Po prvé – ukázalo sa, že Fico nie je Mečiar. Opozíciu Smer nevalcuje, dokonca prijal istú mieru rozdelenia moci, a nevidno ani podobné zvrhlosti, akými boli únos prezidentovho syna či zmarenie referenda. Smer je (napriek úletom typu účelového odvolania šéfky RTVS či niektorým absurdným personálnym nomináciám) kultivovanejší, než bolo násilnícke a primitívne HZDS. To nie je nič hodné pochvaly, pretože takto postavená latka je katastrofálne nízko. Samozrejme, Gašpar nie je Spišiak a Borec nie je Žitňanská (podriadenosť ministra spravodlivosti svojej softharabinovskej štátnej tajomníčke je trapas roka). Ale už sto dní postačuje na odmietnutie populárnej tézy, že Fico je v skutočnosti ešte horší než Mečiar. Nie je.
Po druhé – ukázalo sa, že Smer nepovedie Slovensko gréckou cestou, hoci práve to sa mu najčastejšie pripisovalo. Vláda Smeru poslušne stláča deficit na úrovne, dohodnuté ešte predošlou vládou a nijako nemožno povedať, že to iba hrá. Smer sa evidentne obáva špirály dlhov a vypadnutia z lepšej časti Európy, a hoci stláčanie dlhov nerobí z presvedčenia o vyrovnanom rozpočte, ale zo strachu, pánbohzaplať aj za to. Samozrejme, cesta, ktorou to chce urobiť, je poplatná takému videniu sveta, v ktorom sa trestajú úspešné firmy a majetnejší sa povinne skladajú na menej zarábajúcich. A je vecou malej násobilky, že toto videnie a z neho plynúce bezhlavé zvyšovanie daní, odvodov a rôznych poplatkov poškodí ekonomiku a spomalí jej rast, takže znižovanie deficitu bude trvať dlhšie, než by mohlo a bude preto viac bolieť práve menej zarábajúcich. Ale konať neracionálne je právo jasného volebného víťaza, ktorý neracionalitu avizoval, takže bude skôr vecou verejnosti poučiť sa z vlastnej voľby. V každom prípade však prvých sto dní nepotvrdilo tézu, že Smer je rýchlou cestou do gréckych problémov. Nie je.
Po tretie – prvých sto dní potvrdilo, že vláda Smeru nemá vlastnú víziu, ako majú fungovať kľúčové segmenty a sektory spoločnosti. Zásah do druhého dôchodkového piliera nie je premyslená udržateľná stratégia, ale iba hasenie, ktoré budúce problémy dôchodkov ešte zhorší. Rušenie konkurencie v zdravotníctve nie je cestou k jeho lepšiemu fungovaniu, ale len nepochopením toho, že vstup súkromného sektora do zdravotníctva nepôsobí proti jeho fungovaniu, ale výrazne v jeho prospech. A aj ohlasované a potom rýchlo revidované zámery v školstve ukazujú, že toto je skôr vláda ad hoc nápadov a riešení, než kabinet s ucelenou predstavou o krajine. Sto dní vlády teda potvrdilo obavu, že Smer nie je inteligentná sociálna demokracia, ale stále skôr oportúnna strana moci bez záväzných ideí.
A napokon po štvrté – prvých sto dní odhalilo, prečo je Smer taký populárny. Jednak vie cynicky manévrovať (post splnomocnenca pre menšiny pre Most, úklon voči cirkvám, vtiahnutie živnostníkov do tvorby zákonov, ktoré ich poškodia), vie dobre komunikovať (posolstvá vlády sú neporovnateľne výraznejšie než chabé pokusy ostatných), ale najmä – miera popularity Smeru a jeho vlády je daná katastrofálnym stavom opozície. Je až trápne sledovať, ako Fico prevyšuje súčasných opozičných lídrov a ako sa s nimi radostne hrá. Záblesky má Sulík, niečo chystá Lipšic, a ďalej? Poviem to priamo: Slovensko sa zosunulo do stavu, v ktorom proti politicky šikovnému Smeru stojí druhá až tretia liga pravice. Nie kroky Smeru, ale toto je najhoršie poznanie z prvých sto dní Ficovej vlády.
Po druhé – ukázalo sa, že Smer nepovedie Slovensko gréckou cestou, hoci práve to sa mu najčastejšie pripisovalo. Vláda Smeru poslušne stláča deficit na úrovne, dohodnuté ešte predošlou vládou a nijako nemožno povedať, že to iba hrá. Smer sa evidentne obáva špirály dlhov a vypadnutia z lepšej časti Európy, a hoci stláčanie dlhov nerobí z presvedčenia o vyrovnanom rozpočte, ale zo strachu, pánbohzaplať aj za to. Samozrejme, cesta, ktorou to chce urobiť, je poplatná takému videniu sveta, v ktorom sa trestajú úspešné firmy a majetnejší sa povinne skladajú na menej zarábajúcich. A je vecou malej násobilky, že toto videnie a z neho plynúce bezhlavé zvyšovanie daní, odvodov a rôznych poplatkov poškodí ekonomiku a spomalí jej rast, takže znižovanie deficitu bude trvať dlhšie, než by mohlo a bude preto viac bolieť práve menej zarábajúcich. Ale konať neracionálne je právo jasného volebného víťaza, ktorý neracionalitu avizoval, takže bude skôr vecou verejnosti poučiť sa z vlastnej voľby. V každom prípade však prvých sto dní nepotvrdilo tézu, že Smer je rýchlou cestou do gréckych problémov. Nie je.
Po tretie – prvých sto dní potvrdilo, že vláda Smeru nemá vlastnú víziu, ako majú fungovať kľúčové segmenty a sektory spoločnosti. Zásah do druhého dôchodkového piliera nie je premyslená udržateľná stratégia, ale iba hasenie, ktoré budúce problémy dôchodkov ešte zhorší. Rušenie konkurencie v zdravotníctve nie je cestou k jeho lepšiemu fungovaniu, ale len nepochopením toho, že vstup súkromného sektora do zdravotníctva nepôsobí proti jeho fungovaniu, ale výrazne v jeho prospech. A aj ohlasované a potom rýchlo revidované zámery v školstve ukazujú, že toto je skôr vláda ad hoc nápadov a riešení, než kabinet s ucelenou predstavou o krajine. Sto dní vlády teda potvrdilo obavu, že Smer nie je inteligentná sociálna demokracia, ale stále skôr oportúnna strana moci bez záväzných ideí.
A napokon po štvrté – prvých sto dní odhalilo, prečo je Smer taký populárny. Jednak vie cynicky manévrovať (post splnomocnenca pre menšiny pre Most, úklon voči cirkvám, vtiahnutie živnostníkov do tvorby zákonov, ktoré ich poškodia), vie dobre komunikovať (posolstvá vlády sú neporovnateľne výraznejšie než chabé pokusy ostatných), ale najmä – miera popularity Smeru a jeho vlády je daná katastrofálnym stavom opozície. Je až trápne sledovať, ako Fico prevyšuje súčasných opozičných lídrov a ako sa s nimi radostne hrá. Záblesky má Sulík, niečo chystá Lipšic, a ďalej? Poviem to priamo: Slovensko sa zosunulo do stavu, v ktorom proti politicky šikovnému Smeru stojí druhá až tretia liga pravice. Nie kroky Smeru, ale toto je najhoršie poznanie z prvých sto dní Ficovej vlády.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.