.pelendreky na gitary
Piatkový nápor Britov s gitarami sa odohral na hlavnom stejdži a začali ho Kitty, Daisy & Lewis. Navzdory svojmu londínskemu pôvodu vybalili ukážkovú zmes amerického R&B, blues a rockabilly. Kitty a Daisy sú nohaté slečny, Lewis je ich brat. Ukázalo sa, že všetci traja vedia hrať asi na všetkom, čo sa v tejto muzike využije. Sprievodnú kapelu im robia otec s mamou. Starý pán Graeme Durham hrá nenápadny podmaz na rytmickej gitare, oproti tomu Ingrid Weiss je rázna ženská, ktorá zo svojho miesta vysiela enormné kontrabasové vlnobitie. Decká zdedili výzor po otcovi, energiu skôr po matke. Všetko predovšetkým riadne šliape – razanciu, akú predviedla Daisy s dvoma paličkami a rytmičákom, prekonal už len Valér z Čadu na metalovej súprave. Vystúpenie Kitty, Daisy & Lewis bolo ako autentická domáca session: plné naturálneho muzicírovania, štelovania aparátov a ladných vyhrávok na približne naladených nástrojoch. „Máme tu inšpiratívny príklad, ako tráviť čas so svojimi rodičmi,“ poznamenal Michal Kaščák v úlohe moderátora.
Druhý zárez na hlavnom stejdži, britský tentoraz zvukom aj obrazom, urobili Two Door Cinema Club. Hoci Severné Írsko vlastne k Veľkej Británii nepatrí, štyria členovia čoraz populárnejšej kapely prišli s typickou zmesou gitár, syntezátorov, energickej melanchólie a tanečného huca-tuca. Hrali a spievali dokonale. Gitarista a spevák Alex Trimble toho medzi piesňami veľa nenahovoril, inak však išiel v kuse priamou linkou až do hláv a nôh skákajúceho davu. Vrchol prišiel v momente, keď na pódium napochodovalo zopár desiatok mladých Sloveniek a predviedli svoju choreografiu k hitu What You Know – na Pohode sa podobné tanečné prekvapenia stali tradíciou. „Nuž, toto sme ešte nerobili,“ zneli emócie ryšavého frontmana. Jedno však nemohli prehliadnuť ani profíci z TDCC: o šiestej pred Bažant Stageom prúdila energia ako v polnočnom prime-time.
Krátko pred deviatou prišlo krátke intermezzo, ktoré, paradoxne, tiež tematicky zapadlo do britského večera. Búrka, našťastie, rýchlo odišla, a o pol jedenástej mohli začať Elbow. Priniesli hudbu s priestorom a jemnosťou. „Sme tu na Slovensku prvýkrát a nemyslím, že by to mohlo byť za lepších okolností,“ zvítal sa s ľuďmi spevák Guy Garvey. So svojimi štyrmi priateľmi kapelu ťahajú už vyše dvadsať rokov, prielom prišiel v roku 2008, keď získali Mercury Music Prize za album The Seldom Seen Kid. Na Pohodu za nimi pricestovali cudzinci („Yes, we came from Croatia“), v dave sa mihalo viacero starších tvárí, ktoré si spievali aj texty zo skorších čias. Okrem stabilnej zostavy boli na pódiu aj sláčikári. Bubeník sa tak za odtlmujúcim plexiskom javil ako na hokejovej striedačke. Garvey s publikom počas vystúpenia usilovne precvičoval končatiny, no nebolo to potrebné. Aj pomalšie a hĺbavejšie piesne si udržali pozornosť. Potvrdil to jeden z vrcholov – skladba Lippy Kids z nového albumu Build A Rocket Boys!
Piatok uzatvárali Kasabian. Ich gitarista Serge Pizzorno v nedávnom rozhovore vyjadril obavy o budúcnosť rokenrolu: „Nachádza sa v čudnej fáze. Potrebuje vstúpiť do budúcnosti a redefinovať sa. Pracovať s inými žánrami a fúzovať do jednej fucking amazing beast.“ Beštia sa dostavila o dvanástej a vo vrcholnej forme. Páni okolo speváka Toma Meighana začali piesňami, ktoré jasne pokračujú v stopách krajanských gitaroviek. S pribúdajúcimi synťákmi sa však čoraz viac ukazovala ich modernejšia tvár. V piesni Get Loose už dvojica frontmanov celkom pripomínala Beastie Boys a dobre vyznela aj spomienka na hip-hopový tradicionál The Message. „Nehybne stáť je dnes zakázané,“ káže Pizzorno a poslúchajú všetci. Rockové riffy, tanečné rytmy, anglická surovosť. Takto tá budúcnosť rokenrolu možno naozaj vyzerá. K najhlbším koreňom sa Meighan a Pizzorno nakoniec vrátili beatlesovkou She Loves You a uzavreli tak výbušnú šou zreteľným posolstvom. „We still believe in love, so fuck you,“ spieva sa pre zmenu v elbowáckej piesni Under Pressure. Formulácie sa môžu líšiť, Briti však prišli do Trenčína bojovať najmä za lásku.
