Najskôr k tomu prsníku: Tentoraz stačilo, aby časopis Time uverejnil na obálke fotografiu mladej, štíhlej a očividne spokojnej matky, ktorá odhaľuje časť poprsia, pretože dojčí trojročného synátora a vôbec sa za to nehanbí. Vychutnáva si dojčenie statného chlapčeka aj pozornosť, ktorú ním vyvoláva. Na to, aby sa internet stal bojiskom medzi propagátormi vzťahovej výchovy – v angličtine zvanej attachment parenting – a jej kritikmi, to stačilo.
Naozaj tu ide o život? Tak trochu áno. Pri výchove ide o terajší aj budúci život potomstva. A aj o terajší a budúci život rodičov. Takže ostré diskusie o vzťahovej výchove, trende, ktorý vzišiel zo Spojených štátov, a razí si cestu do Európy aj k nám, azda nikoho neprekvapili. A nie všetky sa čítajú a počúvajú príjemne – sledovať rozzúrené mamičky a oteckov, ako sa navzájom obviňujú div nie z týrania detí alebo aspoň ich mravného ohrozovania, to už sa človek dostáva do suterénu internetových diskusií.
.ako vychovať stabilného jedinca
Vzťahová výchova má v praxi viacero podôb, teoreticky však vychádza zo zásady, že pre výchovu je kľúčové včasné identifikovanie a napĺňanie potrieb dieťaťa. Potrieb, a nie vrtochov, vymýšľačiek, chcení a túžob. Takto o tom hovoria odborníci, ktorí presadzujú vzťahovú výchovu a takto sa to rodičom, ktorí chcú potreby dieťaťa efektívne napĺňať, neraz nedarí celkom rozlíšiť. Takže základom je potreba dieťaťa a rýchla reakcia rodiča, ktorý tú potrebu naplní. Ak sa to rodičovi podarí, je šanca, že z dieťaťa vyrastie zrelý, sebaistý a emocionálne stabilný jedinec. Ak rodič na potreby dieťaťa a na to, ako ich dieťa dáva najavo, vhodne nereaguje, podporuje vznik citovej neistoty, neuróz, úzkostí.
Vyznieva to, samozrejme, trochu zjednodušene. No podstata vzťahového rodičovstva sa naozaj dá definovať pomerne prosto. Pediater William Sears, ktorý je autorom teórie vzťahovej výchovy a s manželkou Marthou má osem detí, zhrnul princípy tejto výchovy do ôsmich bodov:
1. Príprava na tehotenstvo, pôrod a rodičovstvo,
2. Kŕmenie s láskou a úctou,
3. Citlivé reagovanie,
4. Používanie láskavého dotyku,
5. Fyzické a emocionálne záruky bezpečného spánku,
6. Poskytovanie stálej láskyplnej starostlivosti,
7. Praktizovanie pozitívnej výchovy,
8. Úsilie o rovnováhu v osobnom a rodinnom živote.
.spolu spať, dlho dojčiť...
Z týchto zásad vyplývajú rôzne praktické postupy, ktoré rodičia uplatňujú. Často propagujú spoločné spanie s deťmi od novorodeneckého veku, čo najdlhšie dojčenie, ideálne do času, keď sa dieťa samo odstaví, mnohí namiesto kočíkov nosia deti v rôznych pomôckach, ako sú šatky či vaky, priamo na svojom tele. Pre matky, ktoré vyznávajú vzťahové rodičovstvo, sa tak neraz ukáže ako nutnosť odísť z práce na plný úväzok a buď sa naplno venovať len rodine, alebo pracovať z domu, úväzok si znížiť a podobnými opatreniami zaručiť, aby bola matka svojmu dieťaťu stále k dispozícii.
Uprednostňuje sa výchova v domácnosti, u niektorých aj domáca škola, vzťahové rodičovstvo je kritické voči predškolským zariadeniam a zamestnávaniu náhradných poskytovateľov starostlivosti, ako sú napríklad pestúnky či au-pair. Rodič je totiž primárnym poskytovateľom výchovy, má byť stále prítomný, dostupný a stále pripravený uspokojiť potreby dieťaťa.
