Ak niekto vníma stredoeurópsky priestor ako bohatú skladačku príbehov, Rothov životopis toto presvedčenie bezpečne potvrdí. Narodil sa v židovskej rodine vo východnej Haliči. Otec s nejasnou psychiatrickou diagnózou zakotvil ako nesvojprávny u haličského rabína. Mladý Joseph študoval na univerzite v Ľvove, potom filozofiu a germanistiku vo Viedni. Novinárske začiatky spojil s prvou svetovou vojnou a a armádou. Stal sa armádnym novinárom vo Ľvove, po vojne písal fejtóny pre Frankfurter Zeitung a iné novinové tituly.
Celý život sa trápil s ťaživou psychológiou svojich najbližších – manželka zahynula ako obeť nacistickej eutanázie choromyseľných a sám Roth zomrel krátko pred začiatkom ďalšej vojny v parížskej emigrácii uprostred psychického zrútenia.
Životopisy sa lakonicky končia tým, že ešte aj pri jeho pochovaní na katolíckom cintoríne si ho chceli prisvojiť milovníci monarchie, židia i komunisti. Vlastne prečo by aj nie, keď osciloval medzi nostalgiou haličského žida a vášnivým obhajcom c.k. monarchie?!
Vydavateľstvo Premedia Group hneď dvakrát vyrovnáva dlh voči Rothovi. Po starších českých prekladoch jeho románov vychádza románový debut Hotel Savoy a výber Rothovej publicistiky, fejtónov, reportáží a denníkových zápiskov nazvaný Cesty do Ruska. Táto vydavateľská iniciatíva je sympatická a môže slovenským čitateľom priniesť – bez urážky – viac osohu ako objavovanie zabudnutých románopiscov z bývalých britských kolónií.
Rothov hotel Savoy na poľsko-ruských hraniciach je obrazom veľkého povojnového chaosu, čo pohlcoval tisícky mužov z bývalej monarchie, zbedačených vojakov, čerstvých špekulantov, ľahkých žien a ich pochybných obdivovateľov všakovakej reči či pôvodu. Vo vzduchu visí revolúcia, darí sa anarchii. „Do sivého rána čneli zuhoľnatené zvyšky hotela.“ Staré časy zostarli (a zhoreli) zo dňa na deň viac, ako mohol ktokoľvek predtým tušiť. Komfort monarchií sa skončil, zostáva neistota „hotelových“ svetoobčanov. Nech je nostalgia akokoľvek prázdna a neproduktívna, znamená emóciu v rozbesnenom svete.
V publicistike sa Roth ukazuje ako bystrý pozorovateľ a zručný reportér. Dnes sme historicky poučení (teda tí, ktorí chcú), poznáme výsledok experimentu a štatistiky obetí stalinizmu. Fascinácia západných intelektuálov Sovietskym zväzom bola pochopiteľná: krízy predsa volajú po alternatívach. Únava z imperializmu a mocenskej arogancie viedla k snom o spoločnosti rovných. Rusko pôsobilo ako svieži projekt na prebudenie nádeje, že mužíci všetkých druhov môžu žiť dôstojný život.
Roth sa vyrovnal s pokušením uveriť sovietskemu mýtu poctivo. Je reportérom, ale jeho textom nechýba odvaha pustiť sa na územie sociologickej alebo historickej analýzy. Mapuje ruské ulice plné šede a propagandy. Píše reportáže z moskovských divadiel, ktoré slúžia robotníckej triede. Všíma si národnostný mix namiešaný pod sovietskou vládou. Píše o antisemitizme, oficiálnom ateizme, o fascinácii priemyslom, pokryteckej sexuálnej morálke, postavení žien...
Tomuto režimu jednoducho neverí. Rozumie jeho ambíciám, ale tie dávno padli za obeť ambicióznosti straníckych špičiek. Sovietsky režim vyprodukoval nový druh buržuja a meštiaka. Cári vyšli z módy, a malí ruskí ľudia sú nanovo ubíjaní propagandou a režimom, ktorý všetko organizuje. Ruská revolúcia nakoniec nespôsobí rovnováhu medzi západnou a východnou kultúrou, ale sa zameria na vyvedenie západného sveta z rovnováhy.
Napriek občasnej naivite je obdivuhodné, že Roth tento systém „prekukol“. Pozerať sa na veci z odstupu je ľahšie, byť realistom v reálnom čase je vec ošemetná.
