.spolok Sokol sa sformoval v roku 1862 ako odpoveď Čechov na vznik čisto nemeckého telovýchovného spolku. Ako uvádza historik Michal Burian z Vojenského historického ústavu: „Čech Tyrša a Nemec Fügner ho vtedy založili tak trochu natruc Nemcom.“
Jeho znakom sa stal sokol v lete, ktorý symbolizoval silu a voľnosť. Spolok sa vyznačoval tužením tela i ducha, pokrokovým myslením, demokratickým prístupom a najmä vzájomným tykaním. Sokoli sa oslovovali ako „brat„ a „sestra“ a zdravili sa: „Nazdar!“
V 19. storočí to bolo niečo nevídané, keď si uvedomíme, že ľudia si vtedy spravidla onikali.
Nadšenie zo spolkového života bolo také obrovské, že sa na Sokolovi zúčastnili aj také intelektuálne veličiny ako Josef Mánes, Karolína Světlá, ale aj slovenskí generáli a vodcovia SNP Rudolf Viest a Ján Golian či Samuel Zoch a Vavro Šrobár.
.za Československo
Po vypuknutí 1. svetovej vojny žilo veľa českých i slovenských krajanov v zahraničí. Zatiaľ čo Slováci boli prevažne v USA, Česi zas vo Francúzsku a Rusku.
„Boli to ľudia, ktorí sa chceli vymaniť z područia Rakúsko - Uhorska. Schádzali sa, sokolovali, cvičili a práve oni vytvárali základ rodiaceho sa nového štátu. Počas 1. svetovej vojny dospeli k záveru, že nemá zmysel bojovať pod cudzími zástavami rakúsko-uhorskej armády, že je dôležité vytvoriť samostatné vojsko,“ opisuje situáciu na fronte plukovník Aleš Knížek, riaditeľ Vojenského historického ústavu.
„V tom roku 1914 neriešili ešte Československo, ale riešili samostatný štát, ktorý sa odtrhne od Rakúska, a rovno dopredu prisahali na to, že to bude republika. Oni vlastne o štyri roky predbehli dobu,“ dodáva jeho kolega Michal Burian.
Prišiel október 1918 a Československo. Nový štát nemal žiadny mocenský aparát. Mal síce armádu 60-tisíc mužov, ale v Taliansku, Francúzsku a Rusku. V okamihu vzniku nového štátu nebol doma nikto, vojaci sa ešte nestihli vrátiť do vlasti.
„V tej chvíli sa pod vedením starostu Obce sokolskej, Josefa Scheinera, sokoli pripravovali na to, že prevezmú úlohu mocenského aparátu v štáte. Prvých pár týždňov nového štátu v ňom sokoli zohrávali úlohu armády i polície. Prvú hradnú stráž vytvorili tiež oni. Boli jediní na mieste a mali veľkú výhodu v tom, že mali výborne prepracovanú štruktúru systému žúp a jednôt, ktorú mohli perfektne využiť,“ opisuje významnú rolu Sokola pri zrode ČSR vojenský historik Burian.
Pomoc sokolov v rodiacej sa republike bola potrebná, aby sa zabránilo chaosu. Členovia Sokola pomáhali odzbrojiť vojenské jednotky, strážili sklady, stanice a železnice, archívy i múzeá, aby sa nevyvážali vzácne predmety z krajiny. A to až do času, kým moc definitívne neprevzali policajné a vojenské jednotky ČSR.
Aj bratislavský župan Zoch v ťažkých chvíľach požiadal telegramom vedenie Obce sokolskej o pomoc 500 sokolov. Potreboval ochranku pre slovenskú vládu. Tí ešte v tú noc poslali do Bratislavy 2 500 mužov. Vavro Šrobár o tom vtedy napísal: „Prekazili štrajk, aby dodali lesku a sebavedomia československému obyvateľstvu v nepriateľskom Prešporku a chránili neveľký hlúčok slovenskej vlády.“
Prvá republika Sokolu priala. Obec sokolská mala v 30. rokoch takmer milión členov.