.Enemy a enem my
Sobotňajšia noc priniesla na Pohodu dva extrémne momenty. Legenda Public Enemy, stará škola a kolíska politického hip-hopu, prišli prvýkrát na Slovensko. Svojsky grindcoroví Čad doma prešli tie najprehnitejšie pivničné kluby, ale vysielala ich aj STV. Roky v popredí našej extrémnej rockovej scény, no zároveň z nej jasne vytŕčajú. Na Pohode dostala šancu agresia a nekorektnosť.
Šou Public Enemy sa začala najrozpačitejšie zo všetkých festivalových vystúpení. Sprievodná kapela v plnej poľnej a nadkapacitné množstvo divákov museli čakať na chýbajúci mixák. Po päťdesiatich minútach sa konečne na pódiu rozostavila tlupa hypemanov a po nich prichádzajú Oni: mohutný Chuck D má jeden z najimpozantnejších vokálov v hip-hope a zameriava sa striktne na angažované posolstvá, Flavor Flav mu výškou siaha čosi nad pás, na krku nosí veľké kuchynské hodiny a politickú agendu dopĺňa šaškovaním. Kráľ a klaun. Sprevádza ich militantné divadlo: z reprákov hrmia výstrely, na zástave vojak Čiernych panterov, uniformovaní tanečníci predvádzajú niečo medzi Mowtownom a mašírovaním na buzerplace. Hlukové oldschoolové inštrumentálky sú rušné a energické ako pouličná demonštrácia v Brooklyne, je tu dídžejing, trocha beatboxu. „The real hip-hop“. V čase, keď sa zo starých harcovníkov tohto žánru stali nafúkaní podnikatelia, vystupujú päťdesiatnici z Public Enemy s rovnakým odovzdaním ako v zlatej ére osemdesiatych rokov. Hoci Chuckove texty o rasovej diskriminácii počúvajú v publiku samé bledé tváre, spojenie funguje. Keď napokon prichádza hitovka Bring the noise, aj nepoučení poslucháči si spomínajú na hodiny, strávené pri hracích konzolách a refrén sa spieva zborovo. Public Enemy priniesli na Pohodu príjemný kontrast. V pohoďáckej dramaturgii možno pôsobili ako päsť na oko, ako sa však ukázalo, skutočne len „naoko“.
Podobne, a zároveň úplne inak to bolo s Čadom. Tri hodiny po polnoci je posledným pulzujúcim miestom na letisku EUrópa stejdž. Napchatý na prasknutie. „Hádam na nás ľudia nebudú zvedaví len ako na dvojhlavú sviňu,“ hovoril Pišta Vandal pred pár mesiacmi na Rádiu_FM. Čad prišiel s nálepkou ako „prvý metal na Pohode“ a jeho svojské podanie tohto žánru by skutočne mohlo pôsobiť ako atrakcia. Na atrakcie však nechodí natrieskaný stan a o tretej ráno. Svätojursko-bratislavská trojica sa na Pohode už zo dvakrát predstavila pod hlavičkou svojho punkového projektu Vandali. Na tretí pokus dali organizátori šancu aj ich nezriedenému vteleniu a vypálilo to úplne najlepšie. V kotli šalie informované publikum, na tribúne sa neveriacky prizerajú zvedavci. Čad skvelo kombinujú guľometnú rytmiku a strohé gitarové disonancie so zrozumiteľnými textami, ktoré sú tu rovnako dôležité ako u Kryla. Celé je to nevídane osobné a presiaknuté autorskou charizmou. Je zaujímavé sledovať, ako Pišta, Basia a Valér vyvažujú rokmi narastajúcu pozornosť čoraz skromnejším pohľadom v očiach. Na chválu si budú zrejme ešte dáky čas privykať, na pódiu sú to však zvery vo vlastnom živle. Ak sa Čadu na ceste z undergroundu neobrúsia ostré hrany, môžeme sa tešiť na svieži závan do „alternatívneho mainstreamu“, ktorý u nás funguje paralelne s tým ozajstným, hrozným.
Na konci trojdňového festivalu býva vyčerpanie sprievodným znakom zadosťučinenia. Vďaka Public Enemy a Čadu sa ním skončila aj moja Pohoda.
Autor pracuje v Rádiu Devín a hrá na basgitare v skupine Rozpor.
