Na začiatku bol posledný európsky summit v Bruseli a spor o interpretáciu jeho výsledkov. Okrem iného sa na ňom dohodla možnosť priamej rekapitalizácie bánk z trvalého eurovalu (ESM) či posilnenie bankového dohľadu na európskej úrovni. Výhľadovo do budúcnosti možno rátať s prehĺbením integrácie eurozóny v podobe fiškálnej, bankovej či politickej únie. Práve banková únia sa v Nemecku stala jablkom sváru medzi rôznymi skupinami tamojších ekonómov a politikov.
.nie spoločnému ručeniu
Walter Krämer je profesor hospodárskej štatistiky na Technickej univerzite v Dortmunde. Okrem mnohých iných akademických či spisovateľských aktivít sa zúčastňuje aj na práci Spoločnosti pre vedecké skúmanie paravied. Ide o združenie skeptikov, ktorého cieľom je odhaľovať a vedecky vyvracať povery ezoteriky, okultizmu, alternatívnej medicíny či astrológie. Práve Krämer sa stal iniciátorom otvoreného listu, ktorý kritizuje európsku politiku spolkovej vlády. Či ho k tomu viedol profil skeptika, nevedno. No počet kolegov z akademickej sféry, ktorí sa k protestu pripojili, vzrástol v priebehu niekoľkých dní z pôvodných 160 na vyše 200. Medzi podpísanými nechýbajú ani nemeckí profesori, ktorí pôsobia na prestížnych anglosaských univerzitách či inde v zahraničí.
Otvorený list, zverejnený 5. júla v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung, má charakter protestnej výzvy, ktorou sa akademici obracajú na svojich spoluobčanov: „Rozhodnutia, ku ktorým sa kancelárka zdala dotlačená na summite členských štátov EÚ, boli nesprávne. My ekonómovia nemecky hovoriacich krajín sledujeme s veľkou obavou kroky smerom k bankovej únii, ktorá znamená kolektívne ručenie za dlhy bánk v eurozóne.“
Podľa podpísaných ekonómov je problém v tom, že dlhy bánk sú s 9,2 bilióna eur takmer trojnásobne vyššie ako dlhy problémových štátov (asi 3,3 miliardy eur). „Bankám sa musia umožniť bankroty,“ píšu, pričom straty by mali niesť veritelia. Politici sú v zajatí ilúzie, že spoločný bankový dohľad potenciálne straty obmedzí. Ale podľa ekonómov sa mu to nepodarí, pretože zadlžené krajiny majú v eurozóne štrukturálnu väčšinu. Ak solventné štáty eurozóny v princípe vyjadria súhlas so zdieľaním zodpovednosti za bankové dlhy, budú opakovane vystavované tlakom, aby sa záchranné sumy zväčšovali: „Škriepky a rozbroje so susedmi sú dopredu naprogramované.“
Ekonómovia píšu, že rozširovanie záruk nepomôže euru, ale newyorskej Wall Street, londýnskej City a niekoľkým bankám v Nemecku i mimo neho: „Socializácia dlhov nepredstavuje trvalé riešenie súčasných problémov; povedie len k tomu, že pod pláštikom solidarity sa podporia jednotlivé skupiny veriteľov a skreslia sa národohospodársky kľúčové investičné rozhodnutia.“
.rozporuplné reakcie
Na konci listu akademici vyzývajú spoluobčanov, aby vyššie zmienenú kritiku posunuli ďalej svojim voleným zástupcom. A politici s odpoveďou naozaj neotáľali. Angela Merkelová výčitky odmietla, s tým, že o žiadne rozširovanie záväzkov Nemecka nejde. Ekonómovia si vraj zle naštudovali závery summitu. Spoločná zodpovednosť za dlhy bánk sa v nich vraj nenachádza.
Minister financií Wolfgang Schäuble označil kritiku ekonómov za nezodpovednú. Vraj príliš voľne narábajú s pojmami, čo on osobne považuje za poburujúce. Navyše, ekonómovia uvádzajú verejnosť do omylu: „Z eurovalu pre štáty sa určite nestal euroval pre banky.“ Podstatný je vraj najmä európsky bankový dohľad. Carsten Schneider, expert opozičnej sociálnej demokracie (SPD) na fiškálnu politiku označil otvorený list za príliš hysterický. Avšak tiež je trochu skeptický voči bankovej únii.
