Stredná európa Luboša Palatu

To isté by si bola bývala zaslúžila celá Kladská kotlina, lenže to Praha urobiť nemôže, lebo toto malebné údolie, obklopené zo všetkých štyroch strán horami, už k Česku nepatrí. A takisto už nie je ani slovenské, hoci ešte v osemnástom storočí, keď sa dostalo do područia Pruska, prevažne české bolo. A Český kútik, skupina dedín okolo dnešných kúpeľov Kudova Zdroj, po česky Chodoba, však zostal ako česká enkláva zachovaný až do roku 1945, keď tu prežilo posledných päťtisíc Čechov, ktorí hovorili svojím zvláštnym nárečím, ktorému sa hovorilo „kladská čeština".
Vtedy celé Sliezsko, ktorého predpolím bolo Kladské kniežatstvo, pripadlo na západ posunutému Poľsku. Poliaci na svojich „získaných územiach" postupovali ešte oveľa tvrdšie, než Česi pri vyháňaní sudetských Nemcov alebo Slováci pri „výmene obyvateľstva " alebo vyháňaní Maďarov z juhu Slovenska. Počas šiestich vojnových rokov na to získali viac než dosť dôvodov, nacisti sa v Poľsku správali s brutalitou, ktorú predstihlo už len ich vyčíňanie v Sovietskom zväze. Navyše premiestnenie hraníc o tristo kilometrov na západ znamenalo milióny poľských vyhnancov, ktorí museli v novovzniknutom Poľsku nájsť miesto na život. A tak pri rúbaní lesa, teda brutálnom vyháňaní asi desiatich miliónov Nemcov, lietali triesky – v podobe vyhnania aj niekoľkých tisícov kladských Čechov.
Nakoniec, československá vláda sa pokúšala Kłodzko (podobne ako Lužicu) po vojne získať a ponúkala za to Poľsku dokonca nejaké územné kompenzácie. Ale princíp predvojnových hraníc bol dôležitejší, a navyše, Stalinova Moskva sa takými maličkosťami nechcela zaoberať. Československo si však nechávalo dlhé roky po vojne k znovuzískaniu Kladska otvorené vrátka a dohodu o hraniciach v tomto území medzi Varšavou a Prahou podpísali až v roku 1958.
Vtedy už v Kladskej kotline takmer žiadni Česi neboli. Niektorí boli vyhnaní spolu s Nemcami do Nemecka, aspoň časť sa podarilo československým orgánom z transportov vyreklamovať a bolo im umožnené usídliť sa v Česku, kde bolo po vyhnaných sudetských Nemcoch prázdnych chalúp viac než dosť.
A tak je teda dnes Kladsko bez Čechov. Pritom Česko tu na vás dýcha zo všetkých kútov. V Kladsku, nádhernom stredovekom hlavnom meste kniežatstva, je malý Karlov most, ktorý je ešte o desiatky rokov starší než ten v Prahe. Vraj ten Karlov most bol dokonca podľa toho kladského postavený, vrátane vajíčok, ktoré sa tak v Kladsku, ako aj v Prahe pridávali do malty. To, čo Čechy a Česko všade v Kladsku pripomína, je aj český lev, rovnaký, akého má celé Česko vo svojom štátnom znaku. V tunajšej gotickej katedrále je pochovaný aj prvý český arcibiskup Arnošt z Pardubíc, ktorý prežil detstvo práve tu a po smrti si prial odpočívať v kostole, ktorý vybudoval.
Čechy a českú minulosť mesta tu, napodiv, majú miestni Poliaci radi. Podobne ako v iných častiach Sliezska totiž stáročia, keď tieto územia patrili k Českému kráľovstvu, ukazujú, že tu vládli (aspoň formálne) Slovania, a nie vždy len Nemci, hoci to, samozrejme, v tom stredoveku bolo zložitejšie.
Možno aj preto je Kladsko jedným z mála miest, kde nájdete na všetkých pamiatkach vedľa poľských nápisov aj nápisy české. Ale tunajšia mohutná pevnosť, ktorá sa týči nad mestom, je zrekonštruovaná v štýle pruských čias, čo, pravdu povediac, zodpovedá tomu, kedy na mieste bývalého hradu vznikla.
Napriek tomu sa tu ako Čech cítite zvláštne. Ako v krajine, ktorá bola vaša, česká, ale už nie je. Na druhej strane nás tu majú aspoň radi. Kiež by sa to isté dalo povedať o vzťahu Čechov v pohraničí k vyhnaným sudetským Nemcom, alebo Košičanov k Maďarom.
Niekedy namiesto všetkých ospravedlnení totiž stačí úsmev. A tých sa Čechom dostáva v ich bývalom Kladsku dostatok. Neviem ako vám, ale mne to stačí.