„Viva musica! je moderný hudobný festival, ktorý búra nezmyselné bariéry a stiera hranice medzi klasickou hudbou a svetom okolo nej. Veríme, že opera nie je nuda, že symfonický orchester je stále príťažlivý, že koncertný frak je sexy,“ píše vo festivalovom bulletine umelecký riaditeľ festivalu Matej Drlička. Viacerí cítime podobné presvedčenie, preto tejto myšlienke úprimne aplaudujem. Chvíľu som dokonca zvažoval i zapožičanie koncertného fraku...
Hneď na úvod však treba povedať, že aktuálna Viva Musica! nemala s klasikou až tak veľa spoločného. Z deviatich podujatí bolo možné do tejto kategórie zaradiť štyri koncerty. Preto slogan „classic goes modern“ celkom nekupujem a ideu festivalu by som vyjadril skôr spojením „kvalitná zábava s istou mierou osvety“. Dramaturgia sa síce výraznejšie neodchýlila od osvedčeného modelu (po vlaňajšej pocte Marekovi Brezovskému nasledoval Tribute to Jaro Filip, nechýbali operné gala – tentoraz Sonya Yoncheva a Stefan Pop, džez ani filmová hudba), no z hľadiska zvučnosti mien (nemám teraz na mysli Fragile ani Mariána Čekovského) ponúkla doteraz azda najimpozantnejší line-up.
„Najzábavnejšia šou o hudbe a živote hudobníkov, akú som videl od čias veľkého Viktora Borgeho,“ povedal o vystúpení dvojice Aleksey Igudesman & Richard Hyung-Ki Joo huslista Gidon Kremer. Kto si pointy skečov z programu A Little Nightmare Music nevychytal vopred na youtube, mohol sa na vystúpení ruského huslistu a kórejského klaviristu výborne baviť. Pre mňa večer pred známou pravdou o opakovaných vtipoch zachránila najmä virtuozita a muzikalita oboch protagonistov. Apropo Viktor Borge – práve legendárnym dánskym zabávačom ako i ďalším klasikom hudobného humoru Dudleym Moorom sa Igudesman & Yoo niekedy až nehanebne inšpirujú. Viac skutočných hudobných vtipov a väčší priestor na improvizáciu by mohli byť receptom, aby sa dvojici v zriedkavej, potrebnej a náročnej disciplíne, ako je humor v hudbe, darilo i naďalej.
Vďaka festivalu na Slovensko premiérovo zavítal kultový autor filmovej hudby Michael Nyman so svojím súborom. Na tento koncert som išiel bez predsudkov, no odišiel som s nimi. Zaujímavý „bigbandový“ sound v problematickej akustike Starej tržnice neznel ideálne, hudobníci nepôsobili práve najzohratejším dojmom a minimalistický štýl Nymanových kompozícií mi až na pár výnimiek pripadal bez obrazu vyprázdnený. Ale ako sa hovorí: „De gustibus non est disputandum.“
Napriek tomu, že v Bratislave zaznel niekoľkokrát, mojím osobným vrcholom festivalu sa stalo uvedenie úspešného projektu Mater Vladimíra Godára. Podobne ako kedysi diela starých majstrov i táto hudba podľa mňa naplno ožíva až s interpretmi, pre ktorých bola napísaná. Súboru Solamente naturali sa pod vedením huslistu Miloša Valenta podarilo i v náročných „skleníkových podmienkach“ Starej tržnice hneď od začiatku vytvoriť sugestívnu atmosféru a udržať ju vďaka koncentrácii až do konca koncertu. V šťastne zvolenom decentnom prizvučení sa nestratila farba ani nuansy subtílnych orchestrálnych sprievodov, čo umožnilo Ive Bittovej opäť raz svojou charizmou počariť publiku. Kým Godárove komorné opusy z prelomu 70. a 80. rokov považujem za nesmierne silné, estetiku Mater vnímam so zmesou obdivu a pochybností. To prvé tentoraz prevážilo.
