Velebím a dirigujem
Odmalička som písala v záchvatoch, keď začali pribúdať, za krátke obdobie som vydala dve knihy. Som ako horolezec, čo sa po vyčerpávajúcej expedícii dlho spamätáva, ale už túži ísť na ďalšiu. Poviedka je nedeľný výlet, teraz zas túžim po románe, to je ako cesta na severný pól. Pri písaní som v stave, akoby som velebila život, dirigovala orchester, je to droga.
Napájam sa
Hudba je pre mňa čistá, posvätná vášeň. Koncerty ma bavia čoraz viac, vyvíjam sa, zbavujem zviazanosti, viem sa lepšie napojiť na ľudí aj na kapelu. Nie na každom koncerte sa podarí zázrak, ale vždy je na dosah, keď sa niečo spojí, keď sa v tebe niečo premení.
Milujem sushi
Väčšinou si nakúpim na trhu na Žilinskej, navarím polievku do veľkého hrnca a dokážem to jesť stále. Lenže potom pozriem oproti, nasťahovali tam sushi, a som stratená. Rýchlo sa na to dá namotať, do sóje si dať presné množstvo wasabi a namočiť do toho sushi. Trochu to lezie do peňazí, keď chcem žiť z nuly.
Hľadám mieru
Celý život hľadám mieru, vo všetkom, nechápem, ako si niekto dá deci vínka a že ďakujem, ja si dám ďalšie tri. Potom sa sama sebe hnusím, som vypatlaná, kým sa mozog oživí, to trvá. Bola som závislá od všeličoho, aj od lásky, aj od sexu, to je peklo, snažím sa toho zbaviť, vyliečiť sa sama, vždy sa vyškriabem ako mačka z jamy. Keď niečo raz prekonám, už si dávam bacha. Každý človek naráža na svoje vlastné úchyláčiny, má v sebe cnosť aj neresť, pol na pol, musí sa popáliť a rozhodnúť, či sa toho zbaví, ak chce ísť ďalej.
Sestra sa postará
Keď som v niečom ponorená, dokážem ísť na ulicu aj s rozopnutým rázporkom, chodím ako malý debko. Vtedy sa potrebujem stretnúť so sestrou, aby ma upokojila, že či je ešte všetko v normále. Ona sa o mňa postará, tak to bolo vždy. Pýtam sa, keď nakupujeme, Zuzička, môžu byť tieto šaty, ale môžu, upokojí ma.
Už len behám
V detstve som robila moderný trojboj, chvíľu aj päťboj, pred 8 rokmi som znovu začala behať. Vyhrabala som staré šuštiaky, s pietnou láskou si ich obliekla, symbolicky vybehla, 15 krokov som bežala a 50 fučala. Dnes vybehnem hore na Kamzík a späť. Aj streľba z pištole bol perfektný šport, absolútna sústredenosť v pohybe, hoci terč stále nevidíš, cítiš, keď ti to ide. Bola som tuším aj majsterka Slovenska v poslednej detskej kategórii, ale cítila som, že tam sa už končí všetka sranda, už to bude len drina a ja som sa chcela viac hrať.
Živé kvety a psy
Kvety mi kapú, to je asi daň za názov našej kapely. Už mi aj Sandra z Nota bene doniesla kochlík, rastú tam kvety, polievam ich, ale keď sa pozriem k Sandre, ona má raz také veľké. Mať psa, to bol detský sen, splnila som si ho hneď, ako sa dalo. Žijem sama, moje pokusy o rodinný život stroskotali, pes je môj strážca, nepustí ku mne hocikoho, celú pavlač stráži, susedky si pochvaľujú, že je alarm.
Odmalička som písala v záchvatoch, keď začali pribúdať, za krátke obdobie som vydala dve knihy. Som ako horolezec, čo sa po vyčerpávajúcej expedícii dlho spamätáva, ale už túži ísť na ďalšiu. Poviedka je nedeľný výlet, teraz zas túžim po románe, to je ako cesta na severný pól. Pri písaní som v stave, akoby som velebila život, dirigovala orchester, je to droga.
Napájam sa
Hudba je pre mňa čistá, posvätná vášeň. Koncerty ma bavia čoraz viac, vyvíjam sa, zbavujem zviazanosti, viem sa lepšie napojiť na ľudí aj na kapelu. Nie na každom koncerte sa podarí zázrak, ale vždy je na dosah, keď sa niečo spojí, keď sa v tebe niečo premení.
Milujem sushi
Väčšinou si nakúpim na trhu na Žilinskej, navarím polievku do veľkého hrnca a dokážem to jesť stále. Lenže potom pozriem oproti, nasťahovali tam sushi, a som stratená. Rýchlo sa na to dá namotať, do sóje si dať presné množstvo wasabi a namočiť do toho sushi. Trochu to lezie do peňazí, keď chcem žiť z nuly.
Hľadám mieru
Celý život hľadám mieru, vo všetkom, nechápem, ako si niekto dá deci vínka a že ďakujem, ja si dám ďalšie tri. Potom sa sama sebe hnusím, som vypatlaná, kým sa mozog oživí, to trvá. Bola som závislá od všeličoho, aj od lásky, aj od sexu, to je peklo, snažím sa toho zbaviť, vyliečiť sa sama, vždy sa vyškriabem ako mačka z jamy. Keď niečo raz prekonám, už si dávam bacha. Každý človek naráža na svoje vlastné úchyláčiny, má v sebe cnosť aj neresť, pol na pol, musí sa popáliť a rozhodnúť, či sa toho zbaví, ak chce ísť ďalej.
Sestra sa postará
Keď som v niečom ponorená, dokážem ísť na ulicu aj s rozopnutým rázporkom, chodím ako malý debko. Vtedy sa potrebujem stretnúť so sestrou, aby ma upokojila, že či je ešte všetko v normále. Ona sa o mňa postará, tak to bolo vždy. Pýtam sa, keď nakupujeme, Zuzička, môžu byť tieto šaty, ale môžu, upokojí ma.
Už len behám
V detstve som robila moderný trojboj, chvíľu aj päťboj, pred 8 rokmi som znovu začala behať. Vyhrabala som staré šuštiaky, s pietnou láskou si ich obliekla, symbolicky vybehla, 15 krokov som bežala a 50 fučala. Dnes vybehnem hore na Kamzík a späť. Aj streľba z pištole bol perfektný šport, absolútna sústredenosť v pohybe, hoci terč stále nevidíš, cítiš, keď ti to ide. Bola som tuším aj majsterka Slovenska v poslednej detskej kategórii, ale cítila som, že tam sa už končí všetka sranda, už to bude len drina a ja som sa chcela viac hrať.
Živé kvety a psy
Kvety mi kapú, to je asi daň za názov našej kapely. Už mi aj Sandra z Nota bene doniesla kochlík, rastú tam kvety, polievam ich, ale keď sa pozriem k Sandre, ona má raz také veľké. Mať psa, to bol detský sen, splnila som si ho hneď, ako sa dalo. Žijem sama, moje pokusy o rodinný život stroskotali, pes je môj strážca, nepustí ku mne hocikoho, celú pavlač stráži, susedky si pochvaľujú, že je alarm.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.