.hudobnícke ikony
Kto sú Rush? Ako to, že o ich tvorbe a skladateľských a inštrumentálnych schopnostiach s takou úctou hovoria aj muzikanti, ktorých hudba neznie ani len približne tak, že by mohla byť trojicou z Toronta inšpirovaná? Smashing Pumpkins, Rage Against The Machine, Nine Inch Nails, Primus, Tool, Pantera či Metallica – ako je zachytené aj vo výbornom dokumente Rush: Beyond The Lighted Stage z roku 2010, vplyv tejto kapely na široké spektrum významných rockových umelcov našej doby je enormný.
.kanadskí Led Zeppelin
Tak ich pomenoval Gene Simmons z Kiss, keď im Rush otvárali desiatky koncertov v krajine javorového listu na začiatku sedemdesiatych rokov. Bolo to najmä pre nezameniteľný spev a vysoký hlas, ktorým disponuje Geddy Lee, najvýraznejší a najdominantnejší prvok dokonale zohranej trojice. Najneskôr od druhého albumu Flight By Night z roku 1975, na ktorom sa predstavil fenomenálny bubeník Neil Peart, už Rush smerovali k oveľa komplexnejšiemu hudobnému prejavu, ovplyvnenému tvorbou King Crimson, Yes a Van der Graaf Generator. Ruka v ruke s muzikantským perfekcionizmom kráčala textárska zručnosť spomínaného bubeníckeho esa – Neil Peart sa v sedemdesiatych rokoch vyžíval vo vtedy netradičných fantasy a sci-fi témach. Povestným prelomovým dielom v diskografii kapely je album 2112. Kým predchádzajúca nahrávka Caress Of Steel kapele po komerčnej stránke takmer zlomila krk, zhudobnený príbeh z ďalekej budúcnosti, doplnený o päť skvelých kompozícií na čele s A Passage To Bangkok zaznamenal šokujúci úspech. Odvtedy si Rush vo vzťahu k vydavateľstvám robia, čo chcú. Majú absolútnu tvorivú slobodu.
.klávesové roky osemdesiate
Komplikované aranžmány, náročné inštrumentálne partie a celková komplexnosť hudby, ktorá dominovala posledným dvom albumom v sedemdesiatych rokoch (Farewell To Kings a najmä Hemispheres), bola pre trojicu Geddy Lee, Alex Lifeson a Neil Peart značne vyčerpávajúca. Ten výdych, uvoľnenosť a pohoda, sršiace z priamočiarejších nahrávok Permanent Waves a Moving Pictures sú priam hmatateľné a dodnes väčšinou fanúšikov právom považované za to najlepšie, čo kedy Rush vydali. Ďalšie roky divokej ôsmej dekády minulého storočia sa v tvorbe kapely niesli v znamení syntetizátorov a zvukových experimentov s popovou produkciou. Najmä posledné dva albumy z tohto obdobia (Power Windows a Hold Your Fire) dokáže plnohodnotne oceniť pravdepodobne iba najtvrdšie fanúšikovské jadro kapely. Návrat k skutočnému gitarovému zvuku na vynikajúcej platni Presto z roku 1989 bol pre rockových priaznivcov aj pre samotnú kapelu doslova vykúpením.
.veľké víťazstvo
Kým nahrávky Rush v osemdesiatych rokoch do veľkej miery reflektovali vtedajšie dianie na hudobnej scéne a zaujímavým spôsobom koketovali s new wave a tvorbou Talking Heads či The Police, albumy z deväťdesiatych rokov (predovšetkým Counterparts z roku 1993) nepoprú inšpiráciu zemitým rockovým zvukom grungeovej generácie. Prelom desaťročí prežívali Rush v ťažkej kóme. Neil Peart prišiel v auguste 1997 pri autonehode o dcéru, o necelý rok zomrela po ťažkej chorobe aj jeho manželka. S hroznou tragédiou sa vyrovnával na dlhých cestách, na svojej motorke prešiel veľkú časť Kanady, Spojených štátov a Mexika, celkovo 88-tisíc kilometrov. O svojich pocitoch a zážitkoch píše v knihe The Ghost Rider: Travels On The Healing Road.
