Eurózóna na konci

Tieto rozhodnutia sa predostierajú ako dlhodobé riešenia, ale nenaplnili ani krátkodobý zámer, ktorým bolo schladenie panikáriacich trhov. Tie chytajú triašku vždy, keď ony samy „vyženú“ úroky rizikových krajín nad hranicu, o ktorej analytici vyhlásia, že je neudržateľná. Skúsenosť viac ako dvoch rokov, čo sa toto opakuje, jednoznačne hovorí, že stabilizácia trhov zástupnými „riešeniami“ nielenže nevychádza, ale naopak, situáciu ešte zhoršuje. A nemôže to byť inak ani teraz. Významný rozdiel medzi minulosťou a dneškom však je, že kompromisy medzi darcovskou a prijímateľskou časťou eurozóny, ktoré by nakúpili čas, už jednoducho nevidieť.
To platí napriek tomu, že z Bruselu sa opäť šíria kúdoly hraného optimizmu. Kompromisy viaznu napríklad na potrebe obrovských peňazí, ktorých ani zdravší sever nemá dosť na to, aby bez ohrozenia vlastnej stability sanoval španielsky a taliansky dlh. Nemecko a ďalšie AAA krajiny, ako Holandsko, Fínsko či Rakúsko, nie sú politicky (odpor voličov) ani právne (ústavné bariéry) pripravené na to, aby pohoria dlhov prevzali na svoje plecia. A Angela Merkelová ide už dnes ďaleko za čiaru platného ústavného statu quo Nemecka, keď navrhuje bankovo-fiškálno-politickú úniu čiže európsky štát s centrálnou kontrolou národných rozpočtov, priamo voleným europrezidentom, druhou komorou EP a vlastnými daňami.
Napriek politickému riziku, ktoré tým kancelárka podstupuje, o inštitucionálnom rámci federácie nechce stredozemné krídlo – ani Francúzsko – ani počuť. Románsky klub nechce odovzdať suverenitu, chce „iba“ rýchle pôžičky bez fiškálnych záväzkov a najmä zdieľanie dlhov: Eurodlhopis, spoločné poistenie vkladov, ECB ako veriteľa poslednej inštancie. To všetko s argumentom, že ak chcete zachrániť euro, toto sú prirodzené nástroje menovej únie. To je však bezuzdné vydieranie a vypočítavá stávka na nemeckú oddanosť „európskemu projektu“, jeho pocity historickej viny a tiež na to, že Angela Merkelová nevydrží tlaky svetových lídrov, ktorí sa boja, že zrútenie v Európe im uberie z hospodárskeho rastu. A teda preferencií...
Treba veci vidieť jasne. Všetka skúsenosť ukazuje, že k španielskym a talianskym dlhopisom už trhy neobnovia dôveru. Prechod do superštátu je možný len nedemokratickými metódami, keďže voliči i väčšina politických reprezentácií severu sú a ešte dlho budú proti. Ak to nechceme – a nemali by sme – kríza dlhov nemá inú koncovku než rozdelenie eurozóny. Priateľské či nepriateľské, určite bude bolestivé a nesmierne nákladné. Ešte drahšie a nebezpečnejšie je však predlžovanie agónie v situácii, keď hospodársky rast na juhu znemožňuje samotné euro a priepastné rozdiely v konkurencieschopnosti ekonomík zostanú pri spoločnej mene realitou nadlho. Alternatívny scenár, v ktorom svet presvedčí (pritlačí, donúti) Merkelovú, aby subvencovala juh na dobré slovo, si jednak žiada zmenu ústavy v Nemecku čiže referendum, najmä však obsahuje veľké riziko politickej radikalizácie práve tej kontinentálnej veľmoci, ktorú mala európska integrácia spútať.