Tohto roku uplynulo 100 rokov od abdikácie posledného cisára, ktorou sa formálne ukončila vláda dynastie Čching a Čína sa vydala na cestu budovania republiky a modernizácie. Roku 1949 zvíťazila v občianskej vojne Komunistická strana Číny, ktorej mocenský monopol trvá na pevninskej Číne dodnes. Napriek tomu, že zatiaľ uplynulo len šesť mesiacov roku 2012, tohtoročný politický vývoj poznamenali už dve turbulentné udalosti, ktoré ponúkajú pohľad do zákulisia čínskej politiky.
Rovnako, ako bol v období Sovietskeho zväzu symbolom straníckej a vládnej moci Kremeľ, predstavuje centrum čínskej politiky komplex Čung-nan-chaj, nachádzajúci sa v centre Pekingu západne od Zakázaného mesta, ktorého súčasť v období cisárstva tvoril. Kľúčové politické a ekonomické rozhodnutia vznikajú v úzkom kruhu straníckej a vládnej špičky, ktorá ich potom komunikuje verejnosti v štátom ovládaných médiách a formálne si ich dá schváliť na každoročných marcových zasadaniach parlamentu a zjazdoch Komunistickej strany Číny (KSČ). Osemnásty zjazd je naplánovaný na október 2012 a podľa vopred dohodnutého scenára má na poste generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ nahradiť Chu Ťin-tchaa jeho súčasný zástupca, prvý tajomník, Si Ťin-pching. Vzhľadom na prepojenie straníckej a vládnej moci Chu Ťin-tchao zastáva aj post prezidenta, v ktorom ho má v marci 2013 vystriedať súčasný viceprezident, takisto Si Ťin-pching. Prezidenta podľa ústavy síce volí parlament, ale zvolenie Si Ťin-pchinga je len formálnou záležitosťou. Striedanie moci má podľa plánu zavŕšiť menovanie súčasného vicepremiéra Li Kche-čchianga do funkcie premiéra, v ktorej v marci budúceho roka nahradí Wen Ťia-paa. Po desiatich rokoch a dvoch funkčných obdobiach tak má k moci nastúpiť ďalšia, piata generácia politických lídrov, starostlivo vybraná súčasnými vládcami.
.pád Po Si-laja
Čínski lídri zdôrazňujú spoločenskú stabilitu a harmóniu – teda inými slovami zachovanie vlastnej moci – ako základnú podmienku úspešného rozvoja Číny. Pokojný prechod moci na ďalšiu generáciu narušila na jar tohto roku aféra Po Si-laja, ktorá ponúka možnosť nahliadnuť za múry Čung-nan-chaja a sledovať, ako sa v Číne robí politika. Po Si-laj bol jednou z vychádzajúcich hviezd čínskej politiky, v rokoch 2004–2007 bol ministrom obchodu, roku 2007 sa stal členom 25-členného politbyra Ústredného výboru KSČ a podľa komentátorov mal byť na októbrovom zjazde strany zvolený do deväťčlenného Stáleho výboru politbyra Ústredného výboru KSČ, ktorý predstavuje najvyššie centrum moci v štáte. Jeho starostlivo budovanú kariéru však ukončili udalosti v Čchung-čchingu.
Po Si-laj od roku 2007 zastával funkciu straníckeho tajomníka v Čchung-čchingu v strednej Číne, bol teda najvyšším predstaviteľom KSČ v takmer 29-miliónovom meste a jeho okolí, ktoré tvorí samostatný administratívny celok. Po Si-laj odštartoval v Čchung-čchingu ambicióznu politiku: začal bojovať s miestnymi kriminálnymi živlami, zasadzoval sa za posilňovanie vplyvu štátu v štátnych podnikoch, spustil program sociálneho bývania pre chudobnejšie skupiny obyvateľstva a obľubu našiel aj v tzv. červenej kultúre, čo predstavovalo akési oživenie nostalgie za časmi Mao Ce-tunga. Na jeho príkaz rozosielali obyvateľom SMS s Maovými citátmi, miestne médiá oprášili piesne z obdobia Kultúrnej revolúcie a zdôrazňovali revolučný zápas más. V Číne sa začalo hovoriť o tzv. čchungčchingskom modeli, reprezentovanom Po Si-lajom, ktorý si medzi obyvateľmi získal popularitu. Podporovali ho aj niektorí predstavitelia straníckeho vedenia, ktorí jeho etatistickú politiku a nostalgiu za maoistickým obdobím vnímali ako prijateľnejšiu alternatívu vývoja v porovnaní s čoraz silnejším presadzovaním trhovej ekonomiky. Jeho kritici upozorňovali na to, že kampaň proti kriminalite zneužil aj na odstavenie svojich oponentov a premiér Wen Ťia-pao po prevalení aféry v marci 2012 dokonca varoval pred možnosťou zopakovania Kultúrnej revolúcie a zľahčovaním tohto tragického obdobia moderných čínskych dejín. Ako sa ukázalo, Po Si-lajovi verní odpočúvali vysokých straníckych a štátnych predstaviteľov v Čchung-čchingu a dokonca aj ich telefonáty s prezidentom a premiérom, v ktorých upozorňovali na Poove zneužívanie moci.
Po Si-lajov koniec sa začal 6. februára 2012, keď najvyšší policajný veliteľ a námestník primátora Čchung-čchingu Wang Li-ťün požiadal o azyl na konzuláte Spojených štátov amerických v Čcheng-tu, hlavnom meste susednej provincie S’-čchuan, pretože sa cítil ohrozený na živote (Wang neskôr konzulát opustil a v sprievode ministra štátnej bezpečnosti ho eskortovali do Pekingu). Wang totiž disponoval informáciami o tom, že Po Si-laj bol zapletený do vraždy britského obchodníka Neila Heywooda v novembri 2011 v Čchung-čchingu. Heywood sa v okolí Poa a jeho manželky Ku Kchaj-laj pohyboval už niekoľko rokov, vďaka čomu jeho konzultačná firma prosperovala. Zároveň však získal prístup k informáciám, ktoré predstavovali hrozbu pre Poa a jeho rodinu a tak musel zomrieť.
