Som chrobákofil
Bol som na chrobáky, od detstva som ich zbieral. Po hnojárine som nastúpil do ústavu ako technik a po dvoch rokoch mi šéf, vášnivý malakológ, hovorí: ty máš tú vysokú školu, nechceš robiť niečo iné ako len klásť pasce? Ale žiadne chrobáky, motýle, len slimáky. Absolútne nič som o nich nevedel, s krajnou nechuťou som do toho išiel, po dvoch rokoch som pochopil, čo je to zamilovať sa do živočíšneho druhu. Na svete je ich, vodných aj suchozemských, vyše 80-tisíc, na Slovensku 254. Skúmame ich traja.
Som úchyl na outdoor
Niekedy mi vzorky mäkkýšov nosia kolegovia, ale väčšinou ich zbieram sám, čiže som dosť často v teréne. Som zaťažený na outdoorové veci, ale sú veľmi drahé, občas mi je aj ľúto nosiť ich do terénu. Do mokradí mi stačia staré vyťahané a deravé rifle, ale topánky musia byť dobré, z goretexu.
Fotím pomaly
Trošku sa možno vyznám vo foťákoch, ale to dnes každý. Fotím aj makroskopické zábery, žiadne umenie, len také ilustračky do odborných časopisov. Mám aj makroobjektív, ale dnes sa dajú urobiť dobré fotky aj s lepšími kompaktmi, teda pokiaľ nejde o dvojmilimetrového slimáka. Slimáky sa fotia dobre, lebo sa veľmi nehýbu.
Maľujem pre seba
Maľujem, smiešne insitné veci, skôr pre rodinu, pre kamošov, nič abstraktné, od slimákov cez ľudí po anjelov. Nemám na to pokoj, potreboval by som miesto, kde by som to mohol mať rozložené a nikto mi to nepoleje tušom, polievkou ani kávou a nikto mi do toho nebude kafrať. Máme síce dom, ale s rozlohou väčšieho panelákového bytu. Vždy mi vyčítajú, že načo som chcel ísť do domu, keď neviem to ani hento opraviť, záhrada ma nebaví, len občas niečo nasilu porýľujem. To boli tie naivné romantické predstavy.
Zbierame podpivníky
Skúšal som, či syna nebude baviť preparovať chrobáky, ale on je ako ja, milión vecí má rád, a nič poriadne. Bavilo ho to rok, teraz zbiera podpivníky. Cez neho ich zbieram aj ja, ale vyslovene pasívne, neviem podľahnúť vášni, oddať sa jej. Máme ich len okolo 150. Keď niekde sedíme, je búrka, tak na podpivník napíšeme napríklad: Kvačany, 24. augusta, super búrka. Zmokli sme. Prípadne niečo nakreslíme. To má syn odložené ako taký zápisník. Ale máme aj čisté, nepopísané, na výmenu.
Nešportujem
Leňošenie, to je prvé, čo urobím, keď prídem domov, vyvalím sa niekde do záhrady. Nešportujem, len bicyklujem, ale je to také to rodinné bicyklovanie, do bufetu pri Devínskom jazere a späť. Lážo-plážo, pohodička, walkman. Som predposratý, nikdy by som nešiel na horskom bicykli niekde do Karpát a tam riskoval život.
Redispierka a zápisníky
Papiernictvo, farby, Picasso, tam sa neviem udržať. Na Mlynských nivách majú obchod Poliaci, je to tam lacnejšie, ale v slušnej kvalite, veľký výber. Nad redispierkami viem stráviť hodiny, je to pôžitok skúšať, či sú tvrdé, mäkké, mám ich stovky. A ešte zápisníky. To je vyslovene fetiš, pocit bezpečia. Každý rok mi ich pribudne aspoň päť. Jeden vždy nosím so sebou, chcem si doň zapisovať veci, ktoré budú pre mňa veľmi dôležité v budúcnosti – zatiaľ je prázdny.
