„Nazdar bratu, nazdar sestra!“ ozývalo sa v prvojúlovú nedeľu pred zletom zo všetkých strán v centre Prahy. Zdravili sa tak oklobúčkovaní, vykrojovaní sokoli v červených košeliach, pripomínajúci Garibaldiho bojovníkov, ktorí sa zlietli do Prahy rovnako ako pred 150 rokmi.
Malé meškanie mi vyhovovalo. Preplietajúc sa davom pod sv. Václavom som netušila, aké ťažké bude nájsť v tej mase župu Jana Podlipného, za ktorú už pár rokov cvičím ja aj moje deti.
Na Václavskom námestí i v bočných uliciach sa celkom zišlo 11-tisíc zletov zo 42 žúp z Česka a ďalších 15 krajín zo zahraničia. Nechýbali ani naši Slováci, Američania, Kanaďania, Lužickí Srbi, sokoli z Ruska, Dánska či Francúzska.
Sprievod sokolov Prahou patrí medzi najobľúbenejšiu časť zletu. Demonštruje spolupatričnosť, hrdosť a radosť byť jedným z tých, ktorí sa od počiatkov založenia Sokola riadili heslom: svaly tuž, vlasti služ!
Hrdosť cvičencov a nadšenie okolostojacich boli veľké. Tí, čo nemávali priamo na uliciach, otvárali okná, vykláňali sa z terás a balkónov lemujúcich trasu od Václaváka k Národnému divadlu. Mnohí staručkí fanúšikovia sokolov stáli v koridoroch lemujúcich celú trasu sokolského sprievodu a salutovali. Cudzinci, ukrývajúci sa pred slnkom pod dáždnikmi, si fotili historické sokolské kroje a zástavy s úžasom, aj keď bez pochopenia súvislostí.
Ako niť sa vinul sprievod hlavnými triedami, aby pred Rudolfínom vzdal hold a úctu vedeniu Obce sokolskej i kardinálovi Dominikovi Dukovi – arcibiskupovi pražskému. Ten ešte v to isté popoludnie za všetkých sokolov a najmä tých, ktorí položili život za vlasť, odslúžil omšu v Chráme sv. Víta.
Celá udalosť sa pre svoju nákladnosť odohráva len raz za šesť rokov, keď sa účastníci všetkých žúp zletia do Prahy, kde sú ubytovaní v školách a škôlkach, a týždeň na cvičiskách zlaďujú svoje zostavy.
Zocvičenie tisícky cvičencov, ktorí účinkujú v jednotlivých štvorcoch, je dôležité, aby finálna geometria bola dokonalá a lahodná pre oko divákov.
Predsa len, mnohí cvičenci sa sem presúvajú z obecných telocviční, kde zvolenú zostavu nacvičujú pol roka i rok a do početnosti dajú v lepšom prípade jeden polštvorec, väčšie sokoly možno dva.
Na porovnanie, mierka národného štadióna je celkom iná. Tam jednotlivé skladby cvičia už stovky cvičencov. Tento rok mala najpočetnejšia zostava senioriek Česká suita dohromady 1 800 žien.
Sila tribún tiež zohráva svoje. Tie na futbalovom štadióne Eden pojmú 20-tisíc divákov. Dôležitý je každý detail: aj to, ako a kam nastúpiť, kedy sa rozpŕchnuť, ktorým tunelom odísť a ako sa na obrovskom štadióne hýbať.
V okolí Edenu sa to celý týždeň hmýrilo farebnými oblečkami, sukničkami aj pastelkovými dresmi z dederónu, ktoré v tridsaťstupňových horúčavách neboli príliš vľúdnym oblečením. Rodičia si kvôli nácvikom detí brali v práci voľno, ku koncu sa tréningy už menili na dvojfázové. Všetci sa pripravovali na slávnostný Gala večer vo štvrtkový sviatok Cyrila a Metoda. A na hlavné vystúpenie v piatok popoludní.
