Pixies, Cardigans alebo Fat Boy Slim boli na plagátoch tými najväčšími písmenami, ale za svoje vystúpenia zožali úplne protichodné reakcie. Bohužiaľ, aj poslednú hviezdu Pohody Lou Reeda postihol podobný osud, no jeho štvrtkové vystúpenie patrí vôbec za najslabšie v histórii festivalu, čo ma veľmi mrzí, lebo patrí k mojim najobľúbenejším hudobníkom vôbec.
Bohužiaľ, Pohoda ho zastihla v tom najpodivnejšom rozpoložení. Nie preto, že zo zákulisia preniklo, že si medzi organizátormi vyslúžil titul najväčšej primadony festivalu, keď si vyprosil na každý deň iný druh orieškov. Bolo to hudbou. Lou Reed vydal pred rokom kontroverzný album Lulu, ktorý nahral so skupinou Metallica a na počudovanie mnohých fanúšikov vyhlásil, že ide o jeho najlepší album vôbec. Svoje tohtoročné turné pomenoval From VU To Lulu, čo najprv značilo, že bude hrať pesničky z celej kariéry, čiže od Velvet Underground až po dnešok, ale nakoniec ako kolega Ďuro Kušnierik trefne poznamenal, na pódiu sa snažil nasilu dokázať, že slávne piesne Velvet Underground a novinky Lulu vychádzajú z toho istého zdroja.
V praxi to znamenalo, že sme si to pekne odskákali. Na Pohode sme sa dočkali nekonečného kvílenia gitár a steny hluku, ktorá sa prerušila len vtedy, keď sa skončila a začala ďalšia pätnásťminútová skladba. Takýmto spôsobom hrával aj v minulosti, ale vtedy ho sprevádzala stabilná trojčlenná kapela, z ktorej na Pohode zostal len bubeník John „Thunder“ Smith. Aktuálna kapela znela, akoby ju Reed dal dohromady z náhodných hudobníkov, ktorých objavil v newyorskom metre.
V druhej polovici koncertu, keď Lou vytiahol Walk On The Wild Side, to konečne vyzeralo, že bude aj happyeand, ale ten opäť pochovala záverečná pieseň Junior Dad, ako inak – z Lulu. Vďaka Pohode si tak môžeme odfajknúť ďalšiu veľkú legendu, ktorá zavítala k nám. Škoda, že sa tak nestalo oveľa skôr, napríklad v deväťdesiatych rokoch, keď vydával jeden dobrý album za druhým. Našťastie je to iba hudba. Sklamanie z Reeda vyprchalo rýchlejšie ako črevný vírus z tiel mnohých účastníkov festivalu. Naopak, Plastici, ktorí vystúpili pred Reedom, odohrali krásny koncert, kde sa, na rozdiel od Reeda, nové piesne sa plynule striedali zo starými z undergroundových čias. Plastici hrajú ako elitná bojová jednotka, postupujúca vpred, kde každý člen presne vie, čo má robiť, ale zároveň je ich hudba ľahká a uvoľnená. A pohľad na troch starých kmeťov s dlhými šedivými vlasmi, ktoré im dodávajú biblickú „samsonovskúg silu, je dojímavý. Plastici sú najlepšia československá kapela.
Bohužiaľ, Pohoda ho zastihla v tom najpodivnejšom rozpoložení. Nie preto, že zo zákulisia preniklo, že si medzi organizátormi vyslúžil titul najväčšej primadony festivalu, keď si vyprosil na každý deň iný druh orieškov. Bolo to hudbou. Lou Reed vydal pred rokom kontroverzný album Lulu, ktorý nahral so skupinou Metallica a na počudovanie mnohých fanúšikov vyhlásil, že ide o jeho najlepší album vôbec. Svoje tohtoročné turné pomenoval From VU To Lulu, čo najprv značilo, že bude hrať pesničky z celej kariéry, čiže od Velvet Underground až po dnešok, ale nakoniec ako kolega Ďuro Kušnierik trefne poznamenal, na pódiu sa snažil nasilu dokázať, že slávne piesne Velvet Underground a novinky Lulu vychádzajú z toho istého zdroja.
V praxi to znamenalo, že sme si to pekne odskákali. Na Pohode sme sa dočkali nekonečného kvílenia gitár a steny hluku, ktorá sa prerušila len vtedy, keď sa skončila a začala ďalšia pätnásťminútová skladba. Takýmto spôsobom hrával aj v minulosti, ale vtedy ho sprevádzala stabilná trojčlenná kapela, z ktorej na Pohode zostal len bubeník John „Thunder“ Smith. Aktuálna kapela znela, akoby ju Reed dal dohromady z náhodných hudobníkov, ktorých objavil v newyorskom metre.
V druhej polovici koncertu, keď Lou vytiahol Walk On The Wild Side, to konečne vyzeralo, že bude aj happyeand, ale ten opäť pochovala záverečná pieseň Junior Dad, ako inak – z Lulu. Vďaka Pohode si tak môžeme odfajknúť ďalšiu veľkú legendu, ktorá zavítala k nám. Škoda, že sa tak nestalo oveľa skôr, napríklad v deväťdesiatych rokoch, keď vydával jeden dobrý album za druhým. Našťastie je to iba hudba. Sklamanie z Reeda vyprchalo rýchlejšie ako črevný vírus z tiel mnohých účastníkov festivalu. Naopak, Plastici, ktorí vystúpili pred Reedom, odohrali krásny koncert, kde sa, na rozdiel od Reeda, nové piesne sa plynule striedali zo starými z undergroundových čias. Plastici hrajú ako elitná bojová jednotka, postupujúca vpred, kde každý člen presne vie, čo má robiť, ale zároveň je ich hudba ľahká a uvoľnená. A pohľad na troch starých kmeťov s dlhými šedivými vlasmi, ktoré im dodávajú biblickú „samsonovskúg silu, je dojímavý. Plastici sú najlepšia československá kapela.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.