Piatkový nápor Britov s gitarami sa odohral na hlavnom stejdži a začali ho Kitty, Daisy & Lewis. Navzdory svojmu londínskemu pôvodu vybalili ukážkovú zmes amerického R&B, blues a rockabilly. Kitty a Daisy sú nohaté slečny, Lewis je ich brat. Ukázalo sa, že všetci traja vedia hrať asi na všetkom, čo sa v tejto muzike využije. Sprievodnú kapelu im robia otec s mamou. Starý pán Graeme Durham hrá nenápadny podmaz na rytmickej gitare, oproti tomu Ingrid Weiss je rázna ženská, ktorá zo svojho miesta vysiela enormné kontrabasové vlnobitie. Decká zdedili výzor po otcovi, energiu skôr po matke. Všetko predovšetkým riadne šliape – razanciu, akú predviedla Daisy s dvoma paličkami a rytmičákom, prekonal už len Valér z Čadu na metalovej súprave. Vystúpenie Kitty, Daisy & Lewis bolo ako autentická domáca session: plné naturálneho muzicírovania, štelovania aparátov a ladných vyhrávok na približne naladených nástrojoch. „Máme tu inšpiratívny príklad, ako tráviť čas so svojimi rodičmi,“ poznamenal Michal Kaščák v úlohe moderátora.
Druhý zárez na hlavnom stejdži, britský tentoraz zvukom aj obrazom, urobili Two Door Cinema Club. Hoci Severné Írsko vlastne k Veľkej Británii nepatrí, štyria členovia čoraz populárnejšej kapely prišli s typickou zmesou gitár, syntezátorov, energickej melanchólie a tanečného huca-tuca. Hrali a spievali dokonale. Gitarista a spevák Alex Trimble toho medzi piesňami veľa nenahovoril, inak však išiel v kuse priamou linkou až do hláv a nôh skákajúceho davu. Vrchol prišiel v momente, keď na pódium napochodovalo zopár desiatok mladých Sloveniek a predviedli svoju choreografiu k hitu What You Know – na Pohode sa podobné tanečné prekvapenia stali tradíciou. „Nuž, toto sme ešte nerobili,“ zneli emócie ryšavého frontmana. Jedno však nemohli prehliadnuť ani profíci z TDCC: o šiestej pred Bažant Stageom prúdila energia ako v polnočnom prime-time.
Krátko pred deviatou prišlo krátke intermezzo, ktoré, paradoxne, tiež tematicky zapadlo do britského večera. Búrka, našťastie, rýchlo odišla, a o pol jedenástej mohli začať Elbow. Priniesli hudbu s priestorom a jemnosťou. „Sme tu na Slovensku prvýkrát a nemyslím, že by to mohlo byť za lepších okolností,“ zvítal sa s ľuďmi spevák Guy Garvey. So svojimi štyrmi priateľmi kapelu ťahajú už vyše dvadsať rokov, prielom prišiel v roku 2008, keď získali Mercury Music Prize za album The Seldom Seen Kid. Na Pohodu za nimi pricestovali cudzinci („Yes, we came from Croatia“), v dave sa mihalo viacero starších tvárí, ktoré si spievali aj texty zo skorších čias. Okrem stabilnej zostavy boli na pódiu aj sláčikári. Bubeník sa tak za odtlmujúcim plexiskom javil ako na hokejovej striedačke. Garvey s publikom počas vystúpenia usilovne precvičoval končatiny, no nebolo to potrebné. Aj pomalšie a hĺbavejšie piesne si udržali pozornosť. Potvrdil to jeden z vrcholov – skladba Lippy Kids z nového albumu Build A Rocket Boys!
Piatok uzatvárali Kasabian. Ich gitarista Serge Pizzorno v nedávnom rozhovore vyjadril obavy o budúcnosť rokenrolu: „Nachádza sa v čudnej fáze. Potrebuje vstúpiť do budúcnosti a redefinovať sa. Pracovať s inými žánrami a fúzovať do jednej fucking amazing beast.“ Beštia sa dostavila o dvanástej a vo vrcholnej forme. Páni okolo speváka Toma Meighana začali piesňami, ktoré jasne pokračujú v stopách krajanských gitaroviek. S pribúdajúcimi synťákmi sa však čoraz viac ukazovala ich modernejšia tvár. V piesni Get Loose už dvojica frontmanov celkom pripomínala Beastie Boys a dobre vyznela aj spomienka na hip-hopový tradicionál The Message. „Nehybne stáť je dnes zakázané,“ káže Pizzorno a poslúchajú všetci. Rockové riffy, tanečné rytmy, anglická surovosť. Takto tá budúcnosť rokenrolu možno naozaj vyzerá. K najhlbším koreňom sa Meighan a Pizzorno nakoniec vrátili beatlesovkou She Loves You a uzavreli tak výbušnú šou zreteľným posolstvom. „We still believe in love, so fuck you,“ spieva sa pre zmenu v elbowáckej piesni Under Pressure. Formulácie sa môžu líšiť, Briti však prišli do Trenčína bojovať najmä za lásku.