Demontáž Poa sa uskutočnila v marci 2012 počas pravidelného každoročného zasadania čínskeho parlamentu v Pekingu. Stranícke a štátne vedenie sa rozhodlo konať a exemplárne ho potrestať. V polovici marca ho odvolali z funkcie v Čchung-čchingu a následne prišiel aj o post v straníckom politbyre. Vyšetrovať začali aj jeho manželku Ku Kchaj-laj, úspešnú právničku profitujúcu z manželovej kariéry – tá sa podľa vyšetrovateľov priamo podieľala na otrávení Heywooda, ktorý vraj hrozil zverejnením informácií o majetku Poa a Ku, deponovanom v zahraničí. Podľa odhadov disponujú Po Si-laj, Ku Kchaj-laj a ich blízki príbuzní majetkom v celkovej hodnote približne 160 miliónov dolárov, ktorý sa im podarilo nahonobiť najmä vďaka tzv. kuan-si, osobným kontaktom, otvárajúcim príslušníkom vládnucej elity dvere k výnosným obchodom vo finančnom sektore, zahraničnom obchode a obchode s nehnuteľnosťami. Podľa nemeckého týždenníka Der Spiegel 90 percent Číňanov s majetkom prevyšujúcim miliardu jüanov (približne 160 miliónov dolárov) tvoria deti vysokých straníckych funkcionárov, čo ilustruje silnú koreláciu medzi politickým vplyvom a bohatstvom v dnešnej Číne. Úspešných podnikateľov, symboly čínskeho ekonomického zázraku posledných 30 rokov, sa usiluje do svojich radov získať aj KSČ a 70 najbohatších poslancov súčasného parlamentu vlastní podľa odhadov spolu majetok v hodnote vyše 14 miliárd dolárov.
.strana princov
Korupcia je jedným z kľúčových problémov súčasného ekonomického, ale aj politického vývoja v Číne a ohrozuje aj samotnú legitimitu vlády KSČ, čo si stranícke orgány dobre uvedomujú a už vyše dve desaťročia iniciujú nové a nové kampane proti korupcii. V osídlach vyšetrovateľov sa síce ocitli aj veľké ryby (napríklad bývalý primátor Pekingu Čchen Si-tchung, ktorého roku 1995 odsúdili za korupciu na 16 rokov a predčasne prepustili roku 2006, alebo naposledy minister železníc v rokoch 2003–2011, Li Č‘-ťün, ktorého z funkcie odvolali vo februári 2011 a čaká na rozsudok), ale ich vyšetrovanie bolo často skôr výsledkom frakčných bojov v strane ako skutočným bojom proti korupcii.
Číňania hovoria o tzv. tchaj-c‘-tang, strane korunných princov, získavajúcich peniaze, postavenie a vplyv vďaka revolučným zásluhám ich otcov. K takýmto korunným princom napokon patrí aj Po Si-laj, jeho otec Po I-po patril medzi tzv. ôsmich nesmrteľných, skupinu najvplyvnejších straníckych a štátnych predstaviteľov v 80. a 90. rokoch, synom vplyvného komunistického funkcionára Si Čung-süna je aj designovaný prezident Si Ťin-pching. Čínska verejnosť s čoraz väčšou nevôľou reaguje na luxusný životný štýl detí straníckych funkcionárov, ktoré študujú na najprestížnejších svetových univerzitách (Po Si-lajov syn študoval v Oxforde a na Harvarde) a vyvážajú sa na najdrahších zahraničných limuzínach. Roztvárajúce sa nožnice medzi príjmami mestského obyvateľstva a vidiečanov, ale aj čoraz väčšia disparita medzi životnou úrovňou v južných a východných provinciách Číny, kde sa koncentrujú aj zahraničné investície, a čínskym vnútrozemím, vyvoláva sociálne napätie a ešte zvýrazňuje privilegované postavenie klanov straníckych a vládnych elít.
Po Si-lajovo odvolanie podľa pozorovateľov vyvolalo najväčšiu politickú krízu od potlačenia prodemokratického hnutia začiatkom júna 1989, keď z funkcie odvolali aj reformného generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ Čao C’-janga, ktorý až do svojej smrti roku 2005 žil v domácom väzení. Koncom marca sa dokonca na čínskom internete objavili chýry o vojenskom puči v Pekingu, ktorý mali zosnovať dvaja podporovatelia Po Si-laja z politbyra, s cieľom dosadiť ho do funkcie prezidenta. Aj v priebehu Po Si-lajovej aféry premiér Wen Ťia-pao zdôrazňoval nevyhnutnosť zvýšenia transparentnosti a posilnenia kontroly vlády obyvateľstvom, ale práve príklad Po Si-laja a jeho manželky ilustruje neštandardné politické a súdne mechanizmy súčasnej Číny – ich úlohu vo vražde britského obchodníka a obvinenia z korupcie nevyšetruje polícia a prokuratúra, ale Centrálna komisia pre preverovanie disciplíny podliehajúca Ústrednému výboru KSČ. Výsledok jej vyšetrenia opäť niečo napovie o tom, čo sa odohráva za stráženými múrmi pekinského Čung-nan-chaja.
