Jeho meno sa stalo symbolom brutality spáchanej tými, ktorí by mali občanov pred ňou chrániť.
Päťdesiatjedenročný Róm Karol Sendrei z Magnezitoviec zahynul v júli 2001 po dlhotrvajúcom mučení na policajnej stanici v Revúcej. Siedmi obžalovaní policajti sa pred súdom ocitli až tento rok.
Organizácie na ochranu ľudských práv upozorňujú, že prípad Sendrei je iba pomyselnou špičkou ľadovca. Pod hladinou ležia podľa nich iné početné prípady, keď obete, najmä z radov Rómov, pod hrozbami a vyhrážkami svoje obvinenia voči policajným páchateľom stiahli, prípadne sa vyšetrovanie skončilo šokujúco miernym trestom.
.dedinka v údolí
Magnezitovce. Žije tu 430 obyvateľov, z toho 120 Rómov. Malá bezvýznamná dedinka so 670–ročnou históriou v strednom Gemeri. Azda najväčšími „atrakciami“ sú tu pekný Evanjelický kostol z roku 1933, most a dva tunely do Slavošoviec. Kúsok za dedinou viedla počas vojny hranica s Maďarskom. Za svoj dnešný, nie príliš poetický názov vďačí faktu, že zdrojom obživy pre niekoľko generácií mužov sú magnezitové závody v Jelšave a Lubeníku. Pracoval v nich aj nebohý Karol Sendrei. Dnes tu všade vládne nezamestnanosť. Šikovnejšie ženy pracujú ako šičky v Revúcej, niektoré ako aupairky v zahraničí. Slovenská klasika. Dedina je výnimočná tým, čo sa tu stalo pred šiestimi rokmi. Dodnes tu panuje názor, že „s Cigáňmi“ tu vlastne nie sú problémy, iba s rodinou Sendreiovcov.
„Táto rodina sem prišla bývať z neďalekej rómskej osady Kopráč ako posledná. Kúpili si dom v strede dediny, ešte v roku 1960 im to vybavil vtedajší tajomník MNV. Zhodou okolností ten istý pán bol starostom v roku 2001 a mal s nimi ten nešťastný konflikt,“ objasňuje starosta Július Bránsky. Bývalý starosta po vražde Sendreia z funkcie odstúpil a dnes sa ako jeden z obžalovaných odmieta s médiami baviť. Chová ovce a v dedine požíva dobrú povesť, na rozdiel od rodiny zavraždeného.
„Sendreiovi synovia? Peter je fajn, ale Karol je výkvet. Keď si vypije, vystrája. Čo nie je privarené, to je jeho. Zmizli nám už aj poklopy na kanáloch,“ dodáva starosta Bránsky.
Magnezitovce sú variáciou mestečka Twin Peaks. Ten hrozný čin, ktorý sa stal ich spoluobčanovi, ľudí dodnes prenasleduje. Snažia sa tváriť, že ich sa to netýka, no nejde to.
.každý si do nás kopol
Začalo sa to zdanlivo nevinne. Dňa 4. júla 2001 sa v miestnej krčme, ktorú medzičasom zavreli, strhla bitka, pri ktorej nevlastný syn Karola Sendreia, Róbert, napadol svojho známeho s popolníkom v ruke. V policajnej hliadke zasahoval aj syn starostu. Policajti s Róbertom zrejme nekomunikovali iba v rukavičkách, takže na druhý deň prišiel jeho rozhorčený otec protestovať pred dom starostu spoločne so všetkými tromi synmi. Kričali a vyhrážali sa, takže ten v obave o bezpečnosť svojich blízkych konal. Kým jeho manželka a dcéra privolali policajnú hliadku z Jelšavy, jeho syn ako cvičený policajt zasadil agresívnemu Karolovi jediný úder do tváre, po ktorom padol. Na súde odznelo, že na zemi ho potom starosta prikľakol a pridržal do príchodu policajnej hliadky. Nemenovaná pracovníčka obecného úradu, ktorá bol svedkom incidentu, však .týždňu potvrdila, že už vtedy Karola bili a kopali. Na súde to však zamlčala...
