.buďme pesimisti
Či sme optimisti, alebo pesimisti, musíme sa jednoducho zmieriť s tým, že naša planéta je kozmickou strelnicou, ktorú môže v hociktorú dennú či nočnú hodinu trafiť nejaká zákerná planétka alebo jadro zlovestnej kométy. Podľa amerických astronómov Chapmana a Morrisa môžu našej Zemi ublížiť telesá väčšie ako pol kilometra. Tie už dokážu spôsobiť pôsobivú globálnu katastrofu, zatiaľ čo telesá s priemerom 50 až 500 metrov sú nebezpečné len lokálne. Taký polkilometrový vesmírom letiaci kamenisko by však napríklad zlikvidoval všetko na ploche väčšej ako je Slovensko. Keby dopadol do oceánu, vznikla by taká vlna cunami, že ešte vo vzdialenosti 1 000 kilometrov od miesta dopadu by bola vysoká 50 –100 metrov, pričom by sa oceánom šírila rýchlosťou dopravného lietadla. Keď sa cunami priblíži k pobrežiu, tak jej výška ešte narastá. Keby planétka spadla napríklad do mora medzi Tahiti a Novým Zélandom, vlna by sa dostala až k japonskému pobrežiu, kde by dosiahla výšku 200 až 300 metrov a po pevnine by sa valila do vzdialenosti okolo 100 kilometrov. Iné je to s objektmi menšími ako 50 metrov, tie spoľahlivo zlikviduje zemská atmosféra. Môžu v nej aj vybuchnúť, ale v takej výške, že tlaková vlna nikomu neublíži. Do konca roku 1992 zaznamenali astronómovia 163 planétiek, ktorých obežné dráhy sa dotýkajú alebo križujú dráhu Zeme. Môžeme im dôverne hovoriť krížiče. V budúcnosti sa väčšina týchto planétiek vplyvom gravitačných porúch Jupitera presunie do vonkajších oblastí slnečnej sústavy, a len menšina nakoniec spadne na niektorú z planét. Z tohto zlomu sa asi tretina môže zraziť so Zemou. Isté, hoci ešte menšie riziko predstavujú kométy, ktoré sa môžu znenazdajky vynoriť z hlbín slnečnej sústavy. Nepodliehajte však predčasne prehnanému optimizmu. Celkový počet krížičov je podstatne vyšší. Z objektov, ktoré majú priemer jeden kilometer, poznáme len každý dvadsiaty, z telies o priemere 100 metrov len každý tisíci. Na základe tejto tiesnivej neistoty dokážeme zatiaľ len odhadnúť priemerné intervaly medzi ničivými zrážkami so Zemou.
.buďme optimisti
A teraz štipku optimizmu. Vyššie menovaní vedci predpokladajú, že pravdepodobnosť zrážky Zeme s planétkou alebo kométou s priemerom dva a viac kilometrov je v tomto storočí asi 1:10 000. Astronómovia chceli rozrušené obyvateľstvo trocha upokojiť, preto vyrátali a porovnali riziko individuálnej smrti následkom kozmickej katastrofy s inými civilizačnými smrteľnými rizikami. Najvyššia pravdepodobnosť, konkrétne 1:100, je, že vypustíte dušu pri automobilovej nehode. Pravdepodobnosť, že vás niekto zavraždí je 1: 300, veľmi malá pravdepodobnosť, konkrétne 1: 5 000, je, že zomriete na následky zasiahnutia elektrickým prúdom. Štyrikrát menšie riziko hrozí pri poruche a havárii lietadla. Ale pozor! Prakticky rovnaké je riziko, že opustíte tento svet pri zrážke Zeme s planétkou alebo kométou! To je dozaista dobrý dôvod na to, aby astronómovia nesedeli pred obrazovkami počítačov so založenými rukami a niečo podnikli.
Keby niekto nevedel, čo s peniazmi, tak ich môže investovať do zmysluplnej činnosti, vďaka ktorej by sme mali už o niekoľko desiatok rokov podchytené skoro všetky krížiče. Metódy na výpočet budúcich dráh planétiek sú dostatočne vycibrené, takže na riziko zrážky by sme mohli byť pripravení v mnohoročnom predstihu. To znamená, že pri súčasnom tempe by v roku 2035 mohli byť zrátané planétky väčšie ako kilometer.