Pozitívnejšie reakcie prišli zo sveta biznisu. Prezident Zväzu rodinných podnikateľov Lutz Goebel sa ekonómov pre denník Handelsblatt zastal: „Držia líniu proti radám prevažne keynesiánsky orientovaných odborníkov z USA a Veľkej Británie, ktorí spolu s americkou vládou sústavne vyvíjajú nátlak na spolkovú kancelárku Merkelovú.“ Minulý týždeň sa za politiku nemeckej vlády a výsledky posledného bruselského summitu postavil šéf automobilového koncernu BMW Norbert Reithofer. Rozpad menovej únie by totiž viedol k masívnemu zhodnoteniu peňazí v Nemecku, čo by ochromilo vývoz najväčšej európskej ekonomiky. No upozornil tiež, že Nemecko nemôže osud kontinentu niesť na svojich pleciach osamotene a aj ostatné krajiny musia prevziať svoj diel zodpovednosti. To znamená robiť štrukturálne reformy a šetriť.
.kolegovia ekonómovia
Samozrejme, vyštudovanú fyzičku Merkelovú a právnika Schäubleho vždy možno obviniť, že v konfrontácii s renomovanými profesormi ekonómie budú zahmlievať. A tak sa o slovo prihlásili aj iné názorové skupiny medzi akademickými ekonómami. Sedem z nich 6. júla reagovalo v denníku Handelsblatt na pôvodnú výzvu kolegov. Vyčítali jej nacionálne stereotypy a šírenie strachu pred bankovou úniou prostredníctvom emocionálne podfarbených argumentov. Podľa reakcie siedmich ekonómov treba formuláciu záverov bruselského summitu interpretovať ako pokus napodobniť americký záchranný program TARP z roku 2008. Banky s nízkou úrovňou vlastného kapitálu by tak bolo podľa autorov možné rekapitalizovať aj bez toho, aby ich akcionári a veritelia boli vykúpení na náklady daňovníka.
V rovnaký deň prišla druhá reakcia na pôvodný otvorený list, pod ktorú sa postupne podpísala približne ďalšia stovka renomovaných ekonómov. Jeden z hlavných problémov súčasnej dlhovej krízy v eurozóne spočíva podľa nich v tesnom prepojení zadlžených štátov a problémových finančných inštitúcií. Zo štátnych rozpočtov musia byť zachraňované systémovo relevantné banky, kým tie zase držia dlhopisy svojich vlád. Každá banková kríza sa tak automaticky stane dlhovou krízou štátov a zase naopak. Aj keď socializáciu ručenia za záväzky bánk táto skupina ekonómov taktiež odmieta, závery posledného bruselského summitu podľa nich mieria správnym smerom. Zapojenie trvalého eurovalu do ozdravovania európskych bánk totiž pretína začarovaný kruh medzi bankovými a dlhovými krízami.
Minulý týždeň zverejnil iniciátor prvej výzvy, Walter Krämer, spolu s jej ďalším signatárom, profesorom Hansom Wernerom Sinnom, v denníku Franfurter Allgemeine Zeitung reakciu na kritiku kancelárky Merkelovej, ministra financií Schäubleho i kolegov ekonómov. So spoločným bankovým dohľadom problém nemajú. No odmietajú tak spoločnú ochranu vkladov, ako aj rolu, ktorú by mohol hrať trvalý euroval. Vidia v nich potenciálne nástroje socializácie bankových strát. Sinn s Krämerom trvajú na tom, že závery summitu vytvárajú priestor na spoločné záruky za dlhy bánk, čo dokazuje aj eufória, s ktorou dohodu prijali finančné trhy. Banky by mali namiesto toho rekapitalizovať ich veritelia cez zrieknutie sa svojich pohľadávok. Tie sa prosto premenia na vlastný kapitál banky a starí majitelia odstúpia. Za straty bánk by tak zaplatili ich akcionári a veritelia...