.Enemy a enem my
Sobotňajšia noc priniesla na Pohodu dva extrémne momenty. Legenda Public Enemy, stará škola a kolíska politického hip-hopu, prišli prvýkrát na Slovensko. Svojsky grindcoroví Čad doma prešli tie najprehnitejšie pivničné kluby, ale vysielala ich aj STV. Roky v popredí našej extrémnej rockovej scény, no zároveň z nej jasne vytŕčajú. Na Pohode dostala šancu agresia a nekorektnosť.
Šou Public Enemy sa začala najrozpačitejšie zo všetkých festivalových vystúpení. Sprievodná kapela v plnej poľnej a nadkapacitné množstvo divákov museli čakať na chýbajúci mixák. Po päťdesiatich minútach sa konečne na pódiu rozostavila tlupa hypemanov a po nich prichádzajú Oni: mohutný Chuck D má jeden z najimpozantnejších vokálov v hip-hope a zameriava sa striktne na angažované posolstvá, Flavor Flav mu výškou siaha čosi nad pás, na krku nosí veľké kuchynské hodiny a politickú agendu dopĺňa šaškovaním. Kráľ a klaun. Sprevádza ich militantné divadlo: z reprákov hrmia výstrely, na zástave vojak Čiernych panterov, uniformovaní tanečníci predvádzajú niečo medzi Mowtownom a mašírovaním na buzerplace. Hlukové oldschoolové inštrumentálky sú rušné a energické ako pouličná demonštrácia v Brooklyne, je tu dídžejing, trocha beatboxu. „The real hip-hop“. V čase, keď sa zo starých harcovníkov tohto žánru stali nafúkaní podnikatelia, vystupujú päťdesiatnici z Public Enemy s rovnakým odovzdaním ako v zlatej ére osemdesiatych rokov. Hoci Chuckove texty o rasovej diskriminácii počúvajú v publiku samé bledé tváre, spojenie funguje. Keď napokon prichádza hitovka Bring the noise, aj nepoučení poslucháči si spomínajú na hodiny, strávené pri hracích konzolách a refrén sa spieva zborovo. Public Enemy priniesli na Pohodu príjemný kontrast. V pohoďáckej dramaturgii možno pôsobili ako päsť na oko, ako sa však ukázalo, skutočne len „naoko“.
Podobne, a zároveň úplne inak to bolo s Čadom. Tri hodiny po polnoci je posledným pulzujúcim miestom na letisku EUrópa stejdž. Napchatý na prasknutie. „Hádam na nás ľudia nebudú zvedaví len ako na dvojhlavú sviňu,“ hovoril Pišta Vandal pred pár mesiacmi na Rádiu_FM. Čad prišiel s nálepkou ako „prvý metal na Pohode“ a jeho svojské podanie tohto žánru by skutočne mohlo pôsobiť ako atrakcia. Na atrakcie však nechodí natrieskaný stan a o tretej ráno. Svätojursko-bratislavská trojica sa na Pohode už zo dvakrát predstavila pod hlavičkou svojho punkového projektu Vandali. Na tretí pokus dali organizátori šancu aj ich nezriedenému vteleniu a vypálilo to úplne najlepšie. V kotli šalie informované publikum, na tribúne sa neveriacky prizerajú zvedavci. Čad skvelo kombinujú guľometnú rytmiku a strohé gitarové disonancie so zrozumiteľnými textami, ktoré sú tu rovnako dôležité ako u Kryla. Celé je to nevídane osobné a presiaknuté autorskou charizmou. Je zaujímavé sledovať, ako Pišta, Basia a Valér vyvažujú rokmi narastajúcu pozornosť čoraz skromnejším pohľadom v očiach. Na chválu si budú zrejme ešte dáky čas privykať, na pódiu sú to však zvery vo vlastnom živle. Ak sa Čadu na ceste z undergroundu neobrúsia ostré hrany, môžeme sa tešiť na svieži závan do „alternatívneho mainstreamu“, ktorý u nás funguje paralelne s tým ozajstným, hrozným.
Na konci trojdňového festivalu býva vyčerpanie sprievodným znakom zadosťučinenia. Vďaka Public Enemy a Čadu sa ním skončila aj moja Pohoda.
Autor pracuje v Rádiu Devín a hrá na basgitare v skupine Rozpor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.