.ako uviedol, „pochybnosti o ústavnosti a o nemeckej pripravenosti (...) môžu viesť k značnému zosilneniu dnešných príznakov krízy.“ Mnohí si pamätajú, že keď USA pristúpili k programu TARP, zameranému na záchranu veľkých finančných spoločností (a automobiliek!) na jeseň 2008, argument bol podobný: nečinnosť by mala za následok katastrofu nedoziernych rozmerov.
.môže to byť vôbec horšie?
Toto sme počuli i v máji 2010, keď sa európski lídri dohodli na prvej gréckej pôžičke. Angela Merkelová po summite povedala, že „nejde len o pomoc Grécku, ale o stabilizáciu eura ako takého, čo pomáha ľuďom v Nemecku“.
Odvtedy sme počuli ten istý argument mnohokrát – zakaždým, keď bolo treba rozšíriť dočasný euroval, keď sa dohodol druhý bailout pre Grécko a keď sa záchrana Španielska stala témou krízových summitov.
Je pravda, že nikto nevie, ako by svet vyzeral, ak by sa k záchrane bánk a krachujúcich štátov na európskej periférii nepristúpilo. A nikto nechce opakovanie veľkej depresie, v ktorej podľa niektorých hral neriadený krach rakúskej Creditanstalt v roku 1931 významnú úlohu.
Presvedčivosť tohto argumentu sa stráca s jeho ustavičným opakovaním, najmä v situácii, keď sa Európa a svet dostávajú hlbšie a hlbšie do najvážnejšej ekonomickej krízy od tridsiatych rokov.
Podobne ako americký TARP, európske záchranné balíky sa snažia o to, aby veritelia svoje peniaze dostali späť – bez ohľadu na to, ako veľmi nákladné je odpákovanie v zadlžených krajinách. V mnohých ekonomických situáciách je však spoločensky menej nákladné jednoducho akceptovať straty a pohnúť so životom namiesto fixovania sa na splatenie starých dlhov nesolventnými dlžníkmi.
A toto môže byť naša súčasná situácia. Schválne, o koľko horšie by ekonomický život v Španielsku či Grécku mohol vyzerať, keby sme namiesto nášho súčasného „mimoriadneho stavu“, ktorý vyzerá v eurozóne trvalý, donútili veriteľov prijať straty zo zlých pôžičiek už pred dvoma rokmi – aj s rizikom, že by to znamenalo bankrot veľkých bánk? Mohlo by to dopadnúť výrazne horšie, než súčasné bolestivé odpákovanie (deleveraging) európskej periférie a radikálna neistota ohľadom budúcej hospodárskej politiky?
Čo je ešte horšie, realita sústavných záchranných balíkov a krízových summitov maskuje fakt, že nikto z európskych politikov nemá naozajstný plán, ako riešiť problémy mzdových nákladov a kompetitívnosti, rigidít na trhu práce a neudržateľných sociálnych programov v stredomorských krajinách. No bez riešení týchto problémov sa môžeme pripraviť len na ďalšie záchranné balíky a krízové summity v budúcnosti.
.protrhová alternatíva
Najväčším nákladom súčasnej politiky je však strata dôvery v kapitalizmus a trhovú ekonomiku, o ktorej píše napríklad chicagsky ekonóm Luigi Zingales. Z prieskumov verejnej mienky, ktoré celosvetovo vykonáva napríklad Gallup, vyplýva, že vysoká miera korupčnosti a špeciálnych privilégií pre dobre organizované (napríklad finančné) skupiny vedie k celkovej nedôvere voči trhovej ekonomike a podnikateľom a vytvára podhubie pre ničivý ľavicový populizmus, aký sme videli opakovane v krajinách Latinskej Ameriky.
V Spojených štátoch viedli bailouty k vzniku Tea Party – populárneho protrhového hnutia, odmietajúceho špeciálne privilégiá pre vybraných. Čokoľvek si o Tea Party myslíme, je pozoruhodné, že k ničomu podobnému doposiaľ v Európe nedošlo. Protrhových odporcov bailoutov, akými je napríklad Richard Sulík, je málo a sú marginalizovaní. Ak sa niekomu v dnešnom prostredí darilo, tak to boli len veľmi nepekné populistické hnutia ako Praví Fíni, Zlatý úsvit či Syriza alebo francúzsky Národný front.
Útechou nám môže byť, že ľavica bola v kultúre bailoutov hlboko zaangažovaná, a tak je pre akéhokoľvek sociálneho demokrata ťažké dôveryhodne tvrdiť, že cieľom sociálnej demokracie je chrániť drobných ľudí pred veľkým biznisom. Zdá sa teda, že existuje obrovská príležitosť pre rozumné pravicové sily, ktoré nepodporujú ďalšie záchranné balíky a nie je im ľahostajná budúcnosť Európy, aby sa nebáli vytvoriť alternatívu súčasného konsenzu.
Tak ako v USA, ani v Európe táto alternatíva nevzíde zo súčasnej politickej triedy – na to sú európski lídri príliš nenápadití, intelektuálne leniví a vzájomne prepletení – a to bez ohľadu na to, či sa hlásia k pravici, alebo k ľavici. Skutočnou otázkou je teda to, či taká alternatíva môže realisticky vzniknúť a byť vplyvná v podmienkach, v ktorých neexistuje taká silná tradícia občianskej angažovanosti ako v Spojených štátoch.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
.môže to byť vôbec horšie?