.slepec proti moci
Zatiaľ čo Po Si-lajova aféra rozvírila najmä vnútropolitické vody, útek Čchen Kuang-čchenga na americké veľvyslanectvo v Pekingu koncom apríla mal aj medzinárodný rozmer. Slepý aktivista Čchen Kuan-čcheng sa stal známym už roku 2005, keď inicioval proces proti lokálnym úradom v jeho rodnej východočínskej provincii Šan-tung a obvinil ich z násilnej implementácie politiky jedného dieťaťa. Následne ho uväznili a roku 2006 obvinili z „poškodzovania majetku a narúšania verejnej dopravy“, za čo bol odsúdený na štyri roky. Po prepustení z väzenia v septembri 2010 žil neustále pod dozorom čínskych úradov v rodnej dedinke Tung-š´-ku. Čchen napokon ustavičný tlak a dozor príslušníkov tajnej polície nevydržal a koncom apríla sa mu podarilo utiecť. Azyl hľadal na veľvyslanectve Spojených štátov amerických, čo vyvolalo reminiscencie na jún 1989, keď sa po zásahu armády proti demonštrantom na námestí Tchien-an-men uchýlil na rovnakú ambasádu disident a astrofyzik Fang Li-č´ (zomrel v apríli tohto roku v americkom exile) s manželkou. Čínska vláda na Čchenov prípad zareagovala veľmi nervózne a amerického veľvyslanca Garyho Lockea, syna čínskych emigrantov, obvinila zo zasahovania do vnútorných záležitostí, porušenia čínskych i amerických zákonov a žiadala od Washingtonu ospravedlnenie. Čchen Kuang-čcheng sa vo videospráve obrátil priamo na čínskeho premiéra Wena, aby mu zaručil bezpečnosť a spravodlivé zaobchádzanie. Čínska a americká strana napokon našli diplomatické riešenie – Čchen najprv kvôli ošetreniu opustil americké veľvyslanectvo a po rokovaniach za zatvorenými dverami, ktorých podrobnosti sú neznáme, mu napokon čínska vláda umožnila odcestovať 19. mája aj s manželkou a dvoma deťmi do Spojených štátov za účelom štúdia práva.
Čchenova kauza ilustrovala absurdné reštrikcie čínskej vlády, ktorá mesiace udržiavala v pohotovosti desiatky agentov kvôli slepému aktivistovi v dedinke vzdialenej 700 kilometrov od Pekingu. Jeho prípad svedčí o zvýšenom tlaku čínskych úradov proti akýmkoľvek prejavom občianskej angažovanosti, ktoré vnímajú ako potenciálnu hrozbu pre stabilitu režimu a zachovanie vlastnej moci. Väčšiu nervozitu štátu možno vybadať už od roku 2008, keď sa v období pred letnými olympijskými hrami v Pekingu úrady usilovali zabrániť akýmkoľvek politickým demonštráciám, ktoré by mohli narušiť pokojný priebeh športového podujatia slúžiaceho ako oslava postavenia Číny vo svete. Keď v decembri 2008 literárny kritik Liou Siao-po spolu s ďalšími zverejnil Chartu 08, žiadajúcu politické reformy a občianske slobody, režim sa rozhodol nekompromisne zakročiť. Liou Siao-poa úrady zatkli a v decembri 2009 uväznili na 11 rokov za „podnecovanie na zvrhnutie štátnej moci“. Následné udelenie Nobelovej ceny mieru Liou Siao-poovi v decembri 2010 upriamilo pozornosť svetových médií i politikov na dodržiavanie ľudských práv v Číne a ďalej znervóznilo režim. Roku 2011 perzekúcie v zahraničí viac či menej známych aktivistov pokračovali, najznámejším príkladom je trojmesačné uväznenie umelca Aj Wej-weja za daňové úniky na jar minulého roku. Ako prejav solidarity s čínskymi disidentmi a rodiacou sa občianskou spoločnosťou možno vnímať aj udelenie Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov čínskemu exilovému spisovateľovi Liao I-wuovi, ktoré oznámili vo Frankfurte koncom júna tohto roku. Ani zvýšený tlak úradov však nedokáže zabrániť prejavom odporu. Dňa 4. júna 2012 na námestí Tchien-an-men protestovalo 80 aktivistov proti korupcii a žiadali rehabilitáciu obetí zásahu armády spred 23 rokov. Polícia ich síce zadržala, ale bol to dosiaľ najväčší protest v Pekingu, ktorého účastníci si pripomenuli tragické udalosti roku 1989.
.politika mierového vzostupu
Útek Čchen Kuang-čchenga na americké veľvyslanectvo však zároveň ilustroval zhoršené čínsko-americké vzťahy. Ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinton na svojej návšteve Pekingu vo februári 2009 síce zdôraznila, že agenda ľudských práv nemôže ohroziť dialóg s Čínou v otázkach ekonomickej pomoci, globálnych klimatických zmien alebo bezpečnostnej oblasti (napríklad vývoj na Kórejskom polostrove), ale americká exekutíva i zákonodarná moc opakovane prezentovala kritiku pri konkrétnych obmedzeniach občianskych slobôd v Číne. Americká strana zároveň na jar tohto roku deklarovala zámer zvýšiť vojenskú prítomnosť v ázijsko-tichomorskej oblasti, čo sa stretlo s pozitívnou reakciou tradičných spojencov USA v regióne (Japonsko, Kórejská republika, Čínska republika na Taiwane), ale aj ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené ekonomickým rastom a silnejúcim vojenským vplyvom v Číne. Napríklad Filipíny aj Vietnam majú s ČĽR územné spory o ostrovy v Juhočínskom mori, dôležitej dopravnej spojnici medzi Východnou a Južnou Áziou, kde sa nachádzajú aj ložiská nerastných surovín, a preto americký plán privítali. Čína to však vníma ako nepriateľské gesto, ktoré má zabrzdiť jej „mierový vzostup“ (čínsky che-pching ťüe-čchi), ako svoju zahraničnú politiku v 21. storočí označuje Peking. Zhoršené vzťahy s USA prispeli k ďalšiemu zbližovaniu Číny s Ruskou federáciou a stredoázijskými republikami v rámci Šanghajskej organizácie pre spoluprácu. Čínu s Ruskom spája napríklad záujem obmedziť vplyv USA napríklad v Afganistane, ale ako ukázal vývoj v posledných mesiacoch, aj v otázke politického postupu voči Sýrii tieto dve veľmoci svoju politiku koordinujú a odmietajú akceptovať stanoviská západných krajín. Pre ďalší rast čínskej ekonomiky je životne dôležitý aj dovoz strategických surovín (ropa, plyn), kde je Rusko takisto dôležitým partnerom. Nie je preto náhoda, že prvá dlhšia zahraničná cesta Vladimíra Putina po opätovnom zvolení do prezidentského úradu viedla v júni 2012 do Pekingu, a nie na summit G8 do USA, kam poslal svojho staronového premiéra D. Medvedeva.
