Meniaca sa práca

To, že nezamestnanosť je pre ekonomiku nevýhodná, vedia všetci, i keď nie všetky dôsledky sú hneď viditeľné. Nezamestnaní väčšinou neprispievajú k rastu bohatstva krajiny (výnimkou je šedá, či dokonca čierna ekonomika, ale aj tam je príspevok menší ako v normálnej ekonomike), prispievajú menej do štátneho rozpočtu, z ktorého, naopak, často čerpajú. Sami trpia postupnou stratou zručností (profesionálnych, niekedy aj sociálnych) a často aj rýchlou stratou sebadôvery a pocitu dôstojnosti. Ich záťaž na štátny rozpočet často vedie k snahe znižovať im podporu. To má na jednej strane logiku, pretože výhodnejšie by vždy malo byť pracovať ako nepracovať. Ak však toto šetrenie prekročí istú hranicu, dlhodobo nezamestnaní sa môžu presunúť do kriminálneho prostredia s neblahými dôsledkami pre seba i pre spoločnosť.
Americkí politici aj ekonómovia sa sporia, či sú na zvýšenie zamestnanosti a väčší rast ekonomiky potrebné väčšie štátne stimuly, alebo, naopak, rýchlejšie znižovanie zadlženia. Časť ekonómov však pozerá na nijako neklesajúcu nezamestnanosť ešte inak: je možné, že vysoká nezamestnanosť bude trvalejším javom bez ohľadu na to, ako rýchlo krajina zníži dlhy či znova zvýši hospodársky rast.
Čo z toho vyplýva? Daniel Jelski opísal vo februári na blogu New Geography tri princípy ovplyvňujúce prostredie, v ktorom si dnešní americkí študenti môžu hľadať budúcu prácu. Prvým je, že ľudia by mali robiť prácu, ktorú nedokážu robiť počítače. To vyzerá jednoducho, ale je to čoraz zložitejšie, pretože počítače dokážu čoraz viac. Druhým princípom je, že globálny trh práce povedie k tomu, že mzdy v bohatom svete budú nižšie a že niektorej práce, napríklad menej kvalifikovanej, bude v bohatom svete čoraz menej. Veľké množstvo produktov a služieb sa dá získať za výhodnejších podmienok v Ázii (a časom aj v Afrike) ako v Amerike či Európe Tretím princípom je, že ľudia s kvalitnými profesiami budú čoraz častejšie fungovať ako nezávislí odborníci na jednorazové kontrakty a čoraz zriedkavejšie budú mať plný trvalý pracovný pomer a úväzok.
Podobné princípy opísali v minulosti aj iní ekonómovia. Alex Tabarok k tomu často dodáva, že najlepšie zamestnania budú tzv. STEM džoby podľa science, technology, engineering, math, teda kvalifikované technické práce. Jelski, naopak, tvrdí, že aj na veľkú časť týchto prác sa vzťahujú jeho dva princípy (komputerizácia amožnosť ľahko ich presunúť inde), takže ich bude menej, ako by sa dnes zdalo. Najdôležitejšie zručnosti budú tie, ktoré nie je možné robiť počítačom alebo vyviezť do Ázie, teda práce založené na medziľudskej interakcii, s použitím empatie: od obchodu, zákazníckych služieb a manažmentu až po poradenstvo či medicínske služby. Užitočná je jeho poznámka o učiteľoch, ktorí napriek elearningu budú nenahraditeľní: ich študenti sa nebudú zaujímať o to, koľko vedia, ale budú chcieť vedieť, koľko sa o nich učitelia zaujímajú; pripomína to tézu Davida Brooksa, že ľudia sa najviac učia od ľudí, ktorých majú radi.
To všetko sú dôsledky pre jednotlivca, rovnako dôležité sú však aj dôsledky pre spoločnosť. Asi najdôležitejším je, že vzdelávací systém by mal pomôcť študentom, aby si nachádzali prácu, ktorá bude spĺňať Jelského kritériá. Témy o budúcej podobe vzdelávania, ktoré nastolil minister Čaplovič, sú naliehavejšie, než by sa niekedy mohlo zdať.