Niekoľko rokov sa zdalo, že Rush už nikdy nebudú koncertovať a nikdy nevydajú žiadny album. Na začiatku roka 2001 však Neil oznámil svojim kolegom z kapely, že je pripravený na návrat. Keď na jedinečnej koncertnej nahrávke Rush In Rio sledujete, ako kapela 40-tisícovému frenetickému brazílskemu publiku predstavuje skladbu One Little Victory z comebackového albumu Vapor Trails z roku 2002, je vám jasné, že o malom víťazstve môžu hovoriť naozaj iba skromní páni z Rush.
.to najlepšie iba prichádza
Talentovaný producent Nick Raskulinecz sa preslávil najmä svojou spoluprácou s Foo Fighters. Práve on dokázal na albume Snake And Arrows v roku 2007 skĺbiť výrazné atribúty tvorby Rush – príjemný, nadýchaný, „ľudsky teplý“ zvuk nahrávok zo sedemdesiatych rokov a schopnosť napísať silnú, priam hitovú skladbu ako z čias Permanent Waves a Moving Pictures. Práve Nick Raskulinecz stojí na začiatku veľmi úspešného obdobia, ktoré práve kapela prežíva. Hviezda Rush na hollywoodskom chodníku slávy je iba špičkou ľadovca. Účinkovanie vo filme, v prestížnej televíznej šou a najmä vypredané koncertné šnúry po veľkých športových halách sú jasným dôkazom, že Rush zbierajú zaslúžené ovocie viac ako 40-ročnej kariéry. V priebehu celých štyroch dekád neboli nikdy dosť cooloví a zaujímaví pre bežného konzumenta popovej či rockovej hudby. Či už pre svoj imidž, alebo zdanlivo komplikovanú a ťažšie stráviteľnú hudbu. Zdá sa však, že vyvolených a zasvätených „členov klubu“ je dosť na to, aby sa dnes o Rush zaslúžene hovorilo ako o najväčšej kultovej kapele na svete. A ako hovorí gitarista Alex Lifeson, práve v súčasnosti je kapela na absolútnom vrchole. Nikdy predtým sa necítili tak sebaisto a dobre aj počas svojich viac ako trojhodinových vystúpení. Na budúci rok si ich môžete pozrieť aj v Európe. Najbližšie k nám napríklad v Berlíne alebo Amsterdame.
Rush Clockwork Angels (Roadrunner Records)
Sú kapely, ktorých kariéra síce trvá desaťročia, ale svoje nové albumy vydávajú už iba ako zámienkuna koncertovanie a následnú zárobkovú činnosť. Hudobný vývoj či nebodaj umelecká hodnota sú jednoducho mimo diskusie. Legendárne kanadské trio Rush nie je ten prípad, na ich novinku Clockwork Angels sa čakalo s veľkým napätím, a už teraz sa o nej právom hovorí ako o jednom z najzásadnejších rockových albumov tohto roka. Nahrávka nadväzuje na to, čo Rush predvádzali na predchádzajúcom skvelom záseku Snakes And Arrows. Na novom albume však výrazne ubudlo mäkučkých kobercov akustických gitár po vzore Davida Gilmoura. Kapela pritvrdila, gitarový zvuk je však v porovnaní napríklad so surovosťou albumu Vapor Trails oveľa plnší, priestrannejší a kvalitnejší. Prvý skutočne koncepčný album s príbehom zaujímavo kombinujúcim steampunk s viktoriánskym obdobím je ozdobený skvelými skladbami. Z nich na prvé počutie najviac zaujmú priamočiarejšie kúsky ako The Wreckers, Headlong Flight či Caravan, no Rush v konečnom dôsledku opäť pripravili komplexné dielo, ktoré budete dlho študovať, počúvať a čítať vďaka krásnemu, výpravnému bookletu.
Na kapelu, ktorá debutovala v roku 1974 je to priam neuveriteľný výkon. Rush sú dnes naozaj vo fantastickej forme.