Hliadka Sendreia a dvoch jeho synov – Petra a Róberta – za asistencie obuškov odviezla 5. júla podvečer na stanicu do Jelšavy. Tretí syn Karol stihol utiecť do lesa, čo mu možno zachránilo život. Vystrašený sa vrátil domov až na druhý deň, keď sa dozvedel, že otec je už po smrti. „Tí sprostí policajti vtedy hľadali brata aj v kuchynskej linke,“ spomína dnes Róbert. Zlosť ho neopúšťa ani po rokoch.
Čo sa dialo ďalej, je predmetom protichodných výpovedí Sendreiových synov a policajtov, medzičasom zo služby prepustených, ktorí sa vytrvalo obhajujú tvrdením, že použili iba bežné donucovacie prostriedky. Inak, po troch rokoch vyšetrovacej väzby dnes čelia obvineniam na slobode. Niektorí z nich pracujú v magnezitke. Na kľúčovú otázku, ako teda Sendrei zomrel, však odpovedať nevedia. Pokúšajú sa zvaliť vinu na starostu, dnes už bývalého, prípadne na dlhodobé či skryté ochorenia dotyčného. Znalec však preukázal čosi iné.
Ponižovanie a bitie, aj keď miernejšieho rozsahu, sa začalo už na Policajnej stanici v Jelšave. Tu trojicu „vypočúvali“ asi dve hodiny, pričom ich tam spútali a bili. Neskôr ich v Revúcej dokonca pripútali k radiátorom.
„Jeden policajt mi priložil k hlave pištoľ a keď som začal kričať od bolesti, nech ma radšej zastrelí, povedal mi, že by na mňa bola škoda guľky a ďalej ma mlátil,“ vypovedal Róbert. K tomu, čo sa dialo neskôr, pred súdom dodal: „Každý z policajtov, ktorý išiel okolo, si do nás kopol.“ Druhý syn Peter, ktorý má dodnes na tele rany po bitke a trpel syndrómom akútneho zlyhania obličiek, uviedol: „Spievať sme museli. Nadávať sme si museli navzájom, všetko možné – ja som Cigáň prašivý, smradľavý.“
.sami si to zaslúžili?
Okolo siedmej večer zranenú trojicu policajti previezli z Jelšavy na krátke ošetrenie do nemocnice v neďalekej Revúcej, odkiaľ ich vzápätí prepustili. Karol Sendrei prišiel do nemocnice ešte po vlastných. Jeho skutočné martýrium nastalo až následne, počas dlhej noci na polícii v Revúcej, kde nadránom ťažkému mučeniu podľahol.
„Nebudem sa s vami baviť!“ hovorí dnes rezolútne Attila Molnár, dôchodca, ktorý vtedy Sendreiovcov ako chirurg ošetroval. Hrabe pred domom jesenné lístie. Zbystrí pozornosť až pri mojej poznámke, že Peter Sendrei o ňom tvrdí, že bol ako lekár spriahnutý s policajtmi, kryl ich činy, a nebyť lekárov v Banskej Bystrici, ktorí ho zachránili, aj on by bol dnes podobne ako otec po smrti. Doktor Molnár prižmúri oči a povie šokujúce slová: „Sami si to zaslúžili. Pravda sa nezistí už nikdy, bolo päť verzií skutku. Cigáni klamú, až sa zem červená. Ja som urobil všetko, čo som v tej chvíli uznal za potrebné. Niektoré vnútorné zranenia nie sú viditeľné.“ Potom oprie vidly o zem a dodá: „Prečo sa tomuto toľko venujete? Prečo nepíšete o tom, že Cigáň v Bratislave pichol vojaka nožom?“
Dodám, že tu zrejme ubili človeka na smrť policajti. Doktor Molnár iba mávne rukou. Stojím a uvažujem chvíľu, či mu povedať, že keby Sendreia nevydal do rúk späť policajtom, ešte by žil. Otočím sa však a idem preč.
