To, či možno ukrajinský hladomor v roku 1933 označiť za genocídu, záleží len od toho, aký výklad slova genocída si osvojíme. Poslanec František Mikloško, ktorý deklaráciu v takomto duchu požadoval od slovenského parlamentu, rovnako ako ukrajinský prezident Viktor Juščenko preto nemajú výsledok svojho úsilia istý. To, čo sa na Ukrajine pred 74-mi rokmi dialo, však svojou krutosťou a spôsobeným utrpením doteraz berie dych. O to viac, že o tomto masovom vraždení sa vie aj vo svete oveľa menej ako o sovietskych gulagoch, menej ako o nacistických koncentračných táboroch a holokauste, a menej ako o komunistickom besnení v Číne a v Kambodži.
Holodomor, ako tejto pohrome hovoria Ukrajinci, nebol prírodnou katastrofou, a nebol to ani dôsledok strašnej neefektívnosti sovietskeho kolektívneho poľnohospodárstva, ktoré zmenilo obilnicu Európy na krajinu večne čeliacu nedostatku potravín. Toto prišlo až po hladomore, ktorý bol umelo vyvolaný Stalinom, komunistickou stranou, armádou a políciou s cieľom zlikvidovať ukrajinských roľníkov, ktorí sa viac ako desaťročie bránili kolektivizácii.
Išlo o likvidáciu kulakov, roľníkov, ktorí mali zopár kusov dobytka a boli schopní najať si na sezónne práce výpomoc. V roku 1932 úrady stanovili nerealistické kvóty na odovzdané obilie. Tým, čo ich neboli schopní dodržať (teda takmer všetkým) vojaci a polícia zabavovali potraviny a zásoby na budúcu sezónu. Za porušenie bol trest smrti. Dôsledky boli desivé – na Ukrajine (a tiež v Kazachstane a na Kaukaze) zahynulo asi desať miliónov ľudí. Zomrel každý štvrtý Ukrajinec a každé tretie ukrajinské dieťa. Zopár zachovaných fotografií z tých čias pripomína obrázky z Osvienčimu. Viaceré ukrajinské rodiny sa doteraz zmietajú medzi nenávisťou k ruským komunistom a vlastnými výčitkami svedomia – hlad totiž doviedol mnohé rodiny na dedinách ku kanibalizmu. Mimochodom, od hladu zomrel aj starý otec dnešného prezidenta Juščenka.
Bolo toto vraždenie genocídou? Majú sa na tú tému vyjadrovať parlamenty? Je pochopiteľné, že Ukrajinci o to žiadajú. Dôležitejšie sú však reakcie tých, ktorí zdedili zodpovednosť za tieto hrozné činy. Schopnosť a ochota ruských národných elít pozrieť sa v zrkadle dejín pravde do očí neveštia nič dobrého.
Avšak – aký je pohľad do slovenského zrkadla dejín? Od zabavovania majetkov a odoberania občianskych práv židom cez ochotné nakladanie dovtedajších spoluobčanov do vagónov pre dobytok až po radostné stotožnenie sa s niektorými hanebnými dekrétmi prezidenta Beneša? Nebol by parlament, ktorý dekrétom sľubuje vernosť až na večnosť, po označení ukrajinského holodomoru za genocídu ešte trochu trápnejší?
.daniel Bútora
Holodomor, ako tejto pohrome hovoria Ukrajinci, nebol prírodnou katastrofou, a nebol to ani dôsledok strašnej neefektívnosti sovietskeho kolektívneho poľnohospodárstva, ktoré zmenilo obilnicu Európy na krajinu večne čeliacu nedostatku potravín. Toto prišlo až po hladomore, ktorý bol umelo vyvolaný Stalinom, komunistickou stranou, armádou a políciou s cieľom zlikvidovať ukrajinských roľníkov, ktorí sa viac ako desaťročie bránili kolektivizácii.
Išlo o likvidáciu kulakov, roľníkov, ktorí mali zopár kusov dobytka a boli schopní najať si na sezónne práce výpomoc. V roku 1932 úrady stanovili nerealistické kvóty na odovzdané obilie. Tým, čo ich neboli schopní dodržať (teda takmer všetkým) vojaci a polícia zabavovali potraviny a zásoby na budúcu sezónu. Za porušenie bol trest smrti. Dôsledky boli desivé – na Ukrajine (a tiež v Kazachstane a na Kaukaze) zahynulo asi desať miliónov ľudí. Zomrel každý štvrtý Ukrajinec a každé tretie ukrajinské dieťa. Zopár zachovaných fotografií z tých čias pripomína obrázky z Osvienčimu. Viaceré ukrajinské rodiny sa doteraz zmietajú medzi nenávisťou k ruským komunistom a vlastnými výčitkami svedomia – hlad totiž doviedol mnohé rodiny na dedinách ku kanibalizmu. Mimochodom, od hladu zomrel aj starý otec dnešného prezidenta Juščenka.
Bolo toto vraždenie genocídou? Majú sa na tú tému vyjadrovať parlamenty? Je pochopiteľné, že Ukrajinci o to žiadajú. Dôležitejšie sú však reakcie tých, ktorí zdedili zodpovednosť za tieto hrozné činy. Schopnosť a ochota ruských národných elít pozrieť sa v zrkadle dejín pravde do očí neveštia nič dobrého.
Avšak – aký je pohľad do slovenského zrkadla dejín? Od zabavovania majetkov a odoberania občianskych práv židom cez ochotné nakladanie dovtedajších spoluobčanov do vagónov pre dobytok až po radostné stotožnenie sa s niektorými hanebnými dekrétmi prezidenta Beneša? Nebol by parlament, ktorý dekrétom sľubuje vernosť až na večnosť, po označení ukrajinského holodomoru za genocídu ešte trochu trápnejší?
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.