Málokto si však predstavoval, že sa slávnostná premiéra odohrá v hustom daždi. Zopakoval sa tak scenár z roku 1948, keď sa zlet končil v blate. Našťastie sa za uplynulých 70 rokov technológie výrazne zlepšili. Dnešný systém prepracovaných drenážnych drážok sofistikovaného futbalového ihriska vodu odvádzal a nespôsobil úplné rozbahnenie terénu.
V piatok sa karta obrátila. Tráva v Edene vyschla, teplomer sa vyšplhal nad 35 stupňov. Tribúny zaplnili diváci, voľné ostávali len účastnícke miesta až príliš zaliate slnkom.
Ceremoniál otvárala Stará garda – teda cvičenci, ktorí sa sami nazývajú kategóriou medzi dôchodkom a smrťou. Mnohí z nich preto berú svoje vystúpenie veľmi vážne. Niektorí nadšenci berú svoju účasť skutočne ako poslanie a cvičia aj vo viacerých skladbách. Babička Eva Koukalová, ktorá cvičila v skupine môjho syna (podľa rovnomennej rozprávky sa volá Ať žijí duchové) aj so svojimi dvoma vnučkami, si odbehla aj do Vernej gardy. „Najmä pre výbornú partiu,“ ako sama hovorila na nácvikoch.
Nasadenie u mnohých polyúčinkujúcich bolo také obrovské, že zahodili stud a pre časový stres zahodili niektorí aj šaty, a prezliekali sa priamo na ploche. Tak ako dve mamy, ktoré sa po skončení cvičenia s deťmi priamo pred zrakmi niekoľkých desiatok tisícov divákov vyzliekli a len v nohavičkách prebiehali celým štadiónom, aby stihli skladbu žien a senioriek. Tá nasledovala po nich, a ony v nej vypomáhali v inom oblečení. Sukne im držali už nastúpené kolegyne.
„Pätnásty zlet sa vydaril, NAZDAR v roku 2018!“ , ukončila zlet jeho starostka Hana Moučková – prvá žena vo vedení jeho 150-ročnej histórie.
Malé meškanie mi vyhovovalo. Preplietajúc sa davom pod sv. Václavom som netušila, aké ťažké bude nájsť v tej mase župu Jana Podlipného, za ktorú už pár rokov cvičím ja aj moje deti.
Na Václavskom námestí i v bočných uliciach sa celkom zišlo 11-tisíc zletov zo 42 žúp z Česka a ďalších 15 krajín zo zahraničia. Nechýbali ani naši Slováci, Američania, Kanaďania, Lužickí Srbi, sokoli z Ruska, Dánska či Francúzska.
Sprievod sokolov Prahou patrí medzi najobľúbenejšiu časť zletu. Demonštruje spolupatričnosť, hrdosť a radosť byť jedným z tých, ktorí sa od počiatkov založenia Sokola riadili heslom: svaly tuž, vlasti služ!
Hrdosť cvičencov a nadšenie okolostojacich boli veľké. Tí, čo nemávali priamo na uliciach, otvárali okná, vykláňali sa z terás a balkónov lemujúcich trasu od Václaváka k Národnému divadlu. Mnohí staručkí fanúšikovia sokolov stáli v koridoroch lemujúcich celú trasu sokolského sprievodu a salutovali. Cudzinci, ukrývajúci sa pred slnkom pod dáždnikmi, si fotili historické sokolské kroje a zástavy s úžasom, aj keď bez pochopenia súvislostí.
Ako niť sa vinul sprievod hlavnými triedami, aby pred Rudolfínom vzdal hold a úctu vedeniu Obce sokolskej i kardinálovi Dominikovi Dukovi – arcibiskupovi pražskému. Ten ešte v to isté popoludnie za všetkých sokolov a najmä tých, ktorí položili život za vlasť, odslúžil omšu v Chráme sv. Víta.