Zároveň sa berie do úvahy, že dieťa nie je vždy schopné svoje potreby primerane zrozumiteľne oznámiť. Spočiatku to nevie preto, lebo je primalé, časom komunikáciu o svojich potrebách zvládne lepšie. Rodič má na potreby svojho dieťaťa reagovať rýchlo, uspokojujúco a takým spôsobom, aby povzbudil detský vývoj. Dieťa sa totiž z fázy, keď potrebuje primárne láskavú ochranu, postupne dostáva do fázy, keď sa mení na malého prieskumníka. Rodič má túto premenu rozoznať, pretože neprichádza u každého dieťaťa v rovnakom veku. Rodič dieťaťa, ktoré je vo fáze skúmania sveta, nemôže byť o nič menej „prítomný“ ako predtým, len musí byť nenápadnejší, aby nevyvolal v dieťati dojem, že ho obmedzuje, príliš ochraňuje. Inými slovami, ideálny rodič praktizujúci vzťahovú výchovu by nemal dieťa vodiť za ručičku, ale byť jeho starším, skúsenejším, tolerantným partnerom.
Nevyznieva to príliš náročne? Aj sami obhajcovia vzťahovej výchovy neraz priznajú, že aby plnili jej úlohy, potrebujú podporu nielen v úzkej, ale aj v širšej rodine, v komunite, v škole. Často sa však stretávajú skôr s nechápavými pohľadmi a majú pocit, že ich považujú za čudákov. Žena, ktorá napríklad v parku dojčí trojročné dieťa, si sotva vyslúži milé prikyvovanie okoloidúcich – najmä v americkom prostredí, kde je dojčenie na verejnosti stále v istých oblastiach kontroverzné. Preto aj matky, ktoré ešte len čakajú, že sa ich rastúce dieťa samo odstaví, samy väčšinou volia dojčenie v súkromí. A mnohé z nich sa kriticky ozvali aj proti fotografii na obálke Time, ktorá podľa nich skresľuje obraz ich typu rodičovstva. Napokon, teória si našla v praxi rôzne realizácie a jedna rodina oddaná vzťahovému rodičovstvu môže byť celkom iná ako druhá.
Vzťahová výchova môže byť cenným príspevkom do debaty o rodičovstve. Najmä v anglosaskom prostredí, kde ešte prežíva prax oddelených izbičiek pre deti od novorodeneckého veku, je zdravé poukázať na vznik väzieb medzi dieťaťom a rodičmi aj počas spánku. Ani dôraz na potreby dieťaťa súvisiace s dojčením sa nedá spochybniť. Lenže doktor Spears nebol pôvodne mimoriadnym obhajcom dojčenia. Skôr mu šlo o to, aby kŕmenie dieťaťa, či už z materského prsníka, alebo z fľaše, prebiehalo tak, ako to vyhovuje potrebám dieťaťa. V tom, že novorodenca a dojča netreba kŕmiť podľa prísneho časového rozvrhu, ktorý stanovia dospelí, nie je Spears priekopníkom – pred ním túto zásadu propagoval doktor Spock, jeden z najvplyvnejších odborníkov na starostlivosť o deti v USA.
.rodičovský pocit viny
No vzťahovú výchovu určite nemožno postaviť na piedestál a nekriticky ju uctievať ako nový model. Iste nie je pravda, že bez nej by sa z rodičov stali necitlivé monštrá a z ich detí psychicky labilné osobnosti. Jednak všetci rodičia – tí normálni – sa usilujú prirodzene plniť potreby svojich detí. To je od nepamäti podstata rodičovstva a nemusí byť ešte opísaná v teóriách a princípoch. A jednak je tá úplná odovzdanosť deťom aj rizikom.
Rodičovská láska je totiž nesmierne silná. No dnes, keď je človek zovšadiaľ zahŕňaný návodmi na život, môže byť ešte silnejší rodičovský pocit viny. Rodič sa div nestrháva zo sna zaliaty studeným potom, bojí sa, že pri dieťati niečo zanedbal, že mu bol málo k dispozícii, málo ho počúval, málo sa mu prispôsoboval, málo rešpektoval jeho osobnosť... a takto by sa dalo pokračovať až donekonečna.
Vzťahová výchova tak môže niektorých rodičov doviesť k tomu, aby sa stali rodičmi do roztrhania tela, aby zabudli na seba, svoju osobnosť, svoje potreby, alebo to všetko surovo potlačili – len nech je dieťa spokojné. Ale to je práve omyl, lebo cieľom takéhoto uštvaného rodiča už nie je spokojnosť dieťaťa. Takýto rodič chce byť spokojný sám so sebou. No keďže je dospelý, a teda o sebe vždy pochybuje, spokojný sám so sebou nikdy nebude. Bude sa potom ďalšia generácia rodičov liečiť z nespokojnosti novými teóriami o rodičovstve? Asi áno. Napokon, ešte sa úplne neoverilo ani len to, či je metóda podľa doktora Spearsa taká úspešná, ako tvrdia jej obhajcovia.