„Desať rokov som nehral pod lepším dirigentom,“ povedal mi pred open-air uvedením Stravinského Svätenia jari a Musorgského Obrázkov z výstavy na Hlavnom námestí jeden z hráčov zlínskej Filharmonie Bohuslava Martinů. Juraj Valčuha patrí k najúspešnejším slovenským hudobníkom. Ako prvý slovenský dirigent dostal príležitosť postaviť sa pred Berlínsku filharmóniu, stále považovanú za najlepší svetový orchester, aktuálne ho čaká debut s New York Philharmonic. Zaradenie Stravinského a Musorgského diela nebolo len „najodvážnejším počinom tohto ročníka“ ako avizovali organizátori, ale priam trúfalosťou, ktorá mi však imponovala. Nazvučenie komplikovanej partitúry Svätenia, aby ostala zachovaná jej farebnosť, však vyžaduje prinajmenšom génia. Obe skladby (obe obvykle dramaturgicky zaraďované ako vyvrcholenie programu) potrebujú tiež viac než dva dni skúšok. Napriek tomu predvedenie pod istým Valčuhovým gestom urobilo na početné publikum dojem. Bol to istým spôsobom paradox. Doteraz najúspešnejší slovenský dirigent, ktorý má z nepochopiteľných príčin dvere do Reduty zatvorené, dirigoval český orchester pred nadšeným davom len niekoľko sto metrov od sídla Slovenskej filharmónie, kde to s návštevnosťou nie je práve najslávnejšie... Neviem si predstaviť veľa lepších príležitost na propagáciu tejto inštitúcie, nehovoriac o tom, že Juraj Valčuha by v Redute mal dirigovať aspoň pár koncertov ročne.
Matejovi Drličkovi sa za osem rokov existencie Viva Musica! festivalu podarilo presvedčiť sponzorov, sústrediť okolo seba oddaný tím, ovládnuť mediálny priestor, pritiahnuť do Bratislavy atraktívnych umelcov a urobiť z neho pravdepodobne najviditeľnejšie podujatie Kultúrneho leta a hradných slávností. Napriek nie vždy vyváženému balansovaniu medzi popularizáciou, komerčnosťou s istou dávkou snobizmu a prezentáciou skutočných hudobných hodnôt si rozhodne zaslúži rešpekt a svoje miesto v rámci kultúrneho života hlavného mesta.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Hneď na úvod však treba povedať, že aktuálna Viva Musica! nemala s klasikou až tak veľa spoločného. Z deviatich podujatí bolo možné do tejto kategórie zaradiť štyri koncerty. Preto slogan „classic goes modern“ celkom nekupujem a ideu festivalu by som vyjadril skôr spojením „kvalitná zábava s istou mierou osvety“. Dramaturgia sa síce výraznejšie neodchýlila od osvedčeného modelu (po vlaňajšej pocte Marekovi Brezovskému nasledoval Tribute to Jaro Filip, nechýbali operné gala – tentoraz Sonya Yoncheva a Stefan Pop, džez ani filmová hudba), no z hľadiska zvučnosti mien (nemám teraz na mysli Fragile ani Mariána Čekovského) ponúkla doteraz azda najimpozantnejší line-up.
„Najzábavnejšia šou o hudbe a živote hudobníkov, akú som videl od čias veľkého Viktora Borgeho,“ povedal o vystúpení dvojice Aleksey Igudesman & Richard Hyung-Ki Joo huslista Gidon Kremer. Kto si pointy skečov z programu A Little Nightmare Music nevychytal vopred na youtube, mohol sa na vystúpení ruského huslistu a kórejského klaviristu výborne baviť. Pre mňa večer pred známou pravdou o opakovaných vtipoch zachránila najmä virtuozita a muzikalita oboch protagonistov. Apropo Viktor Borge – práve legendárnym dánskym zabávačom ako i ďalším klasikom hudobného humoru Dudleym Moorom sa Igudesman & Yoo niekedy až nehanebne inšpirujú. Viac skutočných hudobných vtipov a väčší priestor na improvizáciu by mohli byť receptom, aby sa dvojici v zriedkavej, potrebnej a náročnej disciplíne, ako je humor v hudbe, darilo i naďalej.
