Narodil sa v Trenčíne v roku 1924, otec bol československý legionár v Rusku, po zranení ho previezli do Japonska, ktoré mu prirástlo k srdcu vďaka jeho prvej veľkej láske, zdravotnej sestričke. Mladý Komorovský neskôr o Japonsku toho od otca veľa počul. Rodina mala v detstve živé kontakty aj so slovenskými Židmi, takže náboženská rôznosť akosi prirodzene patrila k jeho ranému detstvu. Matka bola slúžka a rodina mala katolícku identitu.
Po návrate otca z bojov a rekonvalescencie spravovali mýtnicu cez dnes už neexistujúci trenčiansky most. K jeho detstvu patrí aj to, že hoci sa narodil ako druhý zo štyroch bratov, všetci umreli v detskom veku, a on zostal sám. Hral na niekoľkých sláčikových nástrojoch a obstojne maľoval, hral v divadle, a znamenite spieval. Jeho priatelia a známi s uznaním dodajú, že vedel naspamäť rad piesní, medzi inými aj staré slovanské báje či ruské byliny. Mal vzťah k literatúre a jazykom, vyštudoval filológiu a bol by študoval aj filozofiu, keby sa nebola zmenila na marxizmus-leninizmus. Radšej ju, v duchu Kolakovičovho odkazu, vymenil za ruštinu. Cez vojnu sa nehanbil za svojich židovských priateľov a hlásil sa k nim rovnako, ako k svojej viere.
Po vojne neprešiel ideologickými previerkami, počas doktorandského štúdia ho zachránila iba niekoľkonásobná intervencia profesora Isačenka, ktorý ako Rus (hoci predboľševický emigrant) požíval istý čas zvýšenú autoritu. Spolu s ďalšími členmi Kolakovičovej Rodiny bol aj on krivo obvinený a 10 dní strávil vo väzení. Na slobodu sa dostal vďaka stykom svojho otca so zaslúžilými odbojármi. Po ukončení štúdia a krátkej práci na katedre rusistiky a SAV ho vyhodili, keď odmietol preložiť z ruštiny komunistické pamflety, vysmievajúce sa z pápežských sociálnych encyklík. Obrátil sa vtedy dôverčivo na riaditeľa a so svojou typickou dobromyseľnosťou mu povedal, že to nemôže urobiť, pretože to nie je pravda. V zápätí bol prepustený. Medzi rokmi 1959 a 1969 pracoval v Závodoch ťažkého strojárenstva v Dubnici nad Váhom a neskôr v Ústave mechanizácie odevnej výroby v Trenčíne.
V roku 1969 ho znovu prijali ako samostatného vedeckého pracovníka do kabinetu etnológie, kde sa venoval témam, ktoré sa neraz prekrývali s religionistickými, najmä slovanskej duchovnej a zvykovej kultúre. V roku 1975 bol pri normalizačných čistkách z fakulty znova vylúčený – pretože odmietol kamuflovať svoje postoje. Vrátiť sa mohol až po zmene režimu v roku 1989. Na otázku rehabilitačnej komisie, akú si žiada satisfakciu, požiadal o vznik odboru religionistika. Takmer po 25 rokoch tvorenia „do šuplíka“ a budovania domácej religionistickej knižnice sprístupnil svoje vedomosti a zdroje prvým študentom. Keď začínal, mal 65 rokov.
Jeho záber bol, ako to u veľkých zakladateľských osobností býva, neuveriteľne široký, ďaleko presahoval hranice jeho odboru, a v jeho rámci sa vedel kompetentne vyjadriť v podstate k všetkým podstatnejším náboženským tradíciám na svete, od juhoamerických indiánov cez veľké svetové náboženstvá či africké kmene, po východné náboženské systémy. Jeho zbierku kníh aj prípravu na hodiny – na stroji naklepané kartičky – dnes vlastní religionistická knižnica UK. Knihy aj kartičky dosahujú niekoľko tisícov kusov. Je autorom desiatok publikácií a množstva prednášok a článkov, jeho najväčším dielom je skupina kníh o svetových mytológiách. Bol to velikán, akých mená kultúrne národy nezabúdajú.
Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha a študent Oxfordskej univerzity.
Po návrate otca z bojov a rekonvalescencie spravovali mýtnicu cez dnes už neexistujúci trenčiansky most. K jeho detstvu patrí aj to, že hoci sa narodil ako druhý zo štyroch bratov, všetci umreli v detskom veku, a on zostal sám. Hral na niekoľkých sláčikových nástrojoch a obstojne maľoval, hral v divadle, a znamenite spieval. Jeho priatelia a známi s uznaním dodajú, že vedel naspamäť rad piesní, medzi inými aj staré slovanské báje či ruské byliny. Mal vzťah k literatúre a jazykom, vyštudoval filológiu a bol by študoval aj filozofiu, keby sa nebola zmenila na marxizmus-leninizmus. Radšej ju, v duchu Kolakovičovho odkazu, vymenil za ruštinu. Cez vojnu sa nehanbil za svojich židovských priateľov a hlásil sa k nim rovnako, ako k svojej viere.
Po vojne neprešiel ideologickými previerkami, počas doktorandského štúdia ho zachránila iba niekoľkonásobná intervencia profesora Isačenka, ktorý ako Rus (hoci predboľševický emigrant) požíval istý čas zvýšenú autoritu. Spolu s ďalšími členmi Kolakovičovej Rodiny bol aj on krivo obvinený a 10 dní strávil vo väzení. Na slobodu sa dostal vďaka stykom svojho otca so zaslúžilými odbojármi. Po ukončení štúdia a krátkej práci na katedre rusistiky a SAV ho vyhodili, keď odmietol preložiť z ruštiny komunistické pamflety, vysmievajúce sa z pápežských sociálnych encyklík. Obrátil sa vtedy dôverčivo na riaditeľa a so svojou typickou dobromyseľnosťou mu povedal, že to nemôže urobiť, pretože to nie je pravda. V zápätí bol prepustený. Medzi rokmi 1959 a 1969 pracoval v Závodoch ťažkého strojárenstva v Dubnici nad Váhom a neskôr v Ústave mechanizácie odevnej výroby v Trenčíne.
V roku 1969 ho znovu prijali ako samostatného vedeckého pracovníka do kabinetu etnológie, kde sa venoval témam, ktoré sa neraz prekrývali s religionistickými, najmä slovanskej duchovnej a zvykovej kultúre. V roku 1975 bol pri normalizačných čistkách z fakulty znova vylúčený – pretože odmietol kamuflovať svoje postoje. Vrátiť sa mohol až po zmene režimu v roku 1989. Na otázku rehabilitačnej komisie, akú si žiada satisfakciu, požiadal o vznik odboru religionistika. Takmer po 25 rokoch tvorenia „do šuplíka“ a budovania domácej religionistickej knižnice sprístupnil svoje vedomosti a zdroje prvým študentom. Keď začínal, mal 65 rokov.
Jeho záber bol, ako to u veľkých zakladateľských osobností býva, neuveriteľne široký, ďaleko presahoval hranice jeho odboru, a v jeho rámci sa vedel kompetentne vyjadriť v podstate k všetkým podstatnejším náboženským tradíciám na svete, od juhoamerických indiánov cez veľké svetové náboženstvá či africké kmene, po východné náboženské systémy. Jeho zbierku kníh aj prípravu na hodiny – na stroji naklepané kartičky – dnes vlastní religionistická knižnica UK. Knihy aj kartičky dosahujú niekoľko tisícov kusov. Je autorom desiatok publikácií a množstva prednášok a článkov, jeho najväčším dielom je skupina kníh o svetových mytológiách. Bol to velikán, akých mená kultúrne národy nezabúdajú.
Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha a študent Oxfordskej univerzity.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.