.horor v Revúcej
Už v októbri 2001 zmenili na základe znaleckých posudkov trestnoprávnu kvalifikáciu. Namiesto z ublíženia na zdraví vyšetrovateľ obvinil expolicajtov z trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania s trestom v rozmedzí od 8 do 15 rokov. V septembri 2007 vypovedal súdny znalec, ktorý potvrdil, že také zdevastované telo po úderoch, kopancoch a skákaní po ňom (!) je výnimočné počas jeho praxe, a to vykonal tritisíc pitiev. Sendreia by podľa neho nezachránila ani okamžitá lekárska pomoc. Medzi najzávažnejšie zranenia patrili dve trhliny na srdcovnici, poškodená slezina, pečeň a odtrhnutý žlčník. Mučivé útrapy mu spôsobilo aj osemnásť zlomených rebier, zlomená sánka a hrudná kosť, poškodená dutina lebečná a opuch mozgu.
„Najhorší boli tí dvaja,“ vraví dnes Peter Sendrei mená dvoch policajtov, ktorí boli údajne najkrutejší. Ostatní ich síce bili, dodáva, ale aspoň im nosili vodu. Má sa to azda chápať ako poľahčujúca okolnosť? Nadránom, keď už jeho otec nejavil známky života, mu Peter dával – so súhlasom policajtov – umelé dýchanie. Neskoro. „Na to sa zabudnúť nedá,“ dodá mladý Róm a spomienka mu oživí rany. Má družku, dve dcérky, bývajú v riadnom dome a pracuje na aktivačných prácach. Keď sa to celé skončí, rád by sa z tejto krajiny vysťahoval, možno do Anglicka. Vraví s trpkosťou, že jediný, kto sa ich výrazne zastal, bol ich advokát Columbus Igboanusi, predseda Ligy aktivistov za ľudské práva. Pôvodom z Nigérie, aj on si „užil“ za osem rokov praxe na vlastnej koži slovenský rasizmus.
Tvrdenia policajtov, že Karol Sendrei 6. júla 2001 ešte ráno o 7.05 žil, spochybnila výpoveď zdravotnej sestry. Spolu s lekárom záchranky prišla na miesto činu, kam ju o 7.21 privolal jeden z policajtov. Nepredstavil sa, povedal iba, že „Róma postihol srdcový kolaps“ a zložil telefón. Zdravotníci po príchode zistili, že muž už nežije. Stuhnutie šije a tela nasvedčovalo, že skonať musel asi pred hodinou. Zdravotníčka uviedla aj to, že Sendreia sa nikto z policajtov pri príchode záchranky nepokúšal oživovať. Od pása hore bol však mokrý a voda bola aj pod ním, čo je dôkaz, že sa ho policajti snažili prebrať polievaním vodou. Kto mu teda zasadil smrteľné údery? Syn Peter meno pozná. Bol svedkom toho, ako jeden z policajtov skákal po otcovom hrudníku.
.rasizmus v uniforme
Prečo tá nevýslovná krutosť policajtov a za hrob idúca nenávisť voči Rómom? Je to systémová záležitosť? Súčasť genetickej výbavy tejto spoločnosti a jej justície? Tieto otázky si odvtedy kladú mnohí. Bezvýsledne.
Odpoveď nepozná ani etnológ Arne B. Mann, ktorý však spomína príbeh z októbra 1928, keď v obci Pobedim na západnom Slovensku zhoreli dva stohy slamy. Miestni obvinili Rómov. Na druhý deň napadlo 40 chlapov ozbrojených revolvermi a palicami nič netušiacu rómsku osadu. Výsledok? Šesť mŕtvych, 18 zranených a celkom zdemolovaná osada. Súd preukázal, že Rómovia slamu nezapálili, najvyšší udelený trest „bielym“ vrahom však vymeral iba vo výške dva a štvrť roka.
