Sudety. Vždy sa trochu bojím, keď tam idem. Poznáte ich i po tých šesťdesiatich rokoch. Ľudia, ktorí tam žijú, sa k tej krajine správajú, ako keby do nej nepatrili, ako keby v nej museli žiť a žijú v nej, pretože nemajú úniku.
Pripomínajú mi jednu moju kamarátku, ktorá po nemilovanej matke podedila nemilovaný byt. Veľký, krásny, ale nemilovaný a nechcený. Poradil som jej, nech ho predá, pretože na mieste, ktoré nemáte radi, sa žije zle. Ibaže by ste si ho po čase zamilovali.
Sudety predať nešli. Teda šli, ale to by sme my Česi tak nejako nemali pocit, že sme vyhrali vojnu. Pocit, ktorý je mojej generácii ukradnutý, o generácii môjho syna nehovoriac. A tí múdrejší z generácie môjho otca vedia, že Nemcov sme neporazili. Čo je horšie, ani sme si nevyskúšali, či by sme ich náhodou poraziť nedokázali. Od tej doby máme ako národ silné jediné – reči. Slušne povedané.
Vždy keď som prišiel do Sudet, padala na mňa navyše beznádej. Beznádej z toho, že sme ten vydobytý dar v podobe tretiny územia Čech, Moravy a Sliezska, územia denacifikovaného a degermanizovaného takmer do dokonalosti, nezvládli ani prijať a vlastniť.
Zvládli sme rabovať, nasťahovať sa a s bázňou čakať. Čakať, že sa sudetskí Nemci vrátia, zoberú nám to, čo bývalo ich, a my zase odtiahneme do vnútrozemia. Porazení, ukrivdení, ako obete hodné súcitu.
História k nám a k Sudetom taká milostivá nebola. Tretia svetová vojna sa nekonala a sudetskí Nemci sa svojich dedín a miest nedomohli ani po novembri 89 ani po našom vstupe do Európskej únie – a Schengen na tom nič nezmení. Sudetskí Nemci už nie sú, pokiaľ nepočítame tých osemdesiatročných starčekov a starenky. Sudety však ostali.
Sedím na Horskej Kvilde uprostred sudetskej Šumavy a mraky sa váľajú po návršiach oblých hôr. Počas dvoch dní šumavského túlania som videl mnoho nových, novo opravených, alebo len opravených chalúp, kostolov, celých dedín. Sudety, aspoň tie šumavské, žijú nový život. Vyhrali nad osudom. My Česi s nimi.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín.
Pripomínajú mi jednu moju kamarátku, ktorá po nemilovanej matke podedila nemilovaný byt. Veľký, krásny, ale nemilovaný a nechcený. Poradil som jej, nech ho predá, pretože na mieste, ktoré nemáte radi, sa žije zle. Ibaže by ste si ho po čase zamilovali.
Sudety predať nešli. Teda šli, ale to by sme my Česi tak nejako nemali pocit, že sme vyhrali vojnu. Pocit, ktorý je mojej generácii ukradnutý, o generácii môjho syna nehovoriac. A tí múdrejší z generácie môjho otca vedia, že Nemcov sme neporazili. Čo je horšie, ani sme si nevyskúšali, či by sme ich náhodou poraziť nedokázali. Od tej doby máme ako národ silné jediné – reči. Slušne povedané.
Vždy keď som prišiel do Sudet, padala na mňa navyše beznádej. Beznádej z toho, že sme ten vydobytý dar v podobe tretiny územia Čech, Moravy a Sliezska, územia denacifikovaného a degermanizovaného takmer do dokonalosti, nezvládli ani prijať a vlastniť.
Zvládli sme rabovať, nasťahovať sa a s bázňou čakať. Čakať, že sa sudetskí Nemci vrátia, zoberú nám to, čo bývalo ich, a my zase odtiahneme do vnútrozemia. Porazení, ukrivdení, ako obete hodné súcitu.
História k nám a k Sudetom taká milostivá nebola. Tretia svetová vojna sa nekonala a sudetskí Nemci sa svojich dedín a miest nedomohli ani po novembri 89 ani po našom vstupe do Európskej únie – a Schengen na tom nič nezmení. Sudetskí Nemci už nie sú, pokiaľ nepočítame tých osemdesiatročných starčekov a starenky. Sudety však ostali.
Sedím na Horskej Kvilde uprostred sudetskej Šumavy a mraky sa váľajú po návršiach oblých hôr. Počas dvoch dní šumavského túlania som videl mnoho nových, novo opravených, alebo len opravených chalúp, kostolov, celých dedín. Sudety, aspoň tie šumavské, žijú nový život. Vyhrali nad osudom. My Česi s nimi.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.