„Keď bol niekto sokol, tak to bol veru niekto! To boli ľudia, čo mali absolútnu dôveru, boli solídni a dalo sa na nich spoľahnúť. Získal som tam obratnosť a silu, dozvedel som sa aj veci nad rámec školy,“ spomína na svoje začiatky v Sokole dnes už 82-ročný Zdeněk Svoboda, ktorý do neho vstúpil ako 6-ročný a dotiahol to až na starostu Sokola Karlín, druhej najstaršej pražskej jednoty sokolskej.
Sokoli sa činili. Československu vybojovali jeho historicky prvú zlatú medailu na olympijských hrách v Paríži. Tá je dnes najcennejším exponátom na nedávno otvorenej výstave Pod krídlami sokola v Armádnom múzeu na pražskom Vítkove. Pre ČSR ju v roku 1924 vybojoval Bedřich Šupčík v šplhu na lane.
Po poslednom zlete na letenskej pláni sa ukázalo, že Letná je primalá, a tak vláda investovala nemalé prostriedky do vybudovania štadióna na Strahove, ktorý bol schopný pojať až 130-tisíc divákov a 14-tisíc cvičencov.
.hnedý súmrak
Medailí pribúdalo, akurát situácia v spoločnosti sa zhoršovala. Po nástupe nacizmu v Európe to s republikou nevyzeralo ružovo. Sokoli listom vyjadrili podporu prezidentovi Edvardovi Benešovi: „Dokážeme rozoznať, keď je potrebné konať a keď bojovať, nebojte sa o budúcnosť vlasti!“
Práve predvojnový 10. zlet v roku 1938 bol najsilnejším zážitkom pre všetkých zúčastnených tej doby. V štvorhodinovom sprievode Prahou vtedy pochodovalo viac ako 73-tisíc sokolov a sokoliek. Bolo to vyjadrenie odhodlania celého národa brániť sa agresii nacistického Nemecka, sprievod videlo na Strahove viac ako 2,5-milióna divákov.
Záverečnú skladbu, ktorú cvičilo 30-tisíc mužov, sprevádzal husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci a zakončila ju Prísaha republike.
„Toto je brána zletu na Strahove z roku 38,“ ukazuje Michal Burian betónový exponát a „tu premietame skladbu prísahy. Tých 30-tisíc chlapov symbolizovalo, že sú pripravení bojovať, ísť na hranice a tam i padnúť. Symbolicky mnohí z tých, ktorí prešli touto bránou a prisahali vernosť republike, prešli následne v priebehu vojny bránami Mauthausenu. Svoju prísahu tak naplnili bezo zvyšku.“
.najodvážnejší
Pre Nemcov v protektoráte bol Sokol od začiatku nepriateľom ríše č.1. Reinhard Heydrich dal hneď po príchode do protektorátu v rámci akcie Sokol popraviť starostu obce sokolskej Augustína Pechláta, pozatýkal
1 500 najdôležitejších čelných predstaviteľov a funkcionárov obce sokolskej, takisto vedúcich jednotlivých žúp a jednôt. „Mnoho ľudí z karlínskeho Sokola, ktorých som poznal, skončilo v Osvienčime. Môjho prvého cvičiteľa Ptáčnika tiež zavreli z politických dôvodov. Z koncentráku sa vrátil, bol však jeden z mála, ktorý prežil. To šťastie nemali vtedajší náčelník Malý ani doktor Lyčko, ktorí pomáhali parašutistom,“ opisuje osudy karlínskych sokolov Zdeněk Svoboda, ktorý mal vtedy 19 rokov.
„Bolo to hrozné. Ako mladý chlapec som sa bál niekde niečo povedať. Vtedy stačilo málo. To národné uvedomenie v nás vtedy skoro vybili. Úplne všetkých však nedostali.“
Nacisti svojím vraždením zdvihli vlnu nevôle a odporu. Sokoli to mali v hlavách jasné – riadili sa starozákonným oko za oko, zub za zub. Vedeli, že podporou protinacistického odboja pôjdu na istú smrť, ale nezľakli sa.
„Najviac je to vidieť na akcii Anthropoid, atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha,“ hovorí Aleš Knížek a zdôrazňuje, že najbližšími spolupracovníkmi parašutistov Gabčíka a Kubiša boli práve príslušníci Sokola.