Zlá finančná a ekonomická situácia v USA a aj v Európe v kombinácii s obrovskými finančnými rezervami Číny vedú k tomu, že západné krajiny sa usilujú zapojiť Peking do riešenia krízovej situácie. To však môže, najmä v prípade malých krajín a slabých ekonomík, viesť k výraznému zvýšeniu čínskeho vplyvu na ekonomiku konkrétneho štátu a z dlhodobého hľadiska k presadzovaniu vlastných politických a strategických záujmov v regióne. Ukazuje to najmä príklad Maďarska, ktoré počas návštevy premiéra Wen Ťia-paa v júni minulého roku podpísalo niekoľko zmlúv o čínskych pôžičkách a investíciách. Čína sa vďaka svojmu ekonomickému potenciálu (roku 2011 sa stala druhou najväčšou svetovou ekonomikou a už 30 rokov priemerne dosahuje desaťpercentný ročný nárast HDP) správa v zahraničných vzťahov čoraz sebavedomejšie a tento trend, ktorý najmä jej susedov znepokojuje, bude pokračovať aj v budúcnosti. V tohtoročnom štátnom rozpočtu je na armádu určených vyše 100 miliárd dolárov, čo reprezentuje 11-percentný nárast oproti predchádzajúcemu roku a potvrdzuje dlhodobý trend zvyšovania výdajov spojených s technologickou modernizáciou armády, kde takisto zohráva dôležitú úlohu spolupráca s Ruskom.
.krajina demonštrácii
Čchenova angažovanosť na vidieku provincie Šan-tung a nekompromisný postoj miestnych úradov voči nemu zároveň zaostrujú pozornosť na lokálne pomery, kde takisto dochádza k zneužívaniu moci a ku korupcii, ale zahraničné médiá sa situácii venujú zväčša len okrajovo. Viac informácií ponúkajú čínske blogy a mikroblogy, ktoré sa štátnym orgánom napriek rozličným cenzorským opatreniam nepodarí celkom umlčať a predstavujú dôležité médium pre občiansku angažovanosť.
Podľa čínskych zdrojov sa roku 2011 v Číne odohralo niekoľko desaťtisícov konfliktov a demonštrácií nepokojných dedinčanov. Najznámejšou kauzou boli protesty obyvateľov malej dedinky Wu-kchan na juhočínskom pobreží neďaleko Kantonu. Aj tu – rovnako ak v stovkách iných prípadov – šlo o machinácie s pozemkami, ktoré sa predávajú za úplatky developerom na výstavbu bytov, administratívnych budov a priemyselných parkov. Miestni stranícki a samosprávni predstavitelia vo Wu-kchane predali obecnú pôdu v celkovej hodnote vyše 100 miliónov dolárov, väčšinu zisku si nechali pre vlastnú potrebu a miestnych obyvateľov, ktorých o predaji ani neinformovali, kompenzovali symbolickou sumou. V septembri 2011 sa však obyvatelia postavili na odpor a žiadali prešetrenie celej udalosti, odvolanie zodpovedných a vyplatenie kompenzácie za pôdu. Miestne úrady sa usilovali protesty potlačiť, čo sa im čiastočne aj podarilo, ale v decembri situácia eskalovala, keď vo väzení za nevyjasnených okolností zomrel jeden z dedinčanov, ktorý mal v ich mene vyjednávať s úradmi. Protesty tisícov obyvateľov nabrali na intenzite – demonštranti zaútočili na miestny výbor KSČ a na policajnú stanicu. Úradníci a policajti z Wu-kchanu ušli a dedinu hermeticky obkľúčili bezpečnostné zložky. Ďalšej eskalácii zabránil až príchod vysokých predstaviteľov provincie Kuang-tung, ktorí začali udalosti prešetrovať a potvrdili oprávnenosť sťažností demonštrantov. Výsledkom bolo odvolanie miestnych predstaviteľov zodpovedných za machinácie s pôdou a za korupciu a vyhlásenie nových volieb vo Wu-kchane, v ktorých boli zvolení predstavitelia demonštrantov. Príklad obyvateľov Wu-kchanu, ktorí sa postavili na odpor miestnym pohlavárom, inšpiroval aj obyvateľov ďalších malých miest a dedín. Machinácie s pozemkami, likvidácia mestských častí kvôli zámerom developerov korumpujúcich úradníkov, ale aj protesty proti továrňam, znečisťujúcim životné prostredie v konkrétnej lokalite, čoraz väčšmi mobilizujú obyvateľov, ktorí o svojich aktivitách podrobne informujú na internete.
.politika ako boj
Jediné bezproblémové odovzdanie moci v ČĽR sa zatiaľ udialo v rokoch 2002 – 2003, keď tretiu generáciu lídrov vystriedala štvrtá a zdalo sa, že vzniká nová tradícia, ktorá zabráni podobným vnútropolitickým turbulenciám ako pri prechode do postmaoistického obdobia koncom 70. rokov alebo pri čistkách v strane na prelome 80. a 90. rokov. Najnovšie udalosti v Číne dokumentujú ťažkosti, do ktorých sa dostal čínsky model rozvoja, pozostávajúci z kombinácie autoritárskeho politického systému a trhovej ekonomiky, oficiálnymi miestami označovaný ako socializmus s čínskymi charakteristikami. Ideologicky vyprázdnený režim opiera svoju legitimitu najmä o zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, patriotické slogany a čiastočne aj o návrat k stáročia osvedčeným tradíciám konfucianizmu. Čína sa opäť priblížila ku križovatke, na ktorej sa budú jej lídri musieť rozhodnúť, či dozrel čas na odvážne politické rozhodnutia, ktoré by zachovali stabilitu, no zároveň zvýšili transparentnosť vládnutia a participáciu občanov ČĽR na rozhodnutiach.
Martin Slobodník/
Sinológ a tibetológ. Študoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Pekinskej univerzite v Pekingu. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ústave orientalistiky SAV. Počas postgraduálneho štúdia študoval dva roky tibetológiu na Katedre jazykov a kultúr Centrálnej Ázie na univerzite v Bonne. V súčasnosti je vedúcim Katedry východoázijských štúdií na FiF UK. Zaoberá sa dejinami čínsko-tibetských vzťahov, náboženskou politikou v Číne a lokálnymi dejinami severovýchodného Tibetu, Amda. Autor monografií Mao a Buddha: náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Číne (2007) a Politické, náboženské a ekonomické aspekty čínsko-tibetských vzťahov v 14.–15. storočí (2011).