Bol som na chrobáky, od detstva som ich zbieral. Po hnojárine som nastúpil do ústavu ako technik a po dvoch rokoch mi šéf, vášnivý malakológ, hovorí: ty máš tú vysokú školu, nechceš robiť niečo iné ako len klásť pasce? Ale žiadne chrobáky, motýle, len slimáky. Absolútne nič som o nich nevedel, s krajnou nechuťou som do toho išiel, po dvoch rokoch som pochopil, čo je to zamilovať sa do živočíšneho druhu. Na svete je ich, vodných aj suchozemských, vyše 80-tisíc, na Slovensku 254. Skúmame ich traja.
Som úchyl na outdoor
Niekedy mi vzorky mäkkýšov nosia kolegovia, ale väčšinou ich zbieram sám, čiže som dosť často v teréne. Som zaťažený na outdoorové veci, ale sú veľmi drahé, občas mi je aj ľúto nosiť ich do terénu. Do mokradí mi stačia staré vyťahané a deravé rifle, ale topánky musia byť dobré, z goretexu.
Fotím pomaly
Trošku sa možno vyznám vo foťákoch, ale to dnes každý. Fotím aj makroskopické zábery, žiadne umenie, len také ilustračky do odborných časopisov. Mám aj makroobjektív, ale dnes sa dajú urobiť dobré fotky aj s lepšími kompaktmi, teda pokiaľ nejde o dvojmilimetrového slimáka. Slimáky sa fotia dobre, lebo sa veľmi nehýbu.
Maľujem pre seba
Maľujem, smiešne insitné veci, skôr pre rodinu, pre kamošov, nič abstraktné, od slimákov cez ľudí po anjelov. Nemám na to pokoj, potreboval by som miesto, kde by som to mohol mať rozložené a nikto mi to nepoleje tušom, polievkou ani kávou a nikto mi do toho nebude kafrať. Máme síce dom, ale s rozlohou väčšieho panelákového bytu. Vždy mi vyčítajú, že načo som chcel ísť do domu, keď neviem to ani hento opraviť, záhrada ma nebaví, len občas niečo nasilu porýľujem. To boli tie naivné romantické predstavy.
Zbierame podpivníky
Skúšal som, či syna nebude baviť preparovať chrobáky, ale on je ako ja, milión vecí má rád, a nič poriadne. Bavilo ho to rok, teraz zbiera podpivníky. Cez neho ich zbieram aj ja, ale vyslovene pasívne, neviem podľahnúť vášni, oddať sa jej. Máme ich len okolo 150. Keď niekde sedíme, je búrka, tak na podpivník napíšeme napríklad: Kvačany, 24. augusta, super búrka. Zmokli sme. Prípadne niečo nakreslíme. To má syn odložené ako taký zápisník. Ale máme aj čisté, nepopísané, na výmenu.
Nešportujem
Leňošenie, to je prvé, čo urobím, keď prídem domov, vyvalím sa niekde do záhrady. Nešportujem, len bicyklujem, ale je to také to rodinné bicyklovanie, do bufetu pri Devínskom jazere a späť. Lážo-plážo, pohodička, walkman. Som predposratý, nikdy by som nešiel na horskom bicykli niekde do Karpát a tam riskoval život.
Redispierka a zápisníky
Papiernictvo, farby, Picasso, tam sa neviem udržať. Na Mlynských nivách majú obchod Poliaci, je to tam lacnejšie, ale v slušnej kvalite, veľký výber. Nad redispierkami viem stráviť hodiny, je to pôžitok skúšať, či sú tvrdé, mäkké, mám ich stovky. A ešte zápisníky. To je vyslovene fetiš, pocit bezpečia. Každý rok mi ich pribudne aspoň päť. Jeden vždy nosím so sebou, chcem si doň zapisovať veci, ktoré budú pre mňa veľmi dôležité v budúcnosti – zatiaľ je prázdny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.