Kto sú Rush? Ako to, že o ich tvorbe a skladateľských a inštrumentálnych schopnostiach s takou úctou hovoria aj muzikanti, ktorých hudba neznie ani len približne tak, že by mohla byť trojicou z Toronta inšpirovaná? Smashing Pumpkins, Rage Against The Machine, Nine Inch Nails, Primus, Tool, Pantera či Metallica – ako je zachytené aj vo výbornom dokumente Rush: Beyond The Lighted Stage z roku 2010, vplyv tejto kapely na široké spektrum významných rockových umelcov našej doby je enormný.
.kanadskí Led Zeppelin
Tak ich pomenoval Gene Simmons z Kiss, keď im Rush otvárali desiatky koncertov v krajine javorového listu na začiatku sedemdesiatych rokov. Bolo to najmä pre nezameniteľný spev a vysoký hlas, ktorým disponuje Geddy Lee, najvýraznejší a najdominantnejší prvok dokonale zohranej trojice. Najneskôr od druhého albumu Flight By Night z roku 1975, na ktorom sa predstavil fenomenálny bubeník Neil Peart, už Rush smerovali k oveľa komplexnejšiemu hudobnému prejavu, ovplyvnenému tvorbou King Crimson, Yes a Van der Graaf Generator. Ruka v ruke s muzikantským perfekcionizmom kráčala textárska zručnosť spomínaného bubeníckeho esa – Neil Peart sa v sedemdesiatych rokoch vyžíval vo vtedy netradičných fantasy a sci-fi témach. Povestným prelomovým dielom v diskografii kapely je album 2112. Kým predchádzajúca nahrávka Caress Of Steel kapele po komerčnej stránke takmer zlomila krk, zhudobnený príbeh z ďalekej budúcnosti, doplnený o päť skvelých kompozícií na čele s A Passage To Bangkok zaznamenal šokujúci úspech. Odvtedy si Rush vo vzťahu k vydavateľstvám robia, čo chcú. Majú absolútnu tvorivú slobodu.
.klávesové roky osemdesiate
Komplikované aranžmány, náročné inštrumentálne partie a celková komplexnosť hudby, ktorá dominovala posledným dvom albumom v sedemdesiatych rokoch (Farewell To Kings a najmä Hemispheres), bola pre trojicu Geddy Lee, Alex Lifeson a Neil Peart značne vyčerpávajúca. Ten výdych, uvoľnenosť a pohoda, sršiace z priamočiarejších nahrávok Permanent Waves a Moving Pictures sú priam hmatateľné a dodnes väčšinou fanúšikov právom považované za to najlepšie, čo kedy Rush vydali. Ďalšie roky divokej ôsmej dekády minulého storočia sa v tvorbe kapely niesli v znamení syntetizátorov a zvukových experimentov s popovou produkciou. Najmä posledné dva albumy z tohto obdobia (Power Windows a Hold Your Fire) dokáže plnohodnotne oceniť pravdepodobne iba najtvrdšie fanúšikovské jadro kapely. Návrat k skutočnému gitarovému zvuku na vynikajúcej platni Presto z roku 1989 bol pre rockových priaznivcov aj pre samotnú kapelu doslova vykúpením.
.veľké víťazstvo
Kým nahrávky Rush v osemdesiatych rokoch do veľkej miery reflektovali vtedajšie dianie na hudobnej scéne a zaujímavým spôsobom koketovali s new wave a tvorbou Talking Heads či The Police, albumy z deväťdesiatych rokov (predovšetkým Counterparts z roku 1993) nepoprú inšpiráciu zemitým rockovým zvukom grungeovej generácie. Prelom desaťročí prežívali Rush v ťažkej kóme. Neil Peart prišiel v auguste 1997 pri autonehode o dcéru, o necelý rok zomrela po ťažkej chorobe aj jeho manželka. S hroznou tragédiou sa vyrovnával na dlhých cestách, na svojej motorke prešiel veľkú časť Kanady, Spojených štátov a Mexika, celkovo 88-tisíc kilometrov. O svojich pocitoch a zážitkoch píše v knihe The Ghost Rider: Travels On The Healing Road.