.žiadny patent
Hromadné otvorené listy akademikov majú v Nemecku tradíciu. Sú pozoruhodným vyjadrením občianskej angažovanosti odborníkov a príkladom, ako sa dá viesť celospoločenská diskusia. Väčšinou však politiku ovplyvňujú len sprostredkovane, prostredníctvom formovania verejnej mienky. Dôvod, prečo závery posledného bruselského summitu mohli byť tak široko interpretované, spočíva v samotnom rozhodovacom procese na európskej úrovni. Politici sa počas summitov väčšinou dohodnú na formuláciách, ktoré sú dostatočne zamotané nato, aby sa každý cítil ako víťaz. Praktické detaily a reálne fungovanie sa dohadujú až následne.
Keďže diabol je ukrytý práve v detailoch, Slovensko by malo pozorne sledovať nemeckú diskusiu. Nadnárodný bankový dohľad by sa mohol ľahko skončiť ako spolok slepých a jednookých, ktorí v minulosti mali tendenciu zlyhávať (Írsko, Španielsko...) už na národnej úrovni. Pre našu krajinu je silný nadnárodný dohľad rizikový aj preto, že zahraničné bankové matky by mohli byť s jeho požehnaním zachraňované vysávaním kapitálu zo slovenských dcér. Zaujímavé tiež budú detaily fungovania spoločného fondu ochrany vkladov a ako sa nové pravidlá vyrovnajú s fenoménom morálneho hazardu...
Napokon, jedno ponaučenie sa z nemeckého sporu profesorov dá vziať. Na Slovensku politici vlády i časti opozície radi vytvárajú dojem, že politika eurovalov, bailoutov a čoraz tesnejšej fiškálnej únie je v západnej časti nášho kontinentu nekriticky prijímaným konsenzom. Proti sú vraj len extrémisti, nacionalisti, Richard Sulík a tí, čo sa tomu nerozumejú. Hlavný prúd politikov, akademických ekonómov a čitateľov týždenníka Economist, je vraj všetkými desiatimi za. Intelektuálna prestrelka slovutných nemeckých profesorov ukazuje, že takýto jednoznačný konsenzus v skutočnosti neexistuje. Namiesto toho tu máme legitímny spor prinajmenšom dvoch táborov, ktoré sú pod lupou ešte ďalej štruktúrované. Keďže plávame tak trochu v neznámych vodách a navyše bez mapy, nikto si zatiaľ nemôže nárokovať výlučnú intelektuálnu prevahu.
.nie spoločnému ručeniu
Walter Krämer je profesor hospodárskej štatistiky na Technickej univerzite v Dortmunde. Okrem mnohých iných akademických či spisovateľských aktivít sa zúčastňuje aj na práci Spoločnosti pre vedecké skúmanie paravied. Ide o združenie skeptikov, ktorého cieľom je odhaľovať a vedecky vyvracať povery ezoteriky, okultizmu, alternatívnej medicíny či astrológie. Práve Krämer sa stal iniciátorom otvoreného listu, ktorý kritizuje európsku politiku spolkovej vlády. Či ho k tomu viedol profil skeptika, nevedno. No počet kolegov z akademickej sféry, ktorí sa k protestu pripojili, vzrástol v priebehu niekoľkých dní z pôvodných 160 na vyše 200. Medzi podpísanými nechýbajú ani nemeckí profesori, ktorí pôsobia na prestížnych anglosaských univerzitách či inde v zahraničí.
