Tento rok som sa tam ocitol v podstate náhodou prvýkrát. Ale páčilo sa mi. Páči sa mi tiež, že festival sa snaží pravidelne predstavovať v programe aj projekty z oblasti tzv. vážnej hudby. Aktuálne to bolo napríklad vystúpenie súboru súčasnej hudby Quasars Ensemble so speváčkou Evou Šuškovou, predvedenie monumentálneho Liverpoolskeho oratória Paula McCartneyho so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Speváckym zborom Lúčnica, Detským zborom Pressburg Singers a sólistami Miriam Garajovou, Teréziou Kružliakovou, Martinom Malachovským a Miroslavom Dvorským pod taktovkou Waltera Atanassiho a vynikajúci Dáni z Figura Ensemble spolu s Garthom Knoxom.
Prvý koncert som, žiaľ, nestihol, druhému som sa zámerne a oblúkom vyhol (Sir Paul je bezpochyby geniálny melodik, no zaradenie tohto dvojhodinového diela Philipom Hensherom z The Guardian medzi päť najväčších katastrof na pomedzí klasiky a popu považujem za celkom výstižné) a tretí by som si aj celkom užil. Kondicionál sa vzťahuje najmä na podmienky, v ktorých hudba znela. Stan Dobrej krajiny bol totiž v nebezpečnej blízkosti Škoda family parku, kde o dušu búchali nejakí bubeníci, vedľa zase hučala reprodukovaná hudba zo stanu Rádia FM. Chápem, že projekty ako koncert Figura Ensemble nie sú hlavnou prioritou Pohody a predstavujú skôr akési symbolické gesto. No preznievajúci hluk, ktorý v roku 2010 poškodil na Pohode premiéru oratória Vladimíra Godára Querela pacis význam tohto gesta dosť znižuje. Dôvod je úplne prostý: nemôžete oceniť kvality hudby, ak ju poriadne nepočujete. A nehovorím teraz o dokonalej akustike koncertnej siene, ktorá je, samozrejme, na podobnom podujatí chimérou.
Škótsky violista Garth Knox (nie huslista, ako sa píše na internetovej stránke Pohody) patrí vo svete súčasnej hudby k veľmi známym menám. Vystúpenie v takýchto podmienkach bolo však z môjho pohľadu plytvaním. Tým pár desiatkam ľudí v Dobrej krajine sa koncert zjavne celkom páčil. A to je dobre. Ale som si istý, že pri statuse, ktorému sa Pohoda teší, by mohlo byť i lepšie.
Prvý koncert som, žiaľ, nestihol, druhému som sa zámerne a oblúkom vyhol (Sir Paul je bezpochyby geniálny melodik, no zaradenie tohto dvojhodinového diela Philipom Hensherom z The Guardian medzi päť najväčších katastrof na pomedzí klasiky a popu považujem za celkom výstižné) a tretí by som si aj celkom užil. Kondicionál sa vzťahuje najmä na podmienky, v ktorých hudba znela. Stan Dobrej krajiny bol totiž v nebezpečnej blízkosti Škoda family parku, kde o dušu búchali nejakí bubeníci, vedľa zase hučala reprodukovaná hudba zo stanu Rádia FM. Chápem, že projekty ako koncert Figura Ensemble nie sú hlavnou prioritou Pohody a predstavujú skôr akési symbolické gesto. No preznievajúci hluk, ktorý v roku 2010 poškodil na Pohode premiéru oratória Vladimíra Godára Querela pacis význam tohto gesta dosť znižuje. Dôvod je úplne prostý: nemôžete oceniť kvality hudby, ak ju poriadne nepočujete. A nehovorím teraz o dokonalej akustike koncertnej siene, ktorá je, samozrejme, na podobnom podujatí chimérou.
Škótsky violista Garth Knox (nie huslista, ako sa píše na internetovej stránke Pohody) patrí vo svete súčasnej hudby k veľmi známym menám. Vystúpenie v takýchto podmienkach bolo však z môjho pohľadu plytvaním. Tým pár desiatkam ľudí v Dobrej krajine sa koncert zjavne celkom páčil. A to je dobre. Ale som si istý, že pri statuse, ktorému sa Pohoda teší, by mohlo byť i lepšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.