Obaja parašutisti mali zoskočiť pri Plzni, ale vinou navigačnej chyby ich vysadili v Nehvizdách pri Prahe. Čo u iných výsadkov vyvolalo problémy, sa tu ukázalo ako absolútne zásadný okamih na to, aby sa podaril atentát na Heydricha. Parašutisti sa v tých Nehvizdách napojili na sokolský odboj a cez nich zas na Sokolov v Prahe. A tí im pol roka vytvárali absolútne dokonalé podmienky. „Vďaka nim mali veľa bytov na úkryt, zaistené potraviny, šaty, všetko. Sokoli oboch parašutistov spojili s hradnou strážou, ktorá ich informovala o pohybe Heydricha,“ vypočítava Michal Burian a Knížek dodáva: „Keď si odpočítate 20 rokov, tak sa vám krásne odrazí generácia, ktorá prešla légiami a ich deti vychovala prvá republika. Skrátka, mali dobrý základ z domova, dnes by sme povedali „dobrý background“. Tí najodvážnejší ľudia tohto národa boli z radov Sokola.“
Po úspešnom atentáte na Heydricha Nemci okamžite popravili 264 pomocníkov parašutistov. Viac ako polovicu z nich tvorili Sokoli. Sokol oficiálne rozpustili.
.facka Gottwaldovi
Po skončení vojny v roku 1945 prišlo k obnoveniu Sokola. Veľká eufória z konca vojny zaplnila sokolovne a základňa mala vtedy viac ako milión členov. Ľudia v sokolovniach cvičili dokonca na zmeny, bola to masa, ktorú nešlo ignorovať. Zálusk na ňu si začali robiť komunisti. Tí však na to šli lišiacky. Rozhodli sa Sokol rozložiť zvnútra.
To, čo bolo pred vojnou nemysliteľné, teda komunista ako člen Sokola, bolo zrazu po vojne a oslobodení Červenou armádou možné. Komunisti sa hrnuli do Sokola v húfoch. Po februári 1948 tu zakladali akčné výbory a tie vylučovali nepohodlných ľudí.
„Po februári 1948 sme boli sklamaní, zavreli nám náčelníka Vacka, zase pre nič, za nič – údajne politické dôvody,“ rozpamätúva sa na rozčarovanie tej doby Zdeněk Svoboda.
Po abdikácii Edvarda Beneša nastúpil na jeho miesto Klement Gottwald. A do toho finišovali prípravy na najväčší zlet v histórii Sokola, kde cvičilo pol milióna cvičencov. Pred prezidentskou tribúnou s Gottwaldom sprievod tradične nejasal. Prešiel okolo nej mlčky s odvrátenými hlavami. Gottwald bol šokovaný, aj dobové fotografie zachytávajú jeho pobúrený výraz. Sprievod mestom prevolával heslá: „Nikto nesmie diktovať, koho máme milovať!“ alebo „Nech žije prezident Edvard Beneš!“
To nemohlo ostať bez odozvy. Bezpečnostné zložky zatkli 11-tisíc ľudí a 200 najaktívnejších sokolov.
„V štyridsiatom ôsmom to zletom prakticky zhaslo. Bolo nás tam málo, ľudia zo Sokola masívne vystupovali. V jeseni 1948 nám dosadili nového starostu. Komunistu. Pamätám sa na neho ako dnes, prišiel v zimníku, klobúk v ruke, vstúpil dovnútra obutý. To by sme si my sokoli nikdy nedovolili!“ spomína na zmenu atmosféry Zdeněk Svoboda. „Vystúpil som a 6 rokov som sa tam neukázal. Až keď sa vrátil môj prvý cvičiteľ, vrátil som sa tiež. Niekto musel držať toho pôvodného ducha. Aj keď sa to premenovalo na Spartak Karlín Dukla.“
Sokol definitívne zanikol, keď z neho komunisti vyhádzali všetkých, čo niečo znamenali a vytvorili z neho jednotnú telovýchovu ČSTV.