Otvorený list, zverejnený 5. júla v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung, má charakter protestnej výzvy, ktorou sa akademici obracajú na svojich spoluobčanov: „Rozhodnutia, ku ktorým sa kancelárka zdala dotlačená na summite členských štátov EÚ, boli nesprávne. My ekonómovia nemecky hovoriacich krajín sledujeme s veľkou obavou kroky smerom k bankovej únii, ktorá znamená kolektívne ručenie za dlhy bánk v eurozóne.“
Podľa podpísaných ekonómov je problém v tom, že dlhy bánk sú s 9,2 bilióna eur takmer trojnásobne vyššie ako dlhy problémových štátov (asi 3,3 miliardy eur). „Bankám sa musia umožniť bankroty,“ píšu, pričom straty by mali niesť veritelia. Politici sú v zajatí ilúzie, že spoločný bankový dohľad potenciálne straty obmedzí. Ale podľa ekonómov sa mu to nepodarí, pretože zadlžené krajiny majú v eurozóne štrukturálnu väčšinu. Ak solventné štáty eurozóny v princípe vyjadria súhlas so zdieľaním zodpovednosti za bankové dlhy, budú opakovane vystavované tlakom, aby sa záchranné sumy zväčšovali: „Škriepky a rozbroje so susedmi sú dopredu naprogramované.“
Ekonómovia píšu, že rozširovanie záruk nepomôže euru, ale newyorskej Wall Street, londýnskej City a niekoľkým bankám v Nemecku i mimo neho: „Socializácia dlhov nepredstavuje trvalé riešenie súčasných problémov; povedie len k tomu, že pod pláštikom solidarity sa podporia jednotlivé skupiny veriteľov a skreslia sa národohospodársky kľúčové investičné rozhodnutia.“
.rozporuplné reakcie
Na konci listu akademici vyzývajú spoluobčanov, aby vyššie zmienenú kritiku posunuli ďalej svojim voleným zástupcom. A politici s odpoveďou naozaj neotáľali. Angela Merkelová výčitky odmietla, s tým, že o žiadne rozširovanie záväzkov Nemecka nejde. Ekonómovia si vraj zle naštudovali závery summitu. Spoločná zodpovednosť za dlhy bánk sa v nich vraj nenachádza.
Minister financií Wolfgang Schäuble označil kritiku ekonómov za nezodpovednú. Vraj príliš voľne narábajú s pojmami, čo on osobne považuje za poburujúce. Navyše, ekonómovia uvádzajú verejnosť do omylu: „Z eurovalu pre štáty sa určite nestal euroval pre banky.“ Podstatný je vraj najmä európsky bankový dohľad. Carsten Schneider, expert opozičnej sociálnej demokracie (SPD) na fiškálnu politiku označil otvorený list za príliš hysterický. Avšak tiež je trochu skeptický voči bankovej únii.
Pozitívnejšie reakcie prišli zo sveta biznisu. Prezident Zväzu rodinných podnikateľov Lutz Goebel sa ekonómov pre denník Handelsblatt zastal: „Držia líniu proti radám prevažne keynesiánsky orientovaných odborníkov z USA a Veľkej Británie, ktorí spolu s americkou vládou sústavne vyvíjajú nátlak na spolkovú kancelárku Merkelovú.“ Minulý týždeň sa za politiku nemeckej vlády a výsledky posledného bruselského summitu postavil šéf automobilového koncernu BMW Norbert Reithofer. Rozpad menovej únie by totiž viedol k masívnemu zhodnoteniu peňazí v Nemecku, čo by ochromilo vývoz najväčšej európskej ekonomiky. No upozornil tiež, že Nemecko nemôže osud kontinentu niesť na svojich pleciach osamotene a aj ostatné krajiny musia prevziať svoj diel zodpovednosti. To znamená robiť štrukturálne reformy a šetriť.
.kolegovia ekonómovia
Samozrejme, vyštudovanú fyzičku Merkelovú a právnika Schäubleho vždy možno obviniť, že v konfrontácii s renomovanými profesormi ekonómie budú zahmlievať. A tak sa o slovo prihlásili aj iné názorové skupiny medzi akademickými ekonómami. Sedem z nich 6. júla reagovalo v denníku Handelsblatt na pôvodnú výzvu kolegov. Vyčítali jej nacionálne stereotypy a šírenie strachu pred bankovou úniou prostredníctvom emocionálne podfarbených argumentov. Podľa reakcie siedmich ekonómov treba formuláciu záverov bruselského summitu interpretovať ako pokus napodobniť americký záchranný program TARP z roku 2008. Banky s nízkou úrovňou vlastného kapitálu by tak bolo podľa autorov možné rekapitalizovať aj bez toho, aby ich akcionári a veritelia boli vykúpení na náklady daňovníka.