Rovnako, ako bol v období Sovietskeho zväzu symbolom straníckej a vládnej moci Kremeľ, predstavuje centrum čínskej politiky komplex Čung-nan-chaj, nachádzajúci sa v centre Pekingu západne od Zakázaného mesta, ktorého súčasť v období cisárstva tvoril. Kľúčové politické a ekonomické rozhodnutia vznikajú v úzkom kruhu straníckej a vládnej špičky, ktorá ich potom komunikuje verejnosti v štátom ovládaných médiách a formálne si ich dá schváliť na každoročných marcových zasadaniach parlamentu a zjazdoch Komunistickej strany Číny (KSČ). Osemnásty zjazd je naplánovaný na október 2012 a podľa vopred dohodnutého scenára má na poste generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ nahradiť Chu Ťin-tchaa jeho súčasný zástupca, prvý tajomník, Si Ťin-pching. Vzhľadom na prepojenie straníckej a vládnej moci Chu Ťin-tchao zastáva aj post prezidenta, v ktorom ho má v marci 2013 vystriedať súčasný viceprezident, takisto Si Ťin-pching. Prezidenta podľa ústavy síce volí parlament, ale zvolenie Si Ťin-pchinga je len formálnou záležitosťou. Striedanie moci má podľa plánu zavŕšiť menovanie súčasného vicepremiéra Li Kche-čchianga do funkcie premiéra, v ktorej v marci budúceho roka nahradí Wen Ťia-paa. Po desiatich rokoch a dvoch funkčných obdobiach tak má k moci nastúpiť ďalšia, piata generácia politických lídrov, starostlivo vybraná súčasnými vládcami.
.pád Po Si-laja
Čínski lídri zdôrazňujú spoločenskú stabilitu a harmóniu – teda inými slovami zachovanie vlastnej moci – ako základnú podmienku úspešného rozvoja Číny. Pokojný prechod moci na ďalšiu generáciu narušila na jar tohto roku aféra Po Si-laja, ktorá ponúka možnosť nahliadnuť za múry Čung-nan-chaja a sledovať, ako sa v Číne robí politika. Po Si-laj bol jednou z vychádzajúcich hviezd čínskej politiky, v rokoch 2004–2007 bol ministrom obchodu, roku 2007 sa stal členom 25-členného politbyra Ústredného výboru KSČ a podľa komentátorov mal byť na októbrovom zjazde strany zvolený do deväťčlenného Stáleho výboru politbyra Ústredného výboru KSČ, ktorý predstavuje najvyššie centrum moci v štáte. Jeho starostlivo budovanú kariéru však ukončili udalosti v Čchung-čchingu.
Po Si-laj od roku 2007 zastával funkciu straníckeho tajomníka v Čchung-čchingu v strednej Číne, bol teda najvyšším predstaviteľom KSČ v takmer 29-miliónovom meste a jeho okolí, ktoré tvorí samostatný administratívny celok. Po Si-laj odštartoval v Čchung-čchingu ambicióznu politiku: začal bojovať s miestnymi kriminálnymi živlami, zasadzoval sa za posilňovanie vplyvu štátu v štátnych podnikoch, spustil program sociálneho bývania pre chudobnejšie skupiny obyvateľstva a obľubu našiel aj v tzv. červenej kultúre, čo predstavovalo akési oživenie nostalgie za časmi Mao Ce-tunga. Na jeho príkaz rozosielali obyvateľom SMS s Maovými citátmi, miestne médiá oprášili piesne z obdobia Kultúrnej revolúcie a zdôrazňovali revolučný zápas más. V Číne sa začalo hovoriť o tzv. čchungčchingskom modeli, reprezentovanom Po Si-lajom, ktorý si medzi obyvateľmi získal popularitu. Podporovali ho aj niektorí predstavitelia straníckeho vedenia, ktorí jeho etatistickú politiku a nostalgiu za maoistickým obdobím vnímali ako prijateľnejšiu alternatívu vývoja v porovnaní s čoraz silnejším presadzovaním trhovej ekonomiky. Jeho kritici upozorňovali na to, že kampaň proti kriminalite zneužil aj na odstavenie svojich oponentov a premiér Wen Ťia-pao po prevalení aféry v marci 2012 dokonca varoval pred možnosťou zopakovania Kultúrnej revolúcie a zľahčovaním tohto tragického obdobia moderných čínskych dejín. Ako sa ukázalo, Po Si-lajovi verní odpočúvali vysokých straníckych a štátnych predstaviteľov v Čchung-čchingu a dokonca aj ich telefonáty s prezidentom a premiérom, v ktorých upozorňovali na Poove zneužívanie moci.
Po Si-lajov koniec sa začal 6. februára 2012, keď najvyšší policajný veliteľ a námestník primátora Čchung-čchingu Wang Li-ťün požiadal o azyl na konzuláte Spojených štátov amerických v Čcheng-tu, hlavnom meste susednej provincie S’-čchuan, pretože sa cítil ohrozený na živote (Wang neskôr konzulát opustil a v sprievode ministra štátnej bezpečnosti ho eskortovali do Pekingu). Wang totiž disponoval informáciami o tom, že Po Si-laj bol zapletený do vraždy britského obchodníka Neila Heywooda v novembri 2011 v Čchung-čchingu. Heywood sa v okolí Poa a jeho manželky Ku Kchaj-laj pohyboval už niekoľko rokov, vďaka čomu jeho konzultačná firma prosperovala. Zároveň však získal prístup k informáciám, ktoré predstavovali hrozbu pre Poa a jeho rodinu a tak musel zomrieť.