Mann nedávno pracoval so slovenskými policajtmi v rómskych komunitách. „Prednášal som na Policajnej akadémii. Zdalo sa mi, že policajti sú pasívni, pozerali sa na mňa s nevyslovenou otázkou, čo nám tu ten chce. Robil som však aj prednášky pre väzenských dozorcov, ktorí sa mi v porovnaní s policajtmi zdali voči Rómom omnoho vnímavejší. Vysvetľujem si to tým, že kým policajti sa s nimi stretávajú zväčša pri represívnej akcii, väzenskí dozorcovia s nimi žijú; poznajú ich osudy a rodiny. A poznanie prekonáva predsudky.“
Prípad Sendrei riešila krátko po svojom nástupe do funkcie aj bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová. Policajti jej tvrdili, že menovaný bol chorý,a preto umrel. „Vládla medzi nimi súhra a príliš sa so mnou nebavili. Iba jeden mi povedal, že sú dobrí a úspešní, lebo majú vysokú objasnenosť trestných činov,“ dodáva Orgovánová. Vysoká objasnenosť? Nečudo, keď policajt „vymláti“ z podozrivého čokoľvek.
„Môžem potvrdiť, že v slovenskej justícii je obrovská rasová neznášanlivosť. Viem aspoň o pätnástich takých prípadoch, ktoré som ako právnik zastupoval, a kde sa celkom inak pristupovalo k Rómovi ako k Nerómovi,“ tvrdí pre .týždeň Igboanusi s tým, že aj Sendreiovu rodinu niekto zastrašoval. Má o tom listinné dokumenty.
.štátom platení sadisti?
Nosia ešte aj dnes policajné uniformy na Slovensku sadisti schopní človeka týrať a zabiť? Polícia medzičasom vykonala mnohé opatrenia, aby eliminovala vo svojich radoch jednotlivcov so sklonmi k patologickému správaniu. Prípad Sendrei políciou otriasol. Zaviedlo sa kritérium, podľa ktorého nemôže byť prepustený policajt opätovne prijatý. Zmenil sa aj systém bodového hodnotenia prijímacieho konania rozdeleného do etáp, takže ak uchádzač neprejde jednou etapou, končí. Takisto sa zaviedlo zisťovanie povesti policajta v mieste bydliska. V roku 2006 evidovali na celom Slovensku 8 800 uchádzačov, pričom prijatých do polície bolo iba 877 z nich. Do polície sa ešte stále hlásia nezrelí mladí chlapci, z ktorých mnohí si tak riešia svoju prechodnú nezamestnanosť.
Do roku 1989 na Slovensku slúžilo asi 6-tisíc policajtov, dnes ich je 21-tisíc. Prísne podmienky na ich výber – vrátane definovania bezúhonnosti – stanovil až zákon o štátnej službe č. 73 z roku 1998. Dovtedy mohli sitom prejsť aj takí, ktorí mali problémy so zákonom, resp. nemuseli prejsť psychologickými testami. Nábor bol obrovský a kritériá nízke. Mnohí z takých ľudí v polícii pracujú ešte aj dnes. Nie sú zdroje ani personálne vybavenie na kontinuálne previerky ich psychického stavu a sklonov k agresivite. Psychologický test by sa mal opakovať každý rok, čo ostáva iba zbožným želaním, pretože uchádzač ho podstúpi iba pri nástupe do práce. Jedno porovnanie za všetky: polícia má vo svojich službách 43 kňazov, no iba 21 psychológov. Tak vyzerá naše poučenie z prípadu Sendrei?
Je tu však ešte čosi nemenej alarmujúce. Verejnosť má sklony brutálne počínanie policajtov zdôvodňovať až obhajovať. Na vine sú podľa ich susedov a známych „čierni“. To oni kradnú, opíjajú sa, robia výtržnosti. Netvrdím, že to niekedy, možno aj často, nie je pravda. No veta, ktorú som teraz v okolí Magnezitoviec počul v súvislosti s týraním Sendreia a jeho dvoch synov až príliš často – „oni si to zaslúžili“ – je hrozná. Áno, mali povesť bitkárov a výtržníkov. Tie štyri slová nás však posúvajú do obdobia nočnej mory rasizmu, z ktorej sa dlho prebúdzali aj Spojené štáty. Chceme tam ísť?