Naozaj tu ide o život? Tak trochu áno. Pri výchove ide o terajší aj budúci život potomstva. A aj o terajší a budúci život rodičov. Takže ostré diskusie o vzťahovej výchove, trende, ktorý vzišiel zo Spojených štátov, a razí si cestu do Európy aj k nám, azda nikoho neprekvapili. A nie všetky sa čítajú a počúvajú príjemne – sledovať rozzúrené mamičky a oteckov, ako sa navzájom obviňujú div nie z týrania detí alebo aspoň ich mravného ohrozovania, to už sa človek dostáva do suterénu internetových diskusií.
.ako vychovať stabilného jedinca
Vzťahová výchova má v praxi viacero podôb, teoreticky však vychádza zo zásady, že pre výchovu je kľúčové včasné identifikovanie a napĺňanie potrieb dieťaťa. Potrieb, a nie vrtochov, vymýšľačiek, chcení a túžob. Takto o tom hovoria odborníci, ktorí presadzujú vzťahovú výchovu a takto sa to rodičom, ktorí chcú potreby dieťaťa efektívne napĺňať, neraz nedarí celkom rozlíšiť. Takže základom je potreba dieťaťa a rýchla reakcia rodiča, ktorý tú potrebu naplní. Ak sa to rodičovi podarí, je šanca, že z dieťaťa vyrastie zrelý, sebaistý a emocionálne stabilný jedinec. Ak rodič na potreby dieťaťa a na to, ako ich dieťa dáva najavo, vhodne nereaguje, podporuje vznik citovej neistoty, neuróz, úzkostí.
Vyznieva to, samozrejme, trochu zjednodušene. No podstata vzťahového rodičovstva sa naozaj dá definovať pomerne prosto. Pediater William Sears, ktorý je autorom teórie vzťahovej výchovy a s manželkou Marthou má osem detí, zhrnul princípy tejto výchovy do ôsmich bodov:
1. Príprava na tehotenstvo, pôrod a rodičovstvo,
2. Kŕmenie s láskou a úctou,
3. Citlivé reagovanie,
4. Používanie láskavého dotyku,
5. Fyzické a emocionálne záruky bezpečného spánku,
6. Poskytovanie stálej láskyplnej starostlivosti,
7. Praktizovanie pozitívnej výchovy,
8. Úsilie o rovnováhu v osobnom a rodinnom živote.
.spolu spať, dlho dojčiť...
Z týchto zásad vyplývajú rôzne praktické postupy, ktoré rodičia uplatňujú. Často propagujú spoločné spanie s deťmi od novorodeneckého veku, čo najdlhšie dojčenie, ideálne do času, keď sa dieťa samo odstaví, mnohí namiesto kočíkov nosia deti v rôznych pomôckach, ako sú šatky či vaky, priamo na svojom tele. Pre matky, ktoré vyznávajú vzťahové rodičovstvo, sa tak neraz ukáže ako nutnosť odísť z práce na plný úväzok a buď sa naplno venovať len rodine, alebo pracovať z domu, úväzok si znížiť a podobnými opatreniami zaručiť, aby bola matka svojmu dieťaťu stále k dispozícii.
Uprednostňuje sa výchova v domácnosti, u niektorých aj domáca škola, vzťahové rodičovstvo je kritické voči predškolským zariadeniam a zamestnávaniu náhradných poskytovateľov starostlivosti, ako sú napríklad pestúnky či au-pair. Rodič je totiž primárnym poskytovateľom výchovy, má byť stále prítomný, dostupný a stále pripravený uspokojiť potreby dieťaťa.
Zároveň sa berie do úvahy, že dieťa nie je vždy schopné svoje potreby primerane zrozumiteľne oznámiť. Spočiatku to nevie preto, lebo je primalé, časom komunikáciu o svojich potrebách zvládne lepšie. Rodič má na potreby svojho dieťaťa reagovať rýchlo, uspokojujúco a takým spôsobom, aby povzbudil detský vývoj. Dieťa sa totiž z fázy, keď potrebuje primárne láskavú ochranu, postupne dostáva do fázy, keď sa mení na malého prieskumníka. Rodič má túto premenu rozoznať, pretože neprichádza u každého dieťaťa v rovnakom veku. Rodič dieťaťa, ktoré je vo fáze skúmania sveta, nemôže byť o nič menej „prítomný“ ako predtým, len musí byť nenápadnejší, aby nevyvolal v dieťati dojem, že ho obmedzuje, príliš ochraňuje. Inými slovami, ideálny rodič praktizujúci vzťahovú výchovu by nemal dieťa vodiť za ručičku, ale byť jeho starším, skúsenejším, tolerantným partnerom.