.zo zletov spartakiády
Komunisti si však jednu populárnu vec zo Sokola ponechali – zlety. Akurát názov prečalúnili na spartakiády. Na nich sa podieľalo aj veľa bývalých sokolov, ktorí sa do jednôt vrátili. Cvičenie teda zostalo, akurát duch zletov kamsi zmizol.
„Spartakiáda, to bol socializmus. Na jednej strane tam boli ľudia ako ja, čo mali cvičenie v krvi. Na strane druhej tí, čo tam šli za čiarku a po spartakiáde sa v sokolovni viackrát neobjavili. Nevideli ste ich štyri roky v telocvični, a potom prišla spartakiáda a oni prišli cvičiť,“ pripomína Zdeněk Svoboda a pokračuje.
„Pri zletoch to nikdy nebolo z prospechu. To boli ľudia, ktorí cvičili z presvedčenia. Naopak, kto šiel cvičiť na spartakiádu, mal v zamestnaní mnoho úľav. Závody cvičencom hradili úbory. Viem, že Slováci mali svoj pobyt na spartakiáde platený. Vo väčšine prípadov si nemuseli brať ani dovolenku a jeden účastník za vystúpenie dostal dokonca televízor. U mnohých ľudí to bola prospechárska vec, niečo za to mali.“
Dosvedčujú to aj čísla. Spartakiády, čo do návštevnosti i do počtu cvičencov, lámali rekordy.
Posledný nácvik sa odohral v roku 1988. Vtedy jeden z autorov mužskej skladby vstal a oboril sa na vedenie ČSTV: „Najväčším zločinom komunistov na československej telovýchove bolo zrušenie Sokola!“
Sokol bol znova obnovený v roku 1990. To sa ešte odohral posledný zlet v exile v Paríži, ktorý zaznamenal ohromný úspech.
Dnes má Sokol v Česku 170-tisíc členov, na Slovensku 5-tisíc členov. Posledný zločin na ňom spáchala Sazka, ktorá ho svojím krachom pripravila o 100 miliónov korún. V duchu hesla: Sokol prežil Husáka, prežije i Hušáka! (bývalého generálneho riaditeľa Sazky), mnohí sokoli veria, že dobré časy sa ešte vrátia.
Autorka je novinárka, žije v Prahe.
Jeho znakom sa stal sokol v lete, ktorý symbolizoval silu a voľnosť. Spolok sa vyznačoval tužením tela i ducha, pokrokovým myslením, demokratickým prístupom a najmä vzájomným tykaním. Sokoli sa oslovovali ako „brat„ a „sestra“ a zdravili sa: „Nazdar!“
V 19. storočí to bolo niečo nevídané, keď si uvedomíme, že ľudia si vtedy spravidla onikali.
Nadšenie zo spolkového života bolo také obrovské, že sa na Sokolovi zúčastnili aj také intelektuálne veličiny ako Josef Mánes, Karolína Světlá, ale aj slovenskí generáli a vodcovia SNP Rudolf Viest a Ján Golian či Samuel Zoch a Vavro Šrobár.
.za Československo
Po vypuknutí 1. svetovej vojny žilo veľa českých i slovenských krajanov v zahraničí. Zatiaľ čo Slováci boli prevažne v USA, Česi zas vo Francúzsku a Rusku.
„Boli to ľudia, ktorí sa chceli vymaniť z područia Rakúsko - Uhorska. Schádzali sa, sokolovali, cvičili a práve oni vytvárali základ rodiaceho sa nového štátu. Počas 1. svetovej vojny dospeli k záveru, že nemá zmysel bojovať pod cudzími zástavami rakúsko-uhorskej armády, že je dôležité vytvoriť samostatné vojsko,“ opisuje situáciu na fronte plukovník Aleš Knížek, riaditeľ Vojenského historického ústavu.
„V tom roku 1914 neriešili ešte Československo, ale riešili samostatný štát, ktorý sa odtrhne od Rakúska, a rovno dopredu prisahali na to, že to bude republika. Oni vlastne o štyri roky predbehli dobu,“ dodáva jeho kolega Michal Burian.