.budeme sa brániť
Pôvodné návrhy, ako zlikvidovať alebo odpudiť planétku od Zeme, smerovali k jej odstreleniu mechanickým nárazom v dostatočnej vzdialenosti od našej planéty, prípadne odpálením neutrónovej bomby z boku telesa. V 90. rokoch minulého storočia sa objavil návrh, ktorý ráta s použitím bezpečnejšej a ekonomicky menej náročnej techniky slnečnej plachty. Plachta z mylar-alumínia, čo je vlastne polyesterová doska pokrytá tenkou vrstvou hliníka, by sa pôsobením tlaku slnečného vetra a tlaku žiarenia dopravila sama z parkovacej dráhy pri Zemi až k nebezpečnej planétke. Tam by sa zmenila na pol kilometrové parabolické zrkadlo, ktoré by sústreďovalo slnečné žiarenie na bok kozmického telesa. Vplyvom vysokej teploty v ohnisku zrkadla by sa materiál z povrchu planétky odparoval a vyvolal by tak potrebný raketový efekt. Počas ročnej prevádzky takého zrkadla by sa podarilo odvrátiť zrážku s vyše dvojkilometrovou planétkou, na desaťkilometrovú by sme však potrebovali až desať rokov odparovania. Ide o technicky výhodný variant, navyše bez prídavných rizík – slnečná plachta sa nedá využiť ako zbraň a neobsahuje žiadne nebezpečné zložky.
V roku 2005 vymysleli americkí astronauti Lu a Love vecičku, ktorú nazvali gravitačný traktor. Ten bude fungovať tak, že vyšleme kozmickú sondu, ktorá sa usadí na obežnej dráhe, tam si bude hovieť a periodicky zapínať motory, ktorými bude gravitačne pôsobiť na planétku, až kým sa votrelec nezačne posúvať preč od našej planéty. Treba to všetko, samozrejme, spraviť s potrebným predstihom. Predpokladám, že len málokto si dnes spomenie na planétku Apophis, objemnú ako štyri pyramídy, ktorá sa mala zraziť so Zemou v piatok 13. apríla 2009. Našťastie údaje, ktoré stihli vtedy astronómovia nazbierať, boli nepresné. Takisto zabudneme o pár rokov na fiktívnu planétku Nibiru.
Ak chcete zistiť, ktorá planétka je pre nás v tomto momente relatívne najnebezpečnejšia, pozrite na server NASA (neo.jpl.nasa.gov./risk).
Autor je zoológ.
Či sme optimisti, alebo pesimisti, musíme sa jednoducho zmieriť s tým, že naša planéta je kozmickou strelnicou, ktorú môže v hociktorú dennú či nočnú hodinu trafiť nejaká zákerná planétka alebo jadro zlovestnej kométy. Podľa amerických astronómov Chapmana a Morrisa môžu našej Zemi ublížiť telesá väčšie ako pol kilometra. Tie už dokážu spôsobiť pôsobivú globálnu katastrofu, zatiaľ čo telesá s priemerom 50 až 500 metrov sú nebezpečné len lokálne. Taký polkilometrový vesmírom letiaci kamenisko by však napríklad zlikvidoval všetko na ploche väčšej ako je Slovensko. Keby dopadol do oceánu, vznikla by taká vlna cunami, že ešte vo vzdialenosti 1 000 kilometrov od miesta dopadu by bola vysoká 50 –100 metrov, pričom by sa oceánom šírila rýchlosťou dopravného lietadla. Keď sa cunami priblíži k pobrežiu, tak jej výška ešte narastá. Keby planétka spadla napríklad do mora medzi Tahiti a Novým Zélandom, vlna by sa dostala až k japonskému pobrežiu, kde by dosiahla výšku 200 až 300 metrov a po pevnine by sa valila do vzdialenosti okolo 100 kilometrov. Iné je to s objektmi menšími ako 50 metrov, tie spoľahlivo zlikviduje zemská atmosféra. Môžu v nej aj vybuchnúť, ale v takej výške, že tlaková vlna nikomu neublíži. Do konca roku 1992 zaznamenali astronómovia 163 planétiek, ktorých obežné dráhy sa dotýkajú alebo križujú dráhu Zeme. Môžeme im dôverne hovoriť krížiče. V budúcnosti sa väčšina týchto planétiek vplyvom gravitačných porúch Jupitera presunie do vonkajších oblastí slnečnej sústavy, a len menšina nakoniec spadne na niektorú z planét. Z tohto zlomu sa asi tretina môže zraziť so Zemou. Isté, hoci ešte menšie riziko predstavujú kométy, ktoré sa môžu znenazdajky vynoriť z hlbín slnečnej sústavy. Nepodliehajte však predčasne prehnanému optimizmu. Celkový počet krížičov je podstatne vyšší. Z objektov, ktoré majú priemer jeden kilometer, poznáme len každý dvadsiaty, z telies o priemere 100 metrov len každý tisíci. Na základe tejto tiesnivej neistoty dokážeme zatiaľ len odhadnúť priemerné intervaly medzi ničivými zrážkami so Zemou.