Demontáž Poa sa uskutočnila v marci 2012 počas pravidelného každoročného zasadania čínskeho parlamentu v Pekingu. Stranícke a štátne vedenie sa rozhodlo konať a exemplárne ho potrestať. V polovici marca ho odvolali z funkcie v Čchung-čchingu a následne prišiel aj o post v straníckom politbyre. Vyšetrovať začali aj jeho manželku Ku Kchaj-laj, úspešnú právničku profitujúcu z manželovej kariéry – tá sa podľa vyšetrovateľov priamo podieľala na otrávení Heywooda, ktorý vraj hrozil zverejnením informácií o majetku Poa a Ku, deponovanom v zahraničí. Podľa odhadov disponujú Po Si-laj, Ku Kchaj-laj a ich blízki príbuzní majetkom v celkovej hodnote približne 160 miliónov dolárov, ktorý sa im podarilo nahonobiť najmä vďaka tzv. kuan-si, osobným kontaktom, otvárajúcim príslušníkom vládnucej elity dvere k výnosným obchodom vo finančnom sektore, zahraničnom obchode a obchode s nehnuteľnosťami. Podľa nemeckého týždenníka Der Spiegel 90 percent Číňanov s majetkom prevyšujúcim miliardu jüanov (približne 160 miliónov dolárov) tvoria deti vysokých straníckych funkcionárov, čo ilustruje silnú koreláciu medzi politickým vplyvom a bohatstvom v dnešnej Číne. Úspešných podnikateľov, symboly čínskeho ekonomického zázraku posledných 30 rokov, sa usiluje do svojich radov získať aj KSČ a 70 najbohatších poslancov súčasného parlamentu vlastní podľa odhadov spolu majetok v hodnote vyše 14 miliárd dolárov.
.strana princov
Korupcia je jedným z kľúčových problémov súčasného ekonomického, ale aj politického vývoja v Číne a ohrozuje aj samotnú legitimitu vlády KSČ, čo si stranícke orgány dobre uvedomujú a už vyše dve desaťročia iniciujú nové a nové kampane proti korupcii. V osídlach vyšetrovateľov sa síce ocitli aj veľké ryby (napríklad bývalý primátor Pekingu Čchen Si-tchung, ktorého roku 1995 odsúdili za korupciu na 16 rokov a predčasne prepustili roku 2006, alebo naposledy minister železníc v rokoch 2003–2011, Li Č‘-ťün, ktorého z funkcie odvolali vo februári 2011 a čaká na rozsudok), ale ich vyšetrovanie bolo často skôr výsledkom frakčných bojov v strane ako skutočným bojom proti korupcii.
Číňania hovoria o tzv. tchaj-c‘-tang, strane korunných princov, získavajúcich peniaze, postavenie a vplyv vďaka revolučným zásluhám ich otcov. K takýmto korunným princom napokon patrí aj Po Si-laj, jeho otec Po I-po patril medzi tzv. ôsmich nesmrteľných, skupinu najvplyvnejších straníckych a štátnych predstaviteľov v 80. a 90. rokoch, synom vplyvného komunistického funkcionára Si Čung-süna je aj designovaný prezident Si Ťin-pching. Čínska verejnosť s čoraz väčšou nevôľou reaguje na luxusný životný štýl detí straníckych funkcionárov, ktoré študujú na najprestížnejších svetových univerzitách (Po Si-lajov syn študoval v Oxforde a na Harvarde) a vyvážajú sa na najdrahších zahraničných limuzínach. Roztvárajúce sa nožnice medzi príjmami mestského obyvateľstva a vidiečanov, ale aj čoraz väčšia disparita medzi životnou úrovňou v južných a východných provinciách Číny, kde sa koncentrujú aj zahraničné investície, a čínskym vnútrozemím, vyvoláva sociálne napätie a ešte zvýrazňuje privilegované postavenie klanov straníckych a vládnych elít.
Po Si-lajovo odvolanie podľa pozorovateľov vyvolalo najväčšiu politickú krízu od potlačenia prodemokratického hnutia začiatkom júna 1989, keď z funkcie odvolali aj reformného generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ Čao C’-janga, ktorý až do svojej smrti roku 2005 žil v domácom väzení. Koncom marca sa dokonca na čínskom internete objavili chýry o vojenskom puči v Pekingu, ktorý mali zosnovať dvaja podporovatelia Po Si-laja z politbyra, s cieľom dosadiť ho do funkcie prezidenta. Aj v priebehu Po Si-lajovej aféry premiér Wen Ťia-pao zdôrazňoval nevyhnutnosť zvýšenia transparentnosti a posilnenia kontroly vlády obyvateľstvom, ale práve príklad Po Si-laja a jeho manželky ilustruje neštandardné politické a súdne mechanizmy súčasnej Číny – ich úlohu vo vražde britského obchodníka a obvinenia z korupcie nevyšetruje polícia a prokuratúra, ale Centrálna komisia pre preverovanie disciplíny podliehajúca Ústrednému výboru KSČ. Výsledok jej vyšetrenia opäť niečo napovie o tom, čo sa odohráva za stráženými múrmi pekinského Čung-nan-chaja.
.slepec proti moci
Zatiaľ čo Po Si-lajova aféra rozvírila najmä vnútropolitické vody, útek Čchen Kuang-čchenga na americké veľvyslanectvo v Pekingu koncom apríla mal aj medzinárodný rozmer. Slepý aktivista Čchen Kuan-čcheng sa stal známym už roku 2005, keď inicioval proces proti lokálnym úradom v jeho rodnej východočínskej provincii Šan-tung a obvinil ich z násilnej implementácie politiky jedného dieťaťa. Následne ho uväznili a roku 2006 obvinili z „poškodzovania majetku a narúšania verejnej dopravy“, za čo bol odsúdený na štyri roky. Po prepustení z väzenia v septembri 2010 žil neustále pod dozorom čínskych úradov v rodnej dedinke Tung-š´-ku. Čchen napokon ustavičný tlak a dozor príslušníkov tajnej polície nevydržal a koncom apríla sa mu podarilo utiecť. Azyl hľadal na veľvyslanectve Spojených štátov amerických, čo vyvolalo reminiscencie na jún 1989, keď sa po zásahu armády proti demonštrantom na námestí Tchien-an-men uchýlil na rovnakú ambasádu disident a astrofyzik Fang Li-č´ (zomrel v apríli tohto roku v americkom exile) s manželkou. Čínska vláda na Čchenov prípad zareagovala veľmi nervózne a amerického veľvyslanca Garyho Lockea, syna čínskych emigrantov, obvinila zo zasahovania do vnútorných záležitostí, porušenia čínskych i amerických zákonov a žiadala od Washingtonu ospravedlnenie. Čchen Kuang-čcheng sa vo videospráve obrátil priamo na čínskeho premiéra Wena, aby mu zaručil bezpečnosť a spravodlivé zaobchádzanie. Čínska a americká strana napokon našli diplomatické riešenie – Čchen najprv kvôli ošetreniu opustil americké veľvyslanectvo a po rokovaniach za zatvorenými dverami, ktorých podrobnosti sú neznáme, mu napokon čínska vláda umožnila odcestovať 19. mája aj s manželkou a dvoma deťmi do Spojených štátov za účelom štúdia práva.