.andrej Bán
Päťdesiatjedenročný Róm Karol Sendrei z Magnezitoviec zahynul v júli 2001 po dlhotrvajúcom mučení na policajnej stanici v Revúcej. Siedmi obžalovaní policajti sa pred súdom ocitli až tento rok.
Organizácie na ochranu ľudských práv upozorňujú, že prípad Sendrei je iba pomyselnou špičkou ľadovca. Pod hladinou ležia podľa nich iné početné prípady, keď obete, najmä z radov Rómov, pod hrozbami a vyhrážkami svoje obvinenia voči policajným páchateľom stiahli, prípadne sa vyšetrovanie skončilo šokujúco miernym trestom.
.dedinka v údolí
Magnezitovce. Žije tu 430 obyvateľov, z toho 120 Rómov. Malá bezvýznamná dedinka so 670–ročnou históriou v strednom Gemeri. Azda najväčšími „atrakciami“ sú tu pekný Evanjelický kostol z roku 1933, most a dva tunely do Slavošoviec. Kúsok za dedinou viedla počas vojny hranica s Maďarskom. Za svoj dnešný, nie príliš poetický názov vďačí faktu, že zdrojom obživy pre niekoľko generácií mužov sú magnezitové závody v Jelšave a Lubeníku. Pracoval v nich aj nebohý Karol Sendrei. Dnes tu všade vládne nezamestnanosť. Šikovnejšie ženy pracujú ako šičky v Revúcej, niektoré ako aupairky v zahraničí. Slovenská klasika. Dedina je výnimočná tým, čo sa tu stalo pred šiestimi rokmi. Dodnes tu panuje názor, že „s Cigáňmi“ tu vlastne nie sú problémy, iba s rodinou Sendreiovcov.
„Táto rodina sem prišla bývať z neďalekej rómskej osady Kopráč ako posledná. Kúpili si dom v strede dediny, ešte v roku 1960 im to vybavil vtedajší tajomník MNV. Zhodou okolností ten istý pán bol starostom v roku 2001 a mal s nimi ten nešťastný konflikt,“ objasňuje starosta Július Bránsky. Bývalý starosta po vražde Sendreia z funkcie odstúpil a dnes sa ako jeden z obžalovaných odmieta s médiami baviť. Chová ovce a v dedine požíva dobrú povesť, na rozdiel od rodiny zavraždeného.
„Sendreiovi synovia? Peter je fajn, ale Karol je výkvet. Keď si vypije, vystrája. Čo nie je privarené, to je jeho. Zmizli nám už aj poklopy na kanáloch,“ dodáva starosta Bránsky.
Magnezitovce sú variáciou mestečka Twin Peaks. Ten hrozný čin, ktorý sa stal ich spoluobčanovi, ľudí dodnes prenasleduje. Snažia sa tváriť, že ich sa to netýka, no nejde to.
.každý si do nás kopol
Začalo sa to zdanlivo nevinne. Dňa 4. júla 2001 sa v miestnej krčme, ktorú medzičasom zavreli, strhla bitka, pri ktorej nevlastný syn Karola Sendreia, Róbert, napadol svojho známeho s popolníkom v ruke. V policajnej hliadke zasahoval aj syn starostu. Policajti s Róbertom zrejme nekomunikovali iba v rukavičkách, takže na druhý deň prišiel jeho rozhorčený otec protestovať pred dom starostu spoločne so všetkými tromi synmi. Kričali a vyhrážali sa, takže ten v obave o bezpečnosť svojich blízkych konal. Kým jeho manželka a dcéra privolali policajnú hliadku z Jelšavy, jeho syn ako cvičený policajt zasadil agresívnemu Karolovi jediný úder do tváre, po ktorom padol. Na súde odznelo, že na zemi ho potom starosta prikľakol a pridržal do príchodu policajnej hliadky. Nemenovaná pracovníčka obecného úradu, ktorá bol svedkom incidentu, však .týždňu potvrdila, že už vtedy Karola bili a kopali. Na súde to však zamlčala...