Vďaka festivalu na Slovensko premiérovo zavítal kultový autor filmovej hudby Michael Nyman so svojím súborom. Na tento koncert som išiel bez predsudkov, no odišiel som s nimi. Zaujímavý „bigbandový“ sound v problematickej akustike Starej tržnice neznel ideálne, hudobníci nepôsobili práve najzohratejším dojmom a minimalistický štýl Nymanových kompozícií mi až na pár výnimiek pripadal bez obrazu vyprázdnený. Ale ako sa hovorí: „De gustibus non est disputandum.“
Napriek tomu, že v Bratislave zaznel niekoľkokrát, mojím osobným vrcholom festivalu sa stalo uvedenie úspešného projektu Mater Vladimíra Godára. Podobne ako kedysi diela starých majstrov i táto hudba podľa mňa naplno ožíva až s interpretmi, pre ktorých bola napísaná. Súboru Solamente naturali sa pod vedením huslistu Miloša Valenta podarilo i v náročných „skleníkových podmienkach“ Starej tržnice hneď od začiatku vytvoriť sugestívnu atmosféru a udržať ju vďaka koncentrácii až do konca koncertu. V šťastne zvolenom decentnom prizvučení sa nestratila farba ani nuansy subtílnych orchestrálnych sprievodov, čo umožnilo Ive Bittovej opäť raz svojou charizmou počariť publiku. Kým Godárove komorné opusy z prelomu 70. a 80. rokov považujem za nesmierne silné, estetiku Mater vnímam so zmesou obdivu a pochybností. To prvé tentoraz prevážilo.
„Desať rokov som nehral pod lepším dirigentom,“ povedal mi pred open-air uvedením Stravinského Svätenia jari a Musorgského Obrázkov z výstavy na Hlavnom námestí jeden z hráčov zlínskej Filharmonie Bohuslava Martinů. Juraj Valčuha patrí k najúspešnejším slovenským hudobníkom. Ako prvý slovenský dirigent dostal príležitosť postaviť sa pred Berlínsku filharmóniu, stále považovanú za najlepší svetový orchester, aktuálne ho čaká debut s New York Philharmonic. Zaradenie Stravinského a Musorgského diela nebolo len „najodvážnejším počinom tohto ročníka“ ako avizovali organizátori, ale priam trúfalosťou, ktorá mi však imponovala. Nazvučenie komplikovanej partitúry Svätenia, aby ostala zachovaná jej farebnosť, však vyžaduje prinajmenšom génia. Obe skladby (obe obvykle dramaturgicky zaraďované ako vyvrcholenie programu) potrebujú tiež viac než dva dni skúšok. Napriek tomu predvedenie pod istým Valčuhovým gestom urobilo na početné publikum dojem. Bol to istým spôsobom paradox. Doteraz najúspešnejší slovenský dirigent, ktorý má z nepochopiteľných príčin dvere do Reduty zatvorené, dirigoval český orchester pred nadšeným davom len niekoľko sto metrov od sídla Slovenskej filharmónie, kde to s návštevnosťou nie je práve najslávnejšie... Neviem si predstaviť veľa lepších príležitost na propagáciu tejto inštitúcie, nehovoriac o tom, že Juraj Valčuha by v Redute mal dirigovať aspoň pár koncertov ročne.
Matejovi Drličkovi sa za osem rokov existencie Viva Musica! festivalu podarilo presvedčiť sponzorov, sústrediť okolo seba oddaný tím, ovládnuť mediálny priestor, pritiahnuť do Bratislavy atraktívnych umelcov a urobiť z neho pravdepodobne najviditeľnejšie podujatie Kultúrneho leta a hradných slávností. Napriek nie vždy vyváženému balansovaniu medzi popularizáciou, komerčnosťou s istou dávkou snobizmu a prezentáciou skutočných hudobných hodnôt si rozhodne zaslúži rešpekt a svoje miesto v rámci kultúrneho života hlavného mesta.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.