Toto sme počuli i v máji 2010, keď sa európski lídri dohodli na prvej gréckej pôžičke. Angela Merkelová po summite povedala, že „nejde len o pomoc Grécku, ale o stabilizáciu eura ako takého, čo pomáha ľuďom v Nemecku“.
Odvtedy sme počuli ten istý argument mnohokrát – zakaždým, keď bolo treba rozšíriť dočasný euroval, keď sa dohodol druhý bailout pre Grécko a keď sa záchrana Španielska stala témou krízových summitov.
Je pravda, že nikto nevie, ako by svet vyzeral, ak by sa k záchrane bánk a krachujúcich štátov na európskej periférii nepristúpilo. A nikto nechce opakovanie veľkej depresie, v ktorej podľa niektorých hral neriadený krach rakúskej Creditanstalt v roku 1931 významnú úlohu.
Presvedčivosť tohto argumentu sa stráca s jeho ustavičným opakovaním, najmä v situácii, keď sa Európa a svet dostávajú hlbšie a hlbšie do najvážnejšej ekonomickej krízy od tridsiatych rokov.
Podobne ako americký TARP, európske záchranné balíky sa snažia o to, aby veritelia svoje peniaze dostali späť – bez ohľadu na to, ako veľmi nákladné je odpákovanie v zadlžených krajinách. V mnohých ekonomických situáciách je však spoločensky menej nákladné jednoducho akceptovať straty a pohnúť so životom namiesto fixovania sa na splatenie starých dlhov nesolventnými dlžníkmi.
A toto môže byť naša súčasná situácia. Schválne, o koľko horšie by ekonomický život v Španielsku či Grécku mohol vyzerať, keby sme namiesto nášho súčasného „mimoriadneho stavu“, ktorý vyzerá v eurozóne trvalý, donútili veriteľov prijať straty zo zlých pôžičiek už pred dvoma rokmi – aj s rizikom, že by to znamenalo bankrot veľkých bánk? Mohlo by to dopadnúť výrazne horšie, než súčasné bolestivé odpákovanie (deleveraging) európskej periférie a radikálna neistota ohľadom budúcej hospodárskej politiky?
Čo je ešte horšie, realita sústavných záchranných balíkov a krízových summitov maskuje fakt, že nikto z európskych politikov nemá naozajstný plán, ako riešiť problémy mzdových nákladov a kompetitívnosti, rigidít na trhu práce a neudržateľných sociálnych programov v stredomorských krajinách. No bez riešení týchto problémov sa môžeme pripraviť len na ďalšie záchranné balíky a krízové summity v budúcnosti.
.protrhová alternatíva
Najväčším nákladom súčasnej politiky je však strata dôvery v kapitalizmus a trhovú ekonomiku, o ktorej píše napríklad chicagsky ekonóm Luigi Zingales. Z prieskumov verejnej mienky, ktoré celosvetovo vykonáva napríklad Gallup, vyplýva, že vysoká miera korupčnosti a špeciálnych privilégií pre dobre organizované (napríklad finančné) skupiny vedie k celkovej nedôvere voči trhovej ekonomike a podnikateľom a vytvára podhubie pre ničivý ľavicový populizmus, aký sme videli opakovane v krajinách Latinskej Ameriky.
V Spojených štátoch viedli bailouty k vzniku Tea Party – populárneho protrhového hnutia, odmietajúceho špeciálne privilégiá pre vybraných. Čokoľvek si o Tea Party myslíme, je pozoruhodné, že k ničomu podobnému doposiaľ v Európe nedošlo. Protrhových odporcov bailoutov, akými je napríklad Richard Sulík, je málo a sú marginalizovaní. Ak sa niekomu v dnešnom prostredí darilo, tak to boli len veľmi nepekné populistické hnutia ako Praví Fíni, Zlatý úsvit či Syriza alebo francúzsky Národný front.
Útechou nám môže byť, že ľavica bola v kultúre bailoutov hlboko zaangažovaná, a tak je pre akéhokoľvek sociálneho demokrata ťažké dôveryhodne tvrdiť, že cieľom sociálnej demokracie je chrániť drobných ľudí pred veľkým biznisom. Zdá sa teda, že existuje obrovská príležitosť pre rozumné pravicové sily, ktoré nepodporujú ďalšie záchranné balíky a nie je im ľahostajná budúcnosť Európy, aby sa nebáli vytvoriť alternatívu súčasného konsenzu.
Tak ako v USA, ani v Európe táto alternatíva nevzíde zo súčasnej politickej triedy – na to sú európski lídri príliš nenápadití, intelektuálne leniví a vzájomne prepletení – a to bez ohľadu na to, či sa hlásia k pravici, alebo k ľavici. Skutočnou otázkou je teda to, či taká alternatíva môže realisticky vzniknúť a byť vplyvná v podmienkach, v ktorých neexistuje taká silná tradícia občianskej angažovanosti ako v Spojených štátoch.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.