Hliadka Sendreia a dvoch jeho synov – Petra a Róberta – za asistencie obuškov odviezla 5. júla podvečer na stanicu do Jelšavy. Tretí syn Karol stihol utiecť do lesa, čo mu možno zachránilo život. Vystrašený sa vrátil domov až na druhý deň, keď sa dozvedel, že otec je už po smrti. „Tí sprostí policajti vtedy hľadali brata aj v kuchynskej linke,“ spomína dnes Róbert. Zlosť ho neopúšťa ani po rokoch.
Čo sa dialo ďalej, je predmetom protichodných výpovedí Sendreiových synov a policajtov, medzičasom zo služby prepustených, ktorí sa vytrvalo obhajujú tvrdením, že použili iba bežné donucovacie prostriedky. Inak, po troch rokoch vyšetrovacej väzby dnes čelia obvineniam na slobode. Niektorí z nich pracujú v magnezitke. Na kľúčovú otázku, ako teda Sendrei zomrel, však odpovedať nevedia. Pokúšajú sa zvaliť vinu na starostu, dnes už bývalého, prípadne na dlhodobé či skryté ochorenia dotyčného. Znalec však preukázal čosi iné.
Ponižovanie a bitie, aj keď miernejšieho rozsahu, sa začalo už na Policajnej stanici v Jelšave. Tu trojicu „vypočúvali“ asi dve hodiny, pričom ich tam spútali a bili. Neskôr ich v Revúcej dokonca pripútali k radiátorom.
„Jeden policajt mi priložil k hlave pištoľ a keď som začal kričať od bolesti, nech ma radšej zastrelí, povedal mi, že by na mňa bola škoda guľky a ďalej ma mlátil,“ vypovedal Róbert. K tomu, čo sa dialo neskôr, pred súdom dodal: „Každý z policajtov, ktorý išiel okolo, si do nás kopol.“ Druhý syn Peter, ktorý má dodnes na tele rany po bitke a trpel syndrómom akútneho zlyhania obličiek, uviedol: „Spievať sme museli. Nadávať sme si museli navzájom, všetko možné – ja som Cigáň prašivý, smradľavý.“
.sami si to zaslúžili?
Okolo siedmej večer zranenú trojicu policajti previezli z Jelšavy na krátke ošetrenie do nemocnice v neďalekej Revúcej, odkiaľ ich vzápätí prepustili. Karol Sendrei prišiel do nemocnice ešte po vlastných. Jeho skutočné martýrium nastalo až následne, počas dlhej noci na polícii v Revúcej, kde nadránom ťažkému mučeniu podľahol.
„Nebudem sa s vami baviť!“ hovorí dnes rezolútne Attila Molnár, dôchodca, ktorý vtedy Sendreiovcov ako chirurg ošetroval. Hrabe pred domom jesenné lístie. Zbystrí pozornosť až pri mojej poznámke, že Peter Sendrei o ňom tvrdí, že bol ako lekár spriahnutý s policajtmi, kryl ich činy, a nebyť lekárov v Banskej Bystrici, ktorí ho zachránili, aj on by bol dnes podobne ako otec po smrti. Doktor Molnár prižmúri oči a povie šokujúce slová: „Sami si to zaslúžili. Pravda sa nezistí už nikdy, bolo päť verzií skutku. Cigáni klamú, až sa zem červená. Ja som urobil všetko, čo som v tej chvíli uznal za potrebné. Niektoré vnútorné zranenia nie sú viditeľné.“ Potom oprie vidly o zem a dodá: „Prečo sa tomuto toľko venujete? Prečo nepíšete o tom, že Cigáň v Bratislave pichol vojaka nožom?“
Dodám, že tu zrejme ubili človeka na smrť policajti. Doktor Molnár iba mávne rukou. Stojím a uvažujem chvíľu, či mu povedať, že keby Sendreia nevydal do rúk späť policajtom, ešte by žil. Otočím sa však a idem preč.
