KNIHA Farley Mowat: Nehaňte vlka (Inaque.sk, 2012)
Napriek pomerne staromódnemu vzhľadu, pripomínajúcemu dobrodružné knihy pre mládež z osemdesiatych rokov minulého storočia, sa túto zeleno-čiernu knižku oplatí zobrať do ruky, otvoriť a na jeden dúšok prečítať. Autor, biológ a spisovateľ Farley Mowat hovorí v úvode k druhému vydaniu (teda k tomu z roku 1993 ‒ prvé vydanie vzniklo o tridsať rokov skôr), že pôvodne vlk nemal byť hlavným hrdinom knihy. „Pôvodne som zamýšľal napísať satiru na celkom odlišného živočícha ‒ na tú zvláštnu mutáciu ľudského plemena, známu ako byrokrat, ktorý sa vyvinul na diktátorského arbitra všetkých našich počinov." Hoci ide o vlkov, človek všeobecne a vládny byrokrat špeciálne hrajú v knihe dôležitú rolu. Autor celkom prosto, autobiograficky (a veľmi vtipne) rozpráva svoj príbeh (v tej prostote a v tom vtipe spočíva neprehliadnuteľná literárna hodnota knihy). Ako vyslanec akéhosi kanadského vládneho úradu ide do ľudoprázdnej severnej tundry preskúmať život a zvyky mimoriadne nebezpečného, krvilačného zvieraťa, teda vlka. Je naivný (autor, nie vlk), verí byrokratom viac než vlastným očiam, no stretnutie s Georgeom, Angelinou a ich rodinou (ide o vlkov, samozrejme) jeho náhľad na tieto krásne a hrdé zvieratá zmení. S prekvapením zisťuje, že to nie ony, ale dvojnohé zvieratá s puškami sú skutočným nebezpečenstvom. Pôvabnú a vtipnú knihu Farleyho Mowata veľmi dobre preložil Braňo Hochel.
.jk
KNIHA Ivan Figura: Slovenský národohospodár Rudolf Brišk (Iura Edition, 2012)
Na pultoch kníhkupectiev sa objavila publikácia o človeku, ktorého meno už mladým ekonómom veľa nehovorí. Briška patril k prvej generácii slovenskej inteligencie, ktorá začala pôsobiť v medzivojnovom období a kruto ju postihli 50. roky. Rudolf Briška (1907) vyštudoval právo, ale zaujalo ho národohospodárstvo a o ňom začal písať aj publikovať. Pôsobil ako tajomník Zväzu slovenských bánk a keď v roku 1939 vnikla Slovenská vysoká škola technická a o rok neskôr Vysoká škola obchodná, Briška prednášal na oboch národné hospodárstvo a matematickú štatistiku. V tomto období vzniklo aj jeho najrozsiahlejšie dielo, prvá slovenská vysokoškolská učebnica národného hospodárstva. Briškova pedagogická i vedecká činnosť bola násilne prerušená v roku 1949, keď mu za prispenia radikálnych študentských funkcionárov odňali titul vysokoškolského profesora a v roku 1952 ho vysťahovali z Bratislavy. Dvanásť rokov pracoval v Prešove v stavebných podnikoch. V tom období diaľkovo vyštudoval matematiku a vyššiu priemyselnú školu stavebnú. V roku 1964 v ovzduší politického „odmäku“ umožnili Briškovi návrat do Bratislavy. Pracoval v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva. Vrátil sa aj za katedru. Život R. Brišku sa skončil predčasne v roku 1971 pri dopravnej nehode. V knihe predstavuje autor Briškovu rozsiahlu publikačnú, pedagogickú a vedeckú činnosť. Obsah jednotlivých diel kvalifikovane analyzuje a komentuje. Odborný text osviežujú spomienky Briškových spolupracovníkov, ktoré dokresľujú jeho ľudský profil.
.tatjana Pecháčová
KNIHA Alexander Strieženec: Jazz na Slovensku 1940 – 1970 (OZ SkJazz)
Viete, kto bol vlastníkom prvého saxofónu v Bratislave a ako sa volala prvá skladba, ktorú na ňom hral jeden z prvých slovenských saxofonistov Mikuláš Pongrácz? Viete si predstaviť, že len pred čosi viac ako päťdesiatimi rokmi považovali komunistickí potentáti hru na plechových hudobných nástrojoch za prejav amerického imperializmu? V nesmierne užitočnej knihe rozhovorov Alexandra Strieženca s „pioniermi" slovenského džezu sa o tom všetko dočítate. Na úplné začiatky tejto slobodnej (a preto „nebezpečnej") muziky spomína Pavol Zelenay, Juraj Henter, Pavol Polanský, Karol Ondreička, Braňo Hronec, Miloš Jurkovič, Laco Déczi, Siloš Pohanka, Jozef Novan, Igor Čelko, Vlado Vizár, Gabriela Hermélyová, Roman Hošek, Dodo Šošoka a Ján Hajnal. Viacerí z respondentov už hrajú džezové chórusy na iných, lepších svetoch – aj preto sú ich spomienky cenné. Obľúbili si hudbu, ktorú poznali z programov Willisa Conovera, vysielaných na Hlase Ameriky, púšťali sa do improvizácií, skúšali (niektorí veľmi úspešne) be bop či hard bop. Viacerí odišli z komunistickej krajiny, iní presedlali na pop alebo na vážnu hudbu. Kniha sa končí užitočnou chronológiou a akýmsi slovníkom starých slovenských džezmenov. Keby obsahovala stručné životopisy respondentov, keby v nej bolo menej preklepov a keby bola graficky lepšie spracovaná, začítali by sa do nej mnohí. Takto je určená viac-menej odborníkom. Škoda.