V tom je literatúra fascinujúca. Prekvapenia sa stále konajú. Vôbec nemusí ísť o mladé víno. Slovenský čitateľ má paradoxnú výhodu, lebo v uzavretí svojho jazyka až s odstupom času žasne nad knihami zo starých čias.
Joseph Roth: Hotel Savoy, Premedia Group 2012.
Joseph Roth: Cesty do Ruska, Premedia Group 2012.
Celý život sa trápil s ťaživou psychológiou svojich najbližších – manželka zahynula ako obeť nacistickej eutanázie choromyseľných a sám Roth zomrel krátko pred začiatkom ďalšej vojny v parížskej emigrácii uprostred psychického zrútenia.
Životopisy sa lakonicky končia tým, že ešte aj pri jeho pochovaní na katolíckom cintoríne si ho chceli prisvojiť milovníci monarchie, židia i komunisti. Vlastne prečo by aj nie, keď osciloval medzi nostalgiou haličského žida a vášnivým obhajcom c.k. monarchie?!
Vydavateľstvo Premedia Group hneď dvakrát vyrovnáva dlh voči Rothovi. Po starších českých prekladoch jeho románov vychádza románový debut Hotel Savoy a výber Rothovej publicistiky, fejtónov, reportáží a denníkových zápiskov nazvaný Cesty do Ruska. Táto vydavateľská iniciatíva je sympatická a môže slovenským čitateľom priniesť – bez urážky – viac osohu ako objavovanie zabudnutých románopiscov z bývalých britských kolónií.
Rothov hotel Savoy na poľsko-ruských hraniciach je obrazom veľkého povojnového chaosu, čo pohlcoval tisícky mužov z bývalej monarchie, zbedačených vojakov, čerstvých špekulantov, ľahkých žien a ich pochybných obdivovateľov všakovakej reči či pôvodu. Vo vzduchu visí revolúcia, darí sa anarchii. „Do sivého rána čneli zuhoľnatené zvyšky hotela.“ Staré časy zostarli (a zhoreli) zo dňa na deň viac, ako mohol ktokoľvek predtým tušiť. Komfort monarchií sa skončil, zostáva neistota „hotelových“ svetoobčanov. Nech je nostalgia akokoľvek prázdna a neproduktívna, znamená emóciu v rozbesnenom svete.
V publicistike sa Roth ukazuje ako bystrý pozorovateľ a zručný reportér. Dnes sme historicky poučení (teda tí, ktorí chcú), poznáme výsledok experimentu a štatistiky obetí stalinizmu. Fascinácia západných intelektuálov Sovietskym zväzom bola pochopiteľná: krízy predsa volajú po alternatívach. Únava z imperializmu a mocenskej arogancie viedla k snom o spoločnosti rovných. Rusko pôsobilo ako svieži projekt na prebudenie nádeje, že mužíci všetkých druhov môžu žiť dôstojný život.
Roth sa vyrovnal s pokušením uveriť sovietskemu mýtu poctivo. Je reportérom, ale jeho textom nechýba odvaha pustiť sa na územie sociologickej alebo historickej analýzy. Mapuje ruské ulice plné šede a propagandy. Píše reportáže z moskovských divadiel, ktoré slúžia robotníckej triede. Všíma si národnostný mix namiešaný pod sovietskou vládou. Píše o antisemitizme, oficiálnom ateizme, o fascinácii priemyslom, pokryteckej sexuálnej morálke, postavení žien...
Tomuto režimu jednoducho neverí. Rozumie jeho ambíciám, ale tie dávno padli za obeť ambicióznosti straníckych špičiek. Sovietsky režim vyprodukoval nový druh buržuja a meštiaka. Cári vyšli z módy, a malí ruskí ľudia sú nanovo ubíjaní propagandou a režimom, ktorý všetko organizuje. Ruská revolúcia nakoniec nespôsobí rovnováhu medzi západnou a východnou kultúrou, ale sa zameria na vyvedenie západného sveta z rovnováhy.
Napriek občasnej naivite je obdivuhodné, že Roth tento systém „prekukol“. Pozerať sa na veci z odstupu je ľahšie, byť realistom v reálnom čase je vec ošemetná.
V tom je literatúra fascinujúca. Prekvapenia sa stále konajú. Vôbec nemusí ísť o mladé víno. Slovenský čitateľ má paradoxnú výhodu, lebo v uzavretí svojho jazyka až s odstupom času žasne nad knihami zo starých čias.
Joseph Roth: Hotel Savoy, Premedia Group 2012.
Joseph Roth: Cesty do Ruska, Premedia Group 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.