.buďme optimisti
A teraz štipku optimizmu. Vyššie menovaní vedci predpokladajú, že pravdepodobnosť zrážky Zeme s planétkou alebo kométou s priemerom dva a viac kilometrov je v tomto storočí asi 1:10 000. Astronómovia chceli rozrušené obyvateľstvo trocha upokojiť, preto vyrátali a porovnali riziko individuálnej smrti následkom kozmickej katastrofy s inými civilizačnými smrteľnými rizikami. Najvyššia pravdepodobnosť, konkrétne 1:100, je, že vypustíte dušu pri automobilovej nehode. Pravdepodobnosť, že vás niekto zavraždí je 1: 300, veľmi malá pravdepodobnosť, konkrétne 1: 5 000, je, že zomriete na následky zasiahnutia elektrickým prúdom. Štyrikrát menšie riziko hrozí pri poruche a havárii lietadla. Ale pozor! Prakticky rovnaké je riziko, že opustíte tento svet pri zrážke Zeme s planétkou alebo kométou! To je dozaista dobrý dôvod na to, aby astronómovia nesedeli pred obrazovkami počítačov so založenými rukami a niečo podnikli.
Keby niekto nevedel, čo s peniazmi, tak ich môže investovať do zmysluplnej činnosti, vďaka ktorej by sme mali už o niekoľko desiatok rokov podchytené skoro všetky krížiče. Metódy na výpočet budúcich dráh planétiek sú dostatočne vycibrené, takže na riziko zrážky by sme mohli byť pripravení v mnohoročnom predstihu. To znamená, že pri súčasnom tempe by v roku 2035 mohli byť zrátané planétky väčšie ako kilometer.
.budeme sa brániť
Pôvodné návrhy, ako zlikvidovať alebo odpudiť planétku od Zeme, smerovali k jej odstreleniu mechanickým nárazom v dostatočnej vzdialenosti od našej planéty, prípadne odpálením neutrónovej bomby z boku telesa. V 90. rokoch minulého storočia sa objavil návrh, ktorý ráta s použitím bezpečnejšej a ekonomicky menej náročnej techniky slnečnej plachty. Plachta z mylar-alumínia, čo je vlastne polyesterová doska pokrytá tenkou vrstvou hliníka, by sa pôsobením tlaku slnečného vetra a tlaku žiarenia dopravila sama z parkovacej dráhy pri Zemi až k nebezpečnej planétke. Tam by sa zmenila na pol kilometrové parabolické zrkadlo, ktoré by sústreďovalo slnečné žiarenie na bok kozmického telesa. Vplyvom vysokej teploty v ohnisku zrkadla by sa materiál z povrchu planétky odparoval a vyvolal by tak potrebný raketový efekt. Počas ročnej prevádzky takého zrkadla by sa podarilo odvrátiť zrážku s vyše dvojkilometrovou planétkou, na desaťkilometrovú by sme však potrebovali až desať rokov odparovania. Ide o technicky výhodný variant, navyše bez prídavných rizík – slnečná plachta sa nedá využiť ako zbraň a neobsahuje žiadne nebezpečné zložky.
V roku 2005 vymysleli americkí astronauti Lu a Love vecičku, ktorú nazvali gravitačný traktor. Ten bude fungovať tak, že vyšleme kozmickú sondu, ktorá sa usadí na obežnej dráhe, tam si bude hovieť a periodicky zapínať motory, ktorými bude gravitačne pôsobiť na planétku, až kým sa votrelec nezačne posúvať preč od našej planéty. Treba to všetko, samozrejme, spraviť s potrebným predstihom. Predpokladám, že len málokto si dnes spomenie na planétku Apophis, objemnú ako štyri pyramídy, ktorá sa mala zraziť so Zemou v piatok 13. apríla 2009. Našťastie údaje, ktoré stihli vtedy astronómovia nazbierať, boli nepresné. Takisto zabudneme o pár rokov na fiktívnu planétku Nibiru.
Ak chcete zistiť, ktorá planétka je pre nás v tomto momente relatívne najnebezpečnejšia, pozrite na server NASA (neo.jpl.nasa.gov./risk).
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.