.horor v Revúcej
Už v októbri 2001 zmenili na základe znaleckých posudkov trestnoprávnu kvalifikáciu. Namiesto z ublíženia na zdraví vyšetrovateľ obvinil expolicajtov z trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania s trestom v rozmedzí od 8 do 15 rokov. V septembri 2007 vypovedal súdny znalec, ktorý potvrdil, že také zdevastované telo po úderoch, kopancoch a skákaní po ňom (!) je výnimočné počas jeho praxe, a to vykonal tritisíc pitiev. Sendreia by podľa neho nezachránila ani okamžitá lekárska pomoc. Medzi najzávažnejšie zranenia patrili dve trhliny na srdcovnici, poškodená slezina, pečeň a odtrhnutý žlčník. Mučivé útrapy mu spôsobilo aj osemnásť zlomených rebier, zlomená sánka a hrudná kosť, poškodená dutina lebečná a opuch mozgu.
„Najhorší boli tí dvaja,“ vraví dnes Peter Sendrei mená dvoch policajtov, ktorí boli údajne najkrutejší. Ostatní ich síce bili, dodáva, ale aspoň im nosili vodu. Má sa to azda chápať ako poľahčujúca okolnosť? Nadránom, keď už jeho otec nejavil známky života, mu Peter dával – so súhlasom policajtov – umelé dýchanie. Neskoro. „Na to sa zabudnúť nedá,“ dodá mladý Róm a spomienka mu oživí rany. Má družku, dve dcérky, bývajú v riadnom dome a pracuje na aktivačných prácach. Keď sa to celé skončí, rád by sa z tejto krajiny vysťahoval, možno do Anglicka. Vraví s trpkosťou, že jediný, kto sa ich výrazne zastal, bol ich advokát Columbus Igboanusi, predseda Ligy aktivistov za ľudské práva. Pôvodom z Nigérie, aj on si „užil“ za osem rokov praxe na vlastnej koži slovenský rasizmus.
Tvrdenia policajtov, že Karol Sendrei 6. júla 2001 ešte ráno o 7.05 žil, spochybnila výpoveď zdravotnej sestry. Spolu s lekárom záchranky prišla na miesto činu, kam ju o 7.21 privolal jeden z policajtov. Nepredstavil sa, povedal iba, že „Róma postihol srdcový kolaps“ a zložil telefón. Zdravotníci po príchode zistili, že muž už nežije. Stuhnutie šije a tela nasvedčovalo, že skonať musel asi pred hodinou. Zdravotníčka uviedla aj to, že Sendreia sa nikto z policajtov pri príchode záchranky nepokúšal oživovať. Od pása hore bol však mokrý a voda bola aj pod ním, čo je dôkaz, že sa ho policajti snažili prebrať polievaním vodou. Kto mu teda zasadil smrteľné údery? Syn Peter meno pozná. Bol svedkom toho, ako jeden z policajtov skákal po otcovom hrudníku.
.rasizmus v uniforme
Prečo tá nevýslovná krutosť policajtov a za hrob idúca nenávisť voči Rómom? Je to systémová záležitosť? Súčasť genetickej výbavy tejto spoločnosti a jej justície? Tieto otázky si odvtedy kladú mnohí. Bezvýsledne.
Odpoveď nepozná ani etnológ Arne B. Mann, ktorý však spomína príbeh z októbra 1928, keď v obci Pobedim na západnom Slovensku zhoreli dva stohy slamy. Miestni obvinili Rómov. Na druhý deň napadlo 40 chlapov ozbrojených revolvermi a palicami nič netušiacu rómsku osadu. Výsledok? Šesť mŕtvych, 18 zranených a celkom zdemolovaná osada. Súd preukázal, že Rómovia slamu nezapálili, najvyšší udelený trest „bielym“ vrahom však vymeral iba vo výške dva a štvrť roka.