Čchenova kauza ilustrovala absurdné reštrikcie čínskej vlády, ktorá mesiace udržiavala v pohotovosti desiatky agentov kvôli slepému aktivistovi v dedinke vzdialenej 700 kilometrov od Pekingu. Jeho prípad svedčí o zvýšenom tlaku čínskych úradov proti akýmkoľvek prejavom občianskej angažovanosti, ktoré vnímajú ako potenciálnu hrozbu pre stabilitu režimu a zachovanie vlastnej moci. Väčšiu nervozitu štátu možno vybadať už od roku 2008, keď sa v období pred letnými olympijskými hrami v Pekingu úrady usilovali zabrániť akýmkoľvek politickým demonštráciám, ktoré by mohli narušiť pokojný priebeh športového podujatia slúžiaceho ako oslava postavenia Číny vo svete. Keď v decembri 2008 literárny kritik Liou Siao-po spolu s ďalšími zverejnil Chartu 08, žiadajúcu politické reformy a občianske slobody, režim sa rozhodol nekompromisne zakročiť. Liou Siao-poa úrady zatkli a v decembri 2009 uväznili na 11 rokov za „podnecovanie na zvrhnutie štátnej moci“. Následné udelenie Nobelovej ceny mieru Liou Siao-poovi v decembri 2010 upriamilo pozornosť svetových médií i politikov na dodržiavanie ľudských práv v Číne a ďalej znervóznilo režim. Roku 2011 perzekúcie v zahraničí viac či menej známych aktivistov pokračovali, najznámejším príkladom je trojmesačné uväznenie umelca Aj Wej-weja za daňové úniky na jar minulého roku. Ako prejav solidarity s čínskymi disidentmi a rodiacou sa občianskou spoločnosťou možno vnímať aj udelenie Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov čínskemu exilovému spisovateľovi Liao I-wuovi, ktoré oznámili vo Frankfurte koncom júna tohto roku. Ani zvýšený tlak úradov však nedokáže zabrániť prejavom odporu. Dňa 4. júna 2012 na námestí Tchien-an-men protestovalo 80 aktivistov proti korupcii a žiadali rehabilitáciu obetí zásahu armády spred 23 rokov. Polícia ich síce zadržala, ale bol to dosiaľ najväčší protest v Pekingu, ktorého účastníci si pripomenuli tragické udalosti roku 1989.
.politika mierového vzostupu
Útek Čchen Kuang-čchenga na americké veľvyslanectvo však zároveň ilustroval zhoršené čínsko-americké vzťahy. Ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clinton na svojej návšteve Pekingu vo februári 2009 síce zdôraznila, že agenda ľudských práv nemôže ohroziť dialóg s Čínou v otázkach ekonomickej pomoci, globálnych klimatických zmien alebo bezpečnostnej oblasti (napríklad vývoj na Kórejskom polostrove), ale americká exekutíva i zákonodarná moc opakovane prezentovala kritiku pri konkrétnych obmedzeniach občianskych slobôd v Číne. Americká strana zároveň na jar tohto roku deklarovala zámer zvýšiť vojenskú prítomnosť v ázijsko-tichomorskej oblasti, čo sa stretlo s pozitívnou reakciou tradičných spojencov USA v regióne (Japonsko, Kórejská republika, Čínska republika na Taiwane), ale aj ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené ekonomickým rastom a silnejúcim vojenským vplyvom v Číne. Napríklad Filipíny aj Vietnam majú s ČĽR územné spory o ostrovy v Juhočínskom mori, dôležitej dopravnej spojnici medzi Východnou a Južnou Áziou, kde sa nachádzajú aj ložiská nerastných surovín, a preto americký plán privítali. Čína to však vníma ako nepriateľské gesto, ktoré má zabrzdiť jej „mierový vzostup“ (čínsky che-pching ťüe-čchi), ako svoju zahraničnú politiku v 21. storočí označuje Peking. Zhoršené vzťahy s USA prispeli k ďalšiemu zbližovaniu Číny s Ruskou federáciou a stredoázijskými republikami v rámci Šanghajskej organizácie pre spoluprácu. Čínu s Ruskom spája napríklad záujem obmedziť vplyv USA napríklad v Afganistane, ale ako ukázal vývoj v posledných mesiacoch, aj v otázke politického postupu voči Sýrii tieto dve veľmoci svoju politiku koordinujú a odmietajú akceptovať stanoviská západných krajín. Pre ďalší rast čínskej ekonomiky je životne dôležitý aj dovoz strategických surovín (ropa, plyn), kde je Rusko takisto dôležitým partnerom. Nie je preto náhoda, že prvá dlhšia zahraničná cesta Vladimíra Putina po opätovnom zvolení do prezidentského úradu viedla v júni 2012 do Pekingu, a nie na summit G8 do USA, kam poslal svojho staronového premiéra D. Medvedeva.