Prišiel október 1918 a Československo. Nový štát nemal žiadny mocenský aparát. Mal síce armádu 60-tisíc mužov, ale v Taliansku, Francúzsku a Rusku. V okamihu vzniku nového štátu nebol doma nikto, vojaci sa ešte nestihli vrátiť do vlasti.
„V tej chvíli sa pod vedením starostu Obce sokolskej, Josefa Scheinera, sokoli pripravovali na to, že prevezmú úlohu mocenského aparátu v štáte. Prvých pár týždňov nového štátu v ňom sokoli zohrávali úlohu armády i polície. Prvú hradnú stráž vytvorili tiež oni. Boli jediní na mieste a mali veľkú výhodu v tom, že mali výborne prepracovanú štruktúru systému žúp a jednôt, ktorú mohli perfektne využiť,“ opisuje významnú rolu Sokola pri zrode ČSR vojenský historik Burian.
Pomoc sokolov v rodiacej sa republike bola potrebná, aby sa zabránilo chaosu. Členovia Sokola pomáhali odzbrojiť vojenské jednotky, strážili sklady, stanice a železnice, archívy i múzeá, aby sa nevyvážali vzácne predmety z krajiny. A to až do času, kým moc definitívne neprevzali policajné a vojenské jednotky ČSR.
Aj bratislavský župan Zoch v ťažkých chvíľach požiadal telegramom vedenie Obce sokolskej o pomoc 500 sokolov. Potreboval ochranku pre slovenskú vládu. Tí ešte v tú noc poslali do Bratislavy 2 500 mužov. Vavro Šrobár o tom vtedy napísal: „Prekazili štrajk, aby dodali lesku a sebavedomia československému obyvateľstvu v nepriateľskom Prešporku a chránili neveľký hlúčok slovenskej vlády.“
Prvá republika Sokolu priala. Obec sokolská mala v 30. rokoch takmer milión členov.
„Keď bol niekto sokol, tak to bol veru niekto! To boli ľudia, čo mali absolútnu dôveru, boli solídni a dalo sa na nich spoľahnúť. Získal som tam obratnosť a silu, dozvedel som sa aj veci nad rámec školy,“ spomína na svoje začiatky v Sokole dnes už 82-ročný Zdeněk Svoboda, ktorý do neho vstúpil ako 6-ročný a dotiahol to až na starostu Sokola Karlín, druhej najstaršej pražskej jednoty sokolskej.
Sokoli sa činili. Československu vybojovali jeho historicky prvú zlatú medailu na olympijských hrách v Paríži. Tá je dnes najcennejším exponátom na nedávno otvorenej výstave Pod krídlami sokola v Armádnom múzeu na pražskom Vítkove. Pre ČSR ju v roku 1924 vybojoval Bedřich Šupčík v šplhu na lane.
Po poslednom zlete na letenskej pláni sa ukázalo, že Letná je primalá, a tak vláda investovala nemalé prostriedky do vybudovania štadióna na Strahove, ktorý bol schopný pojať až 130-tisíc divákov a 14-tisíc cvičencov.
.hnedý súmrak
Medailí pribúdalo, akurát situácia v spoločnosti sa zhoršovala. Po nástupe nacizmu v Európe to s republikou nevyzeralo ružovo. Sokoli listom vyjadrili podporu prezidentovi Edvardovi Benešovi: „Dokážeme rozoznať, keď je potrebné konať a keď bojovať, nebojte sa o budúcnosť vlasti!“
Práve predvojnový 10. zlet v roku 1938 bol najsilnejším zážitkom pre všetkých zúčastnených tej doby. V štvorhodinovom sprievode Prahou vtedy pochodovalo viac ako 73-tisíc sokolov a sokoliek. Bolo to vyjadrenie odhodlania celého národa brániť sa agresii nacistického Nemecka, sprievod videlo na Strahove viac ako 2,5-milióna divákov.
Záverečnú skladbu, ktorú cvičilo 30-tisíc mužov, sprevádzal husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci a zakončila ju Prísaha republike.