.jk
Napriek pomerne staromódnemu vzhľadu, pripomínajúcemu dobrodružné knihy pre mládež z osemdesiatych rokov minulého storočia, sa túto zeleno-čiernu knižku oplatí zobrať do ruky, otvoriť a na jeden dúšok prečítať. Autor, biológ a spisovateľ Farley Mowat hovorí v úvode k druhému vydaniu (teda k tomu z roku 1993 ‒ prvé vydanie vzniklo o tridsať rokov skôr), že pôvodne vlk nemal byť hlavným hrdinom knihy. „Pôvodne som zamýšľal napísať satiru na celkom odlišného živočícha ‒ na tú zvláštnu mutáciu ľudského plemena, známu ako byrokrat, ktorý sa vyvinul na diktátorského arbitra všetkých našich počinov." Hoci ide o vlkov, človek všeobecne a vládny byrokrat špeciálne hrajú v knihe dôležitú rolu. Autor celkom prosto, autobiograficky (a veľmi vtipne) rozpráva svoj príbeh (v tej prostote a v tom vtipe spočíva neprehliadnuteľná literárna hodnota knihy). Ako vyslanec akéhosi kanadského vládneho úradu ide do ľudoprázdnej severnej tundry preskúmať život a zvyky mimoriadne nebezpečného, krvilačného zvieraťa, teda vlka. Je naivný (autor, nie vlk), verí byrokratom viac než vlastným očiam, no stretnutie s Georgeom, Angelinou a ich rodinou (ide o vlkov, samozrejme) jeho náhľad na tieto krásne a hrdé zvieratá zmení. S prekvapením zisťuje, že to nie ony, ale dvojnohé zvieratá s puškami sú skutočným nebezpečenstvom. Pôvabnú a vtipnú knihu Farleyho Mowata veľmi dobre preložil Braňo Hochel.
.jk
KNIHA Ivan Figura: Slovenský národohospodár Rudolf Brišk (Iura Edition, 2012)
Na pultoch kníhkupectiev sa objavila publikácia o človeku, ktorého meno už mladým ekonómom veľa nehovorí. Briška patril k prvej generácii slovenskej inteligencie, ktorá začala pôsobiť v medzivojnovom období a kruto ju postihli 50. roky. Rudolf Briška (1907) vyštudoval právo, ale zaujalo ho národohospodárstvo a o ňom začal písať aj publikovať. Pôsobil ako tajomník Zväzu slovenských bánk a keď v roku 1939 vnikla Slovenská vysoká škola technická a o rok neskôr Vysoká škola obchodná, Briška prednášal na oboch národné hospodárstvo a matematickú štatistiku. V tomto období vzniklo aj jeho najrozsiahlejšie dielo, prvá slovenská vysokoškolská učebnica národného hospodárstva. Briškova pedagogická i vedecká činnosť bola násilne prerušená v roku 1949, keď mu za prispenia radikálnych študentských funkcionárov odňali titul vysokoškolského profesora a v roku 1952 ho vysťahovali z Bratislavy. Dvanásť rokov pracoval v Prešove v stavebných podnikoch. V tom období diaľkovo vyštudoval matematiku a vyššiu priemyselnú školu stavebnú. V roku 1964 v ovzduší politického „odmäku“ umožnili Briškovi návrat do Bratislavy. Pracoval v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva. Vrátil sa aj za katedru. Život R. Brišku sa skončil predčasne v roku 1971 pri dopravnej nehode. V knihe predstavuje autor Briškovu rozsiahlu publikačnú, pedagogickú a vedeckú činnosť. Obsah jednotlivých diel kvalifikovane analyzuje a komentuje. Odborný text osviežujú spomienky Briškových spolupracovníkov, ktoré dokresľujú jeho ľudský profil.
.tatjana Pecháčová
KNIHA Alexander Strieženec: Jazz na Slovensku 1940 – 1970 (OZ SkJazz)
Viete, kto bol vlastníkom prvého saxofónu v Bratislave a ako sa volala prvá skladba, ktorú na ňom hral jeden z prvých slovenských saxofonistov Mikuláš Pongrácz? Viete si predstaviť, že len pred čosi viac ako päťdesiatimi rokmi považovali komunistickí potentáti hru na plechových hudobných nástrojoch za prejav amerického imperializmu? V nesmierne užitočnej knihe rozhovorov Alexandra Strieženca s „pioniermi" slovenského džezu sa o tom všetko dočítate. Na úplné začiatky tejto slobodnej (a preto „nebezpečnej") muziky spomína Pavol Zelenay, Juraj Henter, Pavol Polanský, Karol Ondreička, Braňo Hronec, Miloš Jurkovič, Laco Déczi, Siloš Pohanka, Jozef Novan, Igor Čelko, Vlado Vizár, Gabriela Hermélyová, Roman Hošek, Dodo Šošoka a Ján Hajnal. Viacerí z respondentov už hrajú džezové chórusy na iných, lepších svetoch – aj preto sú ich spomienky cenné. Obľúbili si hudbu, ktorú poznali z programov Willisa Conovera, vysielaných na Hlase Ameriky, púšťali sa do improvizácií, skúšali (niektorí veľmi úspešne) be bop či hard bop. Viacerí odišli z komunistickej krajiny, iní presedlali na pop alebo na vážnu hudbu. Kniha sa končí užitočnou chronológiou a akýmsi slovníkom starých slovenských džezmenov. Keby obsahovala stručné životopisy respondentov, keby v nej bolo menej preklepov a keby bola graficky lepšie spracovaná, začítali by sa do nej mnohí. Takto je určená viac-menej odborníkom. Škoda.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.