Správa o slovenskom katolicizme

Ešte mesiac pred odvolaním arcibikupa Bezáka hovoril o jeho osobe Miroslav Kocúr s ľahkým dešpektom. Na otázku Karola Sudora z denníka Sme, čo sa zmenilo s príchodom arcibiskupov Zvolenského a Bezáka, Kocúr odpovedal: „Ostali v línii svojich predchodcov, len sú kultivovanejší, absolvovali lepšie štúdiá, majú skúsenosť s inými vecami. Čo sa však zmenilo v praxi? Že sú verejnosti sympatickejší?“ Na nasledujúcu otázku, ktorou chcel novinár Kocúra dotlačiť k rozlišovaniu medzi – podľa Sudora – „arogatným“ Sokolom a jeho „pokorným“ nástupcom Bezákom, Kocúr ďalej držal svoju líniu: „Samozrejme, ale to je tým, že vie zdatnejšie komunikovať. Aká zmena však nastala? Noví arcibiskupi majú len lepšie PR. Pre dobrý pocit nám stačí aj málo, tešíme sa už aj z drobností. Nejaký posun síce nastal, ale nie je to nič zásadné.“

.liberálne tragédie
Táto výmena názorov dobre ilustruje tragédiu liberálneho katolicizmu, respektíve kresťanstva. Zaujímavým a zásadným sa katolícky biskup (kňaz, teológ, intelektuál..) stáva až vtedy, keď sa dostane do konfliktu s pápežom alebo cirkevným učením. Niečo podobné sa odohralo aj v prípade arcibiskupa Bezáka. Existovalo síce pár jednotlivcov, ktorí v Bezákovi videli zaujímavého biskupa a podľa toho sa aj verejne správali, väčšina z jeho „petičných podporovateľov“ medzi bratislavskými intelektuálmi však jeho charizmu objavila až pred dvoma týždňami. Dobre to dokumentuje skutočnosť, že Bezákove verejné vystúpenia možno zredukovať na televízne Lampy.
Druhou tragédiou liberálneho kresťanstva, je jeho historicko-hysterická účelovosť. Konkrétne pokus prostredníctvom sporu o Bezáka vysvetliť moderné slovenské dejiny, kde proti sebe stoja dve katolícke tradície. Tou prvou majú byť, ako to napísal Michal Havran ml. na stránke jetotak.sk ľudia, ktorí reprezentujú „neformálny katolicizmus,“ založený v disente a opierajúci sa o tradíciu Podzemnej cirkvi, tou druhou zase ľudia, ktorí sa snažia systematicky „glorifikovať slovenský štát“ a „marginalizovať jeho antisemitský charakter,“ prípadne sa usilujú o „umiestnenie Jozefa Tisa na Panteón národných hrdinov vedľa Štefánika a Štúra“. Je to ukážkový prejav ignorancie a neznalosti. V prvom rade, slovenská Podzemná cirkev zachovala poslušnosť pápežovi aj v oveľa kontroverznejších okamihoch, keď tunajšia cirkve narážala na hranice vatikánskej Ostpolitiky, ktorá sa snažila o spoluprácu a kompromis s komunistickými vládami. Hovoriť o poučnej zrážke s „mocenským Vatikánom“ je preto trochu úsmevné. Nuž a v neposlednom rade, kriesenie kultu Jozefa Tisa je v katolíckom klére doslova kriesením nebožtíka. Ide o natoľko okrajový jav, že vymenovať troch kňazov, ktorí „chcú umiestniť Jozefa Tisa na Panteón“ je možno neriešiteľná úloha.
Smutná je na tejto póze liberálneho katolicizmu (či kresťanstva) samozrejme najmä jeho intelektuálna nekonzistentnosť. Napokon, ide o kópiu toho, čo predvádza Hans Küng, ktorý vo svojich knihách o dejinách kresťanstva dokázal apologetizovať viaceré revolty voči Rímu bez ohľadu na to, že medzi nimi nebolo možné nájsť  jednoduchú konzistenciu.

.chýbajúci biskup
Smutnejší, ako stav slovenského liberálneho kresťanstva, je však stav slovenského katolicizmu. Neistota, ktorá počas uplynulých dní zavládla medzi slovenskými veriacimi na západe krajiny, a to nielen pre samotné odvolanie, ale aj spôsob, akým arcibiskup Bezák odstúpil, totiž nevyvolala potrebnú reakciu. Tou sa nemohli stať listy nunciatúry ani spoločné vyhlásenia slovenských biskupov. V zlomových okamihoch je potrebná autorita osoby, nie inštitúcie. Chýbalo preto slovo, ktoré by dokázalo pochopiť sklamanie, ale ponúknuť aj zmierenie. Dnes vieme, že slovenská cirkev s ťažko chorým kardinálom Korcom v Nitre a mlčiacim kardinálom Tomkom v Ríme takúto osobnosť nemá. Ukazuje to, že slovenskej cirkvi stále chýba biskup, ktorý by sa správal tak, ako si to predstavuje Benedikt XVI.: ortodoxne a pritom odvážne. Ak má mať kauza odvolania arcibiskupa Bezáka nejaký hlbší zmysel, bolo by dobre, aby ním bolo to, že sa takýto biskup objaví.