú pri každej, aj tej najnevhodnejšej príložitosti slovami: „Ahoj, si krásna!”. Jedna z desiatich odzdraví. Keď ideme večerným mestom plným nabitých kaviarní, hocikedy len tak do partie zakričia „Dobrý deň!”. Väčšinou ľudia len vypleštia oči, a potom sa pozrú do zeme. Keď sa ma na to zmätení chlapci pýtajú, neviem im dať inú odpoveď, ako že na Slovensku je to tak. „Aha, Nepálec!!!” zakričí môj gitarista Bishnu a vykročí smerom k Rómovi, ktorý žobre cigarety pred Auparkom. Vysvetlím mu, kto sú Rómovia a ponúkneme ho cigaretou. V Bille, totálne vyhladovení po skúške, ideme kupovať niečo na zjedenie. Chodíme s košíkom hore-dolu a ja skúmam ich tváre a snažím sa zistiť, na čo majú chuť. V Nepále jedia iba ryžu. Niekedy so zeleninou, niekedy s mäsom, ale vždy kari a vždy ryžu. Prechádzame okolo veľkých marziarenských boxov, okolo téglikov s jogurtmi, okolo regálov s konzervami, okolo balených syrov, sladkostí, cereálií...a po 5 minútach sa ma chlapci spýtajú: „A kde je jedlo?”. Zasmejem sa a nechám to na svojom úsudku, kupujem rožky, šunku, salámu a bambino. Keď začnem v skúšobni natierať rožky a dávať na ne šunku, neveriacky na mňa pozerajú a nechcú mi veriť že sa to naozaj dá jesť – nevonia to, je to studené a nemá to omáčku. Nakoniec to zlupnú a zalizujú sa. Horšie je to s vodou. Kdekoľvek si sadneme, za vodu sa platí. Väčšinou viac ako za pivo. To im už nijako neviem vysvetliť, v Nepále je voda na stole pre vštkých zadarmo. Naučila som ich, že sa majú ísť napiť vody na záchod a potom si objednať pivo. –„Napiť na záchod? Z vodovodu???” pozerajú na mňa ako na najväčšiu humusáčku. V Nepále nie je pitná voda vo vodovode. A napriek tomu, že každá pitná voda sa musí v 50-litrových bareloch kupovať, na stole v reštaurácií je vždy zadarmo. To sú tie veci, ktoré vôbec nevidím. Vďaka nim zrazu spoznávam našu krajinu, náš malý svet, utesnený v krásnej nevedomosti. S dvojdecovou pitnou vodou za dve eurá. Na Zlatých pieskoch som im dala Jonnyho plavky a poslala ich do prezliekarne. Išla som si zatiaľ kúpiť do stánku kofolu, keď mi zrazu zazvonil telefón. „...že...no...čo s tým máme robiť?” nechápavo vysvetľujem: „No normálne si oblečte tie plavky, preboha.” „no ale, to si máme vyzliecť spodnú bielizeň???” „Jasné!!” vravím a vybuchnem do smiechu. Tri čierne teliatka sa vyvalia z kabínok, tričká majú ešte na sebe. „To si vyzlečte, ideme na tobogány.” Chalani sa hanblivo vyzliekajú, ako cestou na tobogány míňame baby hore bez. „We love your country,” komentujú s úžasom na tvárach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.