V rovnaký deň prišla druhá reakcia na pôvodný otvorený list, pod ktorú sa postupne podpísala približne ďalšia stovka renomovaných ekonómov. Jeden z hlavných problémov súčasnej dlhovej krízy v eurozóne spočíva podľa nich v tesnom prepojení zadlžených štátov a problémových finančných inštitúcií. Zo štátnych rozpočtov musia byť zachraňované systémovo relevantné banky, kým tie zase držia dlhopisy svojich vlád. Každá banková kríza sa tak automaticky stane dlhovou krízou štátov a zase naopak. Aj keď socializáciu ručenia za záväzky bánk táto skupina ekonómov taktiež odmieta, závery posledného bruselského summitu podľa nich mieria správnym smerom. Zapojenie trvalého eurovalu do ozdravovania európskych bánk totiž pretína začarovaný kruh medzi bankovými a dlhovými krízami.
Minulý týždeň zverejnil iniciátor prvej výzvy, Walter Krämer, spolu s jej ďalším signatárom, profesorom Hansom Wernerom Sinnom, v denníku Franfurter Allgemeine Zeitung reakciu na kritiku kancelárky Merkelovej, ministra financií Schäubleho i kolegov ekonómov. So spoločným bankovým dohľadom problém nemajú. No odmietajú tak spoločnú ochranu vkladov, ako aj rolu, ktorú by mohol hrať trvalý euroval. Vidia v nich potenciálne nástroje socializácie bankových strát. Sinn s Krämerom trvajú na tom, že závery summitu vytvárajú priestor na spoločné záruky za dlhy bánk, čo dokazuje aj eufória, s ktorou dohodu prijali finančné trhy. Banky by mali namiesto toho rekapitalizovať ich veritelia cez zrieknutie sa svojich pohľadávok. Tie sa prosto premenia na vlastný kapitál banky a starí majitelia odstúpia. Za straty bánk by tak zaplatili ich akcionári a veritelia...
.žiadny patent
Hromadné otvorené listy akademikov majú v Nemecku tradíciu. Sú pozoruhodným vyjadrením občianskej angažovanosti odborníkov a príkladom, ako sa dá viesť celospoločenská diskusia. Väčšinou však politiku ovplyvňujú len sprostredkovane, prostredníctvom formovania verejnej mienky. Dôvod, prečo závery posledného bruselského summitu mohli byť tak široko interpretované, spočíva v samotnom rozhodovacom procese na európskej úrovni. Politici sa počas summitov väčšinou dohodnú na formuláciách, ktoré sú dostatočne zamotané nato, aby sa každý cítil ako víťaz. Praktické detaily a reálne fungovanie sa dohadujú až následne.
Keďže diabol je ukrytý práve v detailoch, Slovensko by malo pozorne sledovať nemeckú diskusiu. Nadnárodný bankový dohľad by sa mohol ľahko skončiť ako spolok slepých a jednookých, ktorí v minulosti mali tendenciu zlyhávať (Írsko, Španielsko...) už na národnej úrovni. Pre našu krajinu je silný nadnárodný dohľad rizikový aj preto, že zahraničné bankové matky by mohli byť s jeho požehnaním zachraňované vysávaním kapitálu zo slovenských dcér. Zaujímavé tiež budú detaily fungovania spoločného fondu ochrany vkladov a ako sa nové pravidlá vyrovnajú s fenoménom morálneho hazardu...
Napokon, jedno ponaučenie sa z nemeckého sporu profesorov dá vziať. Na Slovensku politici vlády i časti opozície radi vytvárajú dojem, že politika eurovalov, bailoutov a čoraz tesnejšej fiškálnej únie je v západnej časti nášho kontinentu nekriticky prijímaným konsenzom. Proti sú vraj len extrémisti, nacionalisti, Richard Sulík a tí, čo sa tomu nerozumejú. Hlavný prúd politikov, akademických ekonómov a čitateľov týždenníka Economist, je vraj všetkými desiatimi za. Intelektuálna prestrelka slovutných nemeckých profesorov ukazuje, že takýto jednoznačný konsenzus v skutočnosti neexistuje. Namiesto toho tu máme legitímny spor prinajmenšom dvoch táborov, ktoré sú pod lupou ešte ďalej štruktúrované. Keďže plávame tak trochu v neznámych vodách a navyše bez mapy, nikto si zatiaľ nemôže nárokovať výlučnú intelektuálnu prevahu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.