„Toto je brána zletu na Strahove z roku 38,“ ukazuje Michal Burian betónový exponát a „tu premietame skladbu prísahy. Tých 30-tisíc chlapov symbolizovalo, že sú pripravení bojovať, ísť na hranice a tam i padnúť. Symbolicky mnohí z tých, ktorí prešli touto bránou a prisahali vernosť republike, prešli následne v priebehu vojny bránami Mauthausenu. Svoju prísahu tak naplnili bezo zvyšku.“
.najodvážnejší
Pre Nemcov v protektoráte bol Sokol od začiatku nepriateľom ríše č.1. Reinhard Heydrich dal hneď po príchode do protektorátu v rámci akcie Sokol popraviť starostu obce sokolskej Augustína Pechláta, pozatýkal
1 500 najdôležitejších čelných predstaviteľov a funkcionárov obce sokolskej, takisto vedúcich jednotlivých žúp a jednôt. „Mnoho ľudí z karlínskeho Sokola, ktorých som poznal, skončilo v Osvienčime. Môjho prvého cvičiteľa Ptáčnika tiež zavreli z politických dôvodov. Z koncentráku sa vrátil, bol však jeden z mála, ktorý prežil. To šťastie nemali vtedajší náčelník Malý ani doktor Lyčko, ktorí pomáhali parašutistom,“ opisuje osudy karlínskych sokolov Zdeněk Svoboda, ktorý mal vtedy 19 rokov.
„Bolo to hrozné. Ako mladý chlapec som sa bál niekde niečo povedať. Vtedy stačilo málo. To národné uvedomenie v nás vtedy skoro vybili. Úplne všetkých však nedostali.“
Nacisti svojím vraždením zdvihli vlnu nevôle a odporu. Sokoli to mali v hlavách jasné – riadili sa starozákonným oko za oko, zub za zub. Vedeli, že podporou protinacistického odboja pôjdu na istú smrť, ale nezľakli sa.
„Najviac je to vidieť na akcii Anthropoid, atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha,“ hovorí Aleš Knížek a zdôrazňuje, že najbližšími spolupracovníkmi parašutistov Gabčíka a Kubiša boli práve príslušníci Sokola.
Obaja parašutisti mali zoskočiť pri Plzni, ale vinou navigačnej chyby ich vysadili v Nehvizdách pri Prahe. Čo u iných výsadkov vyvolalo problémy, sa tu ukázalo ako absolútne zásadný okamih na to, aby sa podaril atentát na Heydricha. Parašutisti sa v tých Nehvizdách napojili na sokolský odboj a cez nich zas na Sokolov v Prahe. A tí im pol roka vytvárali absolútne dokonalé podmienky. „Vďaka nim mali veľa bytov na úkryt, zaistené potraviny, šaty, všetko. Sokoli oboch parašutistov spojili s hradnou strážou, ktorá ich informovala o pohybe Heydricha,“ vypočítava Michal Burian a Knížek dodáva: „Keď si odpočítate 20 rokov, tak sa vám krásne odrazí generácia, ktorá prešla légiami a ich deti vychovala prvá republika. Skrátka, mali dobrý základ z domova, dnes by sme povedali „dobrý background“. Tí najodvážnejší ľudia tohto národa boli z radov Sokola.“
Po úspešnom atentáte na Heydricha Nemci okamžite popravili 264 pomocníkov parašutistov. Viac ako polovicu z nich tvorili Sokoli. Sokol oficiálne rozpustili.
.facka Gottwaldovi
Po skončení vojny v roku 1945 prišlo k obnoveniu Sokola. Veľká eufória z konca vojny zaplnila sokolovne a základňa mala vtedy viac ako milión členov. Ľudia v sokolovniach cvičili dokonca na zmeny, bola to masa, ktorú nešlo ignorovať. Zálusk na ňu si začali robiť komunisti. Tí však na to šli lišiacky. Rozhodli sa Sokol rozložiť zvnútra.
To, čo bolo pred vojnou nemysliteľné, teda komunista ako člen Sokola, bolo zrazu po vojne a oslobodení Červenou armádou možné. Komunisti sa hrnuli do Sokola v húfoch. Po februári 1948 tu zakladali akčné výbory a tie vylučovali nepohodlných ľudí.