Nevyznieva to príliš náročne? Aj sami obhajcovia vzťahovej výchovy neraz priznajú, že aby plnili jej úlohy, potrebujú podporu nielen v úzkej, ale aj v širšej rodine, v komunite, v škole. Často sa však stretávajú skôr s nechápavými pohľadmi a majú pocit, že ich považujú za čudákov. Žena, ktorá napríklad v parku dojčí trojročné dieťa, si sotva vyslúži milé prikyvovanie okoloidúcich – najmä v americkom prostredí, kde je dojčenie na verejnosti stále v istých oblastiach kontroverzné. Preto aj matky, ktoré ešte len čakajú, že sa ich rastúce dieťa samo odstaví, samy väčšinou volia dojčenie v súkromí. A mnohé z nich sa kriticky ozvali aj proti fotografii na obálke Time, ktorá podľa nich skresľuje obraz ich typu rodičovstva. Napokon, teória si našla v praxi rôzne realizácie a jedna rodina oddaná vzťahovému rodičovstvu môže byť celkom iná ako druhá.
Vzťahová výchova môže byť cenným príspevkom do debaty o rodičovstve. Najmä v anglosaskom prostredí, kde ešte prežíva prax oddelených izbičiek pre deti od novorodeneckého veku, je zdravé poukázať na vznik väzieb medzi dieťaťom a rodičmi aj počas spánku. Ani dôraz na potreby dieťaťa súvisiace s dojčením sa nedá spochybniť. Lenže doktor Spears nebol pôvodne mimoriadnym obhajcom dojčenia. Skôr mu šlo o to, aby kŕmenie dieťaťa, či už z materského prsníka, alebo z fľaše, prebiehalo tak, ako to vyhovuje potrebám dieťaťa. V tom, že novorodenca a dojča netreba kŕmiť podľa prísneho časového rozvrhu, ktorý stanovia dospelí, nie je Spears priekopníkom – pred ním túto zásadu propagoval doktor Spock, jeden z najvplyvnejších odborníkov na starostlivosť o deti v USA.
.rodičovský pocit viny
No vzťahovú výchovu určite nemožno postaviť na piedestál a nekriticky ju uctievať ako nový model. Iste nie je pravda, že bez nej by sa z rodičov stali necitlivé monštrá a z ich detí psychicky labilné osobnosti. Jednak všetci rodičia – tí normálni – sa usilujú prirodzene plniť potreby svojich detí. To je od nepamäti podstata rodičovstva a nemusí byť ešte opísaná v teóriách a princípoch. A jednak je tá úplná odovzdanosť deťom aj rizikom.
Rodičovská láska je totiž nesmierne silná. No dnes, keď je človek zovšadiaľ zahŕňaný návodmi na život, môže byť ešte silnejší rodičovský pocit viny. Rodič sa div nestrháva zo sna zaliaty studeným potom, bojí sa, že pri dieťati niečo zanedbal, že mu bol málo k dispozícii, málo ho počúval, málo sa mu prispôsoboval, málo rešpektoval jeho osobnosť... a takto by sa dalo pokračovať až donekonečna.
Vzťahová výchova tak môže niektorých rodičov doviesť k tomu, aby sa stali rodičmi do roztrhania tela, aby zabudli na seba, svoju osobnosť, svoje potreby, alebo to všetko surovo potlačili – len nech je dieťa spokojné. Ale to je práve omyl, lebo cieľom takéhoto uštvaného rodiča už nie je spokojnosť dieťaťa. Takýto rodič chce byť spokojný sám so sebou. No keďže je dospelý, a teda o sebe vždy pochybuje, spokojný sám so sebou nikdy nebude. Bude sa potom ďalšia generácia rodičov liečiť z nespokojnosti novými teóriami o rodičovstve? Asi áno. Napokon, ešte sa úplne neoverilo ani len to, či je metóda podľa doktora Spearsa taká úspešná, ako tvrdia jej obhajcovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.