Mann nedávno pracoval so slovenskými policajtmi v rómskych komunitách. „Prednášal som na Policajnej akadémii. Zdalo sa mi, že policajti sú pasívni, pozerali sa na mňa s nevyslovenou otázkou, čo nám tu ten chce. Robil som však aj prednášky pre väzenských dozorcov, ktorí sa mi v porovnaní s policajtmi zdali voči Rómom omnoho vnímavejší. Vysvetľujem si to tým, že kým policajti sa s nimi stretávajú zväčša pri represívnej akcii, väzenskí dozorcovia s nimi žijú; poznajú ich osudy a rodiny. A poznanie prekonáva predsudky.“
Prípad Sendrei riešila krátko po svojom nástupe do funkcie aj bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová. Policajti jej tvrdili, že menovaný bol chorý,a preto umrel. „Vládla medzi nimi súhra a príliš sa so mnou nebavili. Iba jeden mi povedal, že sú dobrí a úspešní, lebo majú vysokú objasnenosť trestných činov,“ dodáva Orgovánová. Vysoká objasnenosť? Nečudo, keď policajt „vymláti“ z podozrivého čokoľvek.
„Môžem potvrdiť, že v slovenskej justícii je obrovská rasová neznášanlivosť. Viem aspoň o pätnástich takých prípadoch, ktoré som ako právnik zastupoval, a kde sa celkom inak pristupovalo k Rómovi ako k Nerómovi,“ tvrdí pre .týždeň Igboanusi s tým, že aj Sendreiovu rodinu niekto zastrašoval. Má o tom listinné dokumenty.
.štátom platení sadisti?
Nosia ešte aj dnes policajné uniformy na Slovensku sadisti schopní človeka týrať a zabiť? Polícia medzičasom vykonala mnohé opatrenia, aby eliminovala vo svojich radoch jednotlivcov so sklonmi k patologickému správaniu. Prípad Sendrei políciou otriasol. Zaviedlo sa kritérium, podľa ktorého nemôže byť prepustený policajt opätovne prijatý. Zmenil sa aj systém bodového hodnotenia prijímacieho konania rozdeleného do etáp, takže ak uchádzač neprejde jednou etapou, končí. Takisto sa zaviedlo zisťovanie povesti policajta v mieste bydliska. V roku 2006 evidovali na celom Slovensku 8 800 uchádzačov, pričom prijatých do polície bolo iba 877 z nich. Do polície sa ešte stále hlásia nezrelí mladí chlapci, z ktorých mnohí si tak riešia svoju prechodnú nezamestnanosť.
Do roku 1989 na Slovensku slúžilo asi 6-tisíc policajtov, dnes ich je 21-tisíc. Prísne podmienky na ich výber – vrátane definovania bezúhonnosti – stanovil až zákon o štátnej službe č. 73 z roku 1998. Dovtedy mohli sitom prejsť aj takí, ktorí mali problémy so zákonom, resp. nemuseli prejsť psychologickými testami. Nábor bol obrovský a kritériá nízke. Mnohí z takých ľudí v polícii pracujú ešte aj dnes. Nie sú zdroje ani personálne vybavenie na kontinuálne previerky ich psychického stavu a sklonov k agresivite. Psychologický test by sa mal opakovať každý rok, čo ostáva iba zbožným želaním, pretože uchádzač ho podstúpi iba pri nástupe do práce. Jedno porovnanie za všetky: polícia má vo svojich službách 43 kňazov, no iba 21 psychológov. Tak vyzerá naše poučenie z prípadu Sendrei?
Je tu však ešte čosi nemenej alarmujúce. Verejnosť má sklony brutálne počínanie policajtov zdôvodňovať až obhajovať. Na vine sú podľa ich susedov a známych „čierni“. To oni kradnú, opíjajú sa, robia výtržnosti. Netvrdím, že to niekedy, možno aj často, nie je pravda. No veta, ktorú som teraz v okolí Magnezitoviec počul v súvislosti s týraním Sendreia a jeho dvoch synov až príliš často – „oni si to zaslúžili“ – je hrozná. Áno, mali povesť bitkárov a výtržníkov. Tie štyri slová nás však posúvajú do obdobia nočnej mory rasizmu, z ktorej sa dlho prebúdzali aj Spojené štáty. Chceme tam ísť?
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.