Zlá finančná a ekonomická situácia v USA a aj v Európe v kombinácii s obrovskými finančnými rezervami Číny vedú k tomu, že západné krajiny sa usilujú zapojiť Peking do riešenia krízovej situácie. To však môže, najmä v prípade malých krajín a slabých ekonomík, viesť k výraznému zvýšeniu čínskeho vplyvu na ekonomiku konkrétneho štátu a z dlhodobého hľadiska k presadzovaniu vlastných politických a strategických záujmov v regióne. Ukazuje to najmä príklad Maďarska, ktoré počas návštevy premiéra Wen Ťia-paa v júni minulého roku podpísalo niekoľko zmlúv o čínskych pôžičkách a investíciách. Čína sa vďaka svojmu ekonomickému potenciálu (roku 2011 sa stala druhou najväčšou svetovou ekonomikou a už 30 rokov priemerne dosahuje desaťpercentný ročný nárast HDP) správa v zahraničných vzťahov čoraz sebavedomejšie a tento trend, ktorý najmä jej susedov znepokojuje, bude pokračovať aj v budúcnosti. V tohtoročnom štátnom rozpočtu je na armádu určených vyše 100 miliárd dolárov, čo reprezentuje 11-percentný nárast oproti predchádzajúcemu roku a potvrdzuje dlhodobý trend zvyšovania výdajov spojených s technologickou modernizáciou armády, kde takisto zohráva dôležitú úlohu spolupráca s Ruskom.
.krajina demonštrácii
Čchenova angažovanosť na vidieku provincie Šan-tung a nekompromisný postoj miestnych úradov voči nemu zároveň zaostrujú pozornosť na lokálne pomery, kde takisto dochádza k zneužívaniu moci a ku korupcii, ale zahraničné médiá sa situácii venujú zväčša len okrajovo. Viac informácií ponúkajú čínske blogy a mikroblogy, ktoré sa štátnym orgánom napriek rozličným cenzorským opatreniam nepodarí celkom umlčať a predstavujú dôležité médium pre občiansku angažovanosť.
Podľa čínskych zdrojov sa roku 2011 v Číne odohralo niekoľko desaťtisícov konfliktov a demonštrácií nepokojných dedinčanov. Najznámejšou kauzou boli protesty obyvateľov malej dedinky Wu-kchan na juhočínskom pobreží neďaleko Kantonu. Aj tu – rovnako ak v stovkách iných prípadov – šlo o machinácie s pozemkami, ktoré sa predávajú za úplatky developerom na výstavbu bytov, administratívnych budov a priemyselných parkov. Miestni stranícki a samosprávni predstavitelia vo Wu-kchane predali obecnú pôdu v celkovej hodnote vyše 100 miliónov dolárov, väčšinu zisku si nechali pre vlastnú potrebu a miestnych obyvateľov, ktorých o predaji ani neinformovali, kompenzovali symbolickou sumou. V septembri 2011 sa však obyvatelia postavili na odpor a žiadali prešetrenie celej udalosti, odvolanie zodpovedných a vyplatenie kompenzácie za pôdu. Miestne úrady sa usilovali protesty potlačiť, čo sa im čiastočne aj podarilo, ale v decembri situácia eskalovala, keď vo väzení za nevyjasnených okolností zomrel jeden z dedinčanov, ktorý mal v ich mene vyjednávať s úradmi. Protesty tisícov obyvateľov nabrali na intenzite – demonštranti zaútočili na miestny výbor KSČ a na policajnú stanicu. Úradníci a policajti z Wu-kchanu ušli a dedinu hermeticky obkľúčili bezpečnostné zložky. Ďalšej eskalácii zabránil až príchod vysokých predstaviteľov provincie Kuang-tung, ktorí začali udalosti prešetrovať a potvrdili oprávnenosť sťažností demonštrantov. Výsledkom bolo odvolanie miestnych predstaviteľov zodpovedných za machinácie s pôdou a za korupciu a vyhlásenie nových volieb vo Wu-kchane, v ktorých boli zvolení predstavitelia demonštrantov. Príklad obyvateľov Wu-kchanu, ktorí sa postavili na odpor miestnym pohlavárom, inšpiroval aj obyvateľov ďalších malých miest a dedín. Machinácie s pozemkami, likvidácia mestských častí kvôli zámerom developerov korumpujúcich úradníkov, ale aj protesty proti továrňam, znečisťujúcim životné prostredie v konkrétnej lokalite, čoraz väčšmi mobilizujú obyvateľov, ktorí o svojich aktivitách podrobne informujú na internete.
.politika ako boj
Jediné bezproblémové odovzdanie moci v ČĽR sa zatiaľ udialo v rokoch 2002 – 2003, keď tretiu generáciu lídrov vystriedala štvrtá a zdalo sa, že vzniká nová tradícia, ktorá zabráni podobným vnútropolitickým turbulenciám ako pri prechode do postmaoistického obdobia koncom 70. rokov alebo pri čistkách v strane na prelome 80. a 90. rokov. Najnovšie udalosti v Číne dokumentujú ťažkosti, do ktorých sa dostal čínsky model rozvoja, pozostávajúci z kombinácie autoritárskeho politického systému a trhovej ekonomiky, oficiálnymi miestami označovaný ako socializmus s čínskymi charakteristikami. Ideologicky vyprázdnený režim opiera svoju legitimitu najmä o zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, patriotické slogany a čiastočne aj o návrat k stáročia osvedčeným tradíciám konfucianizmu. Čína sa opäť priblížila ku križovatke, na ktorej sa budú jej lídri musieť rozhodnúť, či dozrel čas na odvážne politické rozhodnutia, ktoré by zachovali stabilitu, no zároveň zvýšili transparentnosť vládnutia a participáciu občanov ČĽR na rozhodnutiach.
Martin Slobodník/
Sinológ a tibetológ. Študoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Pekinskej univerzite v Pekingu. Postgraduálne štúdium absolvoval v Ústave orientalistiky SAV. Počas postgraduálneho štúdia študoval dva roky tibetológiu na Katedre jazykov a kultúr Centrálnej Ázie na univerzite v Bonne. V súčasnosti je vedúcim Katedry východoázijských štúdií na FiF UK. Zaoberá sa dejinami čínsko-tibetských vzťahov, náboženskou politikou v Číne a lokálnymi dejinami severovýchodného Tibetu, Amda. Autor monografií Mao a Buddha: náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Číne (2007) a Politické, náboženské a ekonomické aspekty čínsko-tibetských vzťahov v 14.–15. storočí (2011).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.