„Po februári 1948 sme boli sklamaní, zavreli nám náčelníka Vacka, zase pre nič, za nič – údajne politické dôvody,“ rozpamätúva sa na rozčarovanie tej doby Zdeněk Svoboda.
Po abdikácii Edvarda Beneša nastúpil na jeho miesto Klement Gottwald. A do toho finišovali prípravy na najväčší zlet v histórii Sokola, kde cvičilo pol milióna cvičencov. Pred prezidentskou tribúnou s Gottwaldom sprievod tradične nejasal. Prešiel okolo nej mlčky s odvrátenými hlavami. Gottwald bol šokovaný, aj dobové fotografie zachytávajú jeho pobúrený výraz. Sprievod mestom prevolával heslá: „Nikto nesmie diktovať, koho máme milovať!“ alebo „Nech žije prezident Edvard Beneš!“
To nemohlo ostať bez odozvy. Bezpečnostné zložky zatkli 11-tisíc ľudí a 200 najaktívnejších sokolov.
„V štyridsiatom ôsmom to zletom prakticky zhaslo. Bolo nás tam málo, ľudia zo Sokola masívne vystupovali. V jeseni 1948 nám dosadili nového starostu. Komunistu. Pamätám sa na neho ako dnes, prišiel v zimníku, klobúk v ruke, vstúpil dovnútra obutý. To by sme si my sokoli nikdy nedovolili!“ spomína na zmenu atmosféry Zdeněk Svoboda. „Vystúpil som a 6 rokov som sa tam neukázal. Až keď sa vrátil môj prvý cvičiteľ, vrátil som sa tiež. Niekto musel držať toho pôvodného ducha. Aj keď sa to premenovalo na Spartak Karlín Dukla.“
Sokol definitívne zanikol, keď z neho komunisti vyhádzali všetkých, čo niečo znamenali a vytvorili z neho jednotnú telovýchovu ČSTV.
.zo zletov spartakiády
Komunisti si však jednu populárnu vec zo Sokola ponechali – zlety. Akurát názov prečalúnili na spartakiády. Na nich sa podieľalo aj veľa bývalých sokolov, ktorí sa do jednôt vrátili. Cvičenie teda zostalo, akurát duch zletov kamsi zmizol.
„Spartakiáda, to bol socializmus. Na jednej strane tam boli ľudia ako ja, čo mali cvičenie v krvi. Na strane druhej tí, čo tam šli za čiarku a po spartakiáde sa v sokolovni viackrát neobjavili. Nevideli ste ich štyri roky v telocvični, a potom prišla spartakiáda a oni prišli cvičiť,“ pripomína Zdeněk Svoboda a pokračuje.
„Pri zletoch to nikdy nebolo z prospechu. To boli ľudia, ktorí cvičili z presvedčenia. Naopak, kto šiel cvičiť na spartakiádu, mal v zamestnaní mnoho úľav. Závody cvičencom hradili úbory. Viem, že Slováci mali svoj pobyt na spartakiáde platený. Vo väčšine prípadov si nemuseli brať ani dovolenku a jeden účastník za vystúpenie dostal dokonca televízor. U mnohých ľudí to bola prospechárska vec, niečo za to mali.“
Dosvedčujú to aj čísla. Spartakiády, čo do návštevnosti i do počtu cvičencov, lámali rekordy.
Posledný nácvik sa odohral v roku 1988. Vtedy jeden z autorov mužskej skladby vstal a oboril sa na vedenie ČSTV: „Najväčším zločinom komunistov na československej telovýchove bolo zrušenie Sokola!“
Sokol bol znova obnovený v roku 1990. To sa ešte odohral posledný zlet v exile v Paríži, ktorý zaznamenal ohromný úspech.
Dnes má Sokol v Česku 170-tisíc členov, na Slovensku 5-tisíc členov. Posledný zločin na ňom spáchala Sazka, ktorá ho svojím krachom pripravila o 100 miliónov korún. V duchu hesla: Sokol prežil Husáka, prežije i Hušáka! (bývalého generálneho riaditeľa Sazky), mnohí sokoli veria, že dobré časy sa ešte vrátia.
Autorka je novinárka, žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.