Celá udalosť sa pre svoju nákladnosť odohráva len raz za šesť rokov, keď sa účastníci všetkých žúp zletia do Prahy, kde sú ubytovaní v školách a škôlkach, a týždeň na cvičiskách zlaďujú svoje zostavy.
Zocvičenie tisícky cvičencov, ktorí účinkujú v jednotlivých štvorcoch, je dôležité, aby finálna geometria bola dokonalá a lahodná pre oko divákov.
Predsa len, mnohí cvičenci sa sem presúvajú z obecných telocviční, kde zvolenú zostavu nacvičujú pol roka i rok a do početnosti dajú v lepšom prípade jeden polštvorec, väčšie sokoly možno dva.
Na porovnanie, mierka národného štadióna je celkom iná. Tam jednotlivé skladby cvičia už stovky cvičencov. Tento rok mala najpočetnejšia zostava senioriek Česká suita dohromady 1 800 žien.
Sila tribún tiež zohráva svoje. Tie na futbalovom štadióne Eden pojmú 20-tisíc divákov. Dôležitý je každý detail: aj to, ako a kam nastúpiť, kedy sa rozpŕchnuť, ktorým tunelom odísť a ako sa na obrovskom štadióne hýbať.
V okolí Edenu sa to celý týždeň hmýrilo farebnými oblečkami, sukničkami aj pastelkovými dresmi z dederónu, ktoré v tridsaťstupňových horúčavách neboli príliš vľúdnym oblečením. Rodičia si kvôli nácvikom detí brali v práci voľno, ku koncu sa tréningy už menili na dvojfázové. Všetci sa pripravovali na slávnostný Gala večer vo štvrtkový sviatok Cyrila a Metoda. A na hlavné vystúpenie v piatok popoludní.
Málokto si však predstavoval, že sa slávnostná premiéra odohrá v hustom daždi. Zopakoval sa tak scenár z roku 1948, keď sa zlet končil v blate. Našťastie sa za uplynulých 70 rokov technológie výrazne zlepšili. Dnešný systém prepracovaných drenážnych drážok sofistikovaného futbalového ihriska vodu odvádzal a nespôsobil úplné rozbahnenie terénu.
V piatok sa karta obrátila. Tráva v Edene vyschla, teplomer sa vyšplhal nad 35 stupňov. Tribúny zaplnili diváci, voľné ostávali len účastnícke miesta až príliš zaliate slnkom.
Ceremoniál otvárala Stará garda – teda cvičenci, ktorí sa sami nazývajú kategóriou medzi dôchodkom a smrťou. Mnohí z nich preto berú svoje vystúpenie veľmi vážne. Niektorí nadšenci berú svoju účasť skutočne ako poslanie a cvičia aj vo viacerých skladbách. Babička Eva Koukalová, ktorá cvičila v skupine môjho syna (podľa rovnomennej rozprávky sa volá Ať žijí duchové) aj so svojimi dvoma vnučkami, si odbehla aj do Vernej gardy. „Najmä pre výbornú partiu,“ ako sama hovorila na nácvikoch.
Nasadenie u mnohých polyúčinkujúcich bolo také obrovské, že zahodili stud a pre časový stres zahodili niektorí aj šaty, a prezliekali sa priamo na ploche. Tak ako dve mamy, ktoré sa po skončení cvičenia s deťmi priamo pred zrakmi niekoľkých desiatok tisícov divákov vyzliekli a len v nohavičkách prebiehali celým štadiónom, aby stihli skladbu žien a senioriek. Tá nasledovala po nich, a ony v nej vypomáhali v inom oblečení. Sukne im držali už nastúpené kolegyne.
„Pätnásty zlet sa vydaril, NAZDAR v roku 2018!“ , ukončila zlet jeho starostka Hana Moučková – prvá žena vo vedení jeho 150-ročnej histórie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.