Niekoľko rokov sa zdalo, že Rush už nikdy nebudú koncertovať a nikdy nevydajú žiadny album. Na začiatku roka 2001 však Neil oznámil svojim kolegom z kapely, že je pripravený na návrat. Keď na jedinečnej koncertnej nahrávke Rush In Rio sledujete, ako kapela 40-tisícovému frenetickému brazílskemu publiku predstavuje skladbu One Little Victory z comebackového albumu Vapor Trails z roku 2002, je vám jasné, že o malom víťazstve môžu hovoriť naozaj iba skromní páni z Rush.
.to najlepšie iba prichádza
Talentovaný producent Nick Raskulinecz sa preslávil najmä svojou spoluprácou s Foo Fighters. Práve on dokázal na albume Snake And Arrows v roku 2007 skĺbiť výrazné atribúty tvorby Rush – príjemný, nadýchaný, „ľudsky teplý“ zvuk nahrávok zo sedemdesiatych rokov a schopnosť napísať silnú, priam hitovú skladbu ako z čias Permanent Waves a Moving Pictures. Práve Nick Raskulinecz stojí na začiatku veľmi úspešného obdobia, ktoré práve kapela prežíva. Hviezda Rush na hollywoodskom chodníku slávy je iba špičkou ľadovca. Účinkovanie vo filme, v prestížnej televíznej šou a najmä vypredané koncertné šnúry po veľkých športových halách sú jasným dôkazom, že Rush zbierajú zaslúžené ovocie viac ako 40-ročnej kariéry. V priebehu celých štyroch dekád neboli nikdy dosť cooloví a zaujímaví pre bežného konzumenta popovej či rockovej hudby. Či už pre svoj imidž, alebo zdanlivo komplikovanú a ťažšie stráviteľnú hudbu. Zdá sa však, že vyvolených a zasvätených „členov klubu“ je dosť na to, aby sa dnes o Rush zaslúžene hovorilo ako o najväčšej kultovej kapele na svete. A ako hovorí gitarista Alex Lifeson, práve v súčasnosti je kapela na absolútnom vrchole. Nikdy predtým sa necítili tak sebaisto a dobre aj počas svojich viac ako trojhodinových vystúpení. Na budúci rok si ich môžete pozrieť aj v Európe. Najbližšie k nám napríklad v Berlíne alebo Amsterdame.
Rush Clockwork Angels (Roadrunner Records)
Sú kapely, ktorých kariéra síce trvá desaťročia, ale svoje nové albumy vydávajú už iba ako zámienkuna koncertovanie a následnú zárobkovú činnosť. Hudobný vývoj či nebodaj umelecká hodnota sú jednoducho mimo diskusie. Legendárne kanadské trio Rush nie je ten prípad, na ich novinku Clockwork Angels sa čakalo s veľkým napätím, a už teraz sa o nej právom hovorí ako o jednom z najzásadnejších rockových albumov tohto roka. Nahrávka nadväzuje na to, čo Rush predvádzali na predchádzajúcom skvelom záseku Snakes And Arrows. Na novom albume však výrazne ubudlo mäkučkých kobercov akustických gitár po vzore Davida Gilmoura. Kapela pritvrdila, gitarový zvuk je však v porovnaní napríklad so surovosťou albumu Vapor Trails oveľa plnší, priestrannejší a kvalitnejší. Prvý skutočne koncepčný album s príbehom zaujímavo kombinujúcim steampunk s viktoriánskym obdobím je ozdobený skvelými skladbami. Z nich na prvé počutie najviac zaujmú priamočiarejšie kúsky ako The Wreckers, Headlong Flight či Caravan, no Rush v konečnom dôsledku opäť pripravili komplexné dielo, ktoré budete dlho študovať, počúvať a čítať vďaka krásnemu, výpravnému bookletu.
Na kapelu, ktorá debutovala v roku 1974 je to priam neuveriteľný výkon. Rush sú dnes naozaj vo fantastickej forme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.