Rajské jabĺčko, rajčiak či paradajka, tak tomuto šťavnatému ovociu, ktoré sa nám len omylom javí ako zelenina, nadávame u nás na Slovensku. Tej paradajke je to už určite jedno, lebo čo sa týka jej mena, vytrpela si v priebehu storočí naozaj dosť. Akoby jej nikto dlho nevedel prísť na meno, a dokonca ani na chuť. Ale o tom neskoršie.
Prvé záznamy o rajčine nachádzame niekde v Peru, vtedy bola ešte vo veľkosti našej cherry paradajky a bola žltá. Aztékovia ju hneď pokrstili na tomatl, čo vo voľnom preklade znamená bacuľka. Začali ju kultivovať, bacuľka postupne naberala na objeme a farbe. Aztéci sa teda trošku „rozšupli“, popustili uzdu svojej fantázii a premenovali ju na xitomatl, čo znamená bacuľka s pupkom. Takto si ju v Južnej a v Strednej Amerike pestovali po stáročia až kým k ich brehom nedoplával jeden podozrivo naobliekaný muž, ktorého zase volali Krištof. Ten vraj okolo roku 1498 doviezol bacuľku aj s pupkom na starý kontinent a predstavil ju španielskej korune. A to sa len začali preteky, ako tú červenú potvoru pomenovať!
V roku 1544 prišiel Pietro Andrea Mattioli so senzačným názvom Pomi D´Oro – zlaté jablko – ktoré sa v Taliansku nebývalo vžilo a dodnes sa používa vo verzii pomodoro. Ostatní však nelenili a skúšali to s peruánskym jablkom, jablkom lásky, ovocím lásky či – ako to prischlo nám – s rajským jablkom. V anglicky hovoriacich krajinách sa napokon koncom osemnásteho storočia, keď sa konečne začala paradajka v Európe aj jesť, zhodli na trošku skomolenom pôvodnom aztéckom názve tomato.
Dobre čítate. Od Krištofa až po osemnáste storočie nikto poriadne paradajku neochutnal. Iba trošku odvážnejší Neapolčania ju začali hádzať do omáčok a napísali o tom zopár receptov. No ostatná Európa si červené bacuľky z Ameriky pekne pestovala ako exkluzívny ozdobný kríčok vo svojich záhradách. Sem-tam nejakému kuchárovi napadlo červené guľôčky použiť ako ozdobu na slávnostnú tabuľu, no to bolo asi tak všetko. V sedemnástom storočí sa objavili prví odvážlivci, ktorí rajčiak prehltli a vraj im chutil – ale tu sa zrazu stalo niečo zvláštne. Po konzumácii paradajok začala dajako podozrivo vymierať šľachta. Zjedol paradajku sedliak – nič. Zjedol ju aristokrat a zrazu kŕče a bum. Leží na chodbách svojho paláca, aký je dlhý a široký. Nečudo, že sa neskôr rajčiak stal symbolom Veľkej francúzskej revolúcie a obľúbeným jedlom fanatických podporovateľov Republiky. Nielen kántril šľachtu, ale dalo sa na ňom ukázať, ako s ňou revolučné hordy zatočia. Stačilo rajčiak zdvihnúť nad hlavu a rozprsknúť ho v dlani. Neskôr sa táto zvláštna úmrtnosť vysvetlila. Chudobní ľudia jedli rajčiny z drevených tanierov, zatiaľ čo šľachta si ich nechala servírovať na cínových podnosoch so značným obsahom olova. A milé paradajky svojimi kyslými šťavami olovo z nádob uvoľnili, a tak otrávili svojich konzumentov.
Dnes ich už jeme smelo. Všetky druhy – žlté, červené, zelené, bucľaté či vinohradnícke, San Marzano alebo cherry paradajky. Dokonca ich sušíme a zalievame do olivového oleja, lúpeme po tridsaťsekundovom kúpeli v horúcej vode, ohadzujeme nimi hercov v nepodarených divadelných kusoch alebo seba navzájom v španielskom Buñole na slávnosti Tomatina, aby sme zničením prebytkov udržali ich trhovú cenu čo najvyššie. S rajčinami je, skrátka, zábava.
Bruschetta pre lenivých/
V lete sa človeku nechce pohnúť ani malíčkom na nohe, nieto ešte, aby ráno vstal a robil nejaké zložité raňajky. Mám pre nás lenivcov skvelý tip, ako si také raňajky pomocou paradajky výrazne skrátiť. Zapnite rúru na maximum, rozrežte priečne bagetu, pokvapkajte ju olejom a šupnite na mriežku do rúry tak na minútku, kým nechytí zlatavú farbu a na povrchu neschrumkavie. Pozor, ide to veľmi rýchlo! Potom rozpolíme paradajku a pripravíme si strúčik cesnaku. Horúce bagety vytiahneme z rúry, potrieme ich zľahka cesnakom, a nakoniec podobne polovicou našej paradajky. Tá nielenže pustí do bagety svoju šťavu, ale rozotrie sa po nej aj skvelá červená dužina. Paradajky tak nemusíte krvopotne krájať na drobné kúsky, drviť do nich cesnak a napokon to všetko nasáľať, aby skrehli, ako pri príprave klasickej bruschetty. Našu bruschettu pre lenivých už len stačí pokvapkať ešte raz olejom, jemne posoliť – pokiaľ možno soľným kvetom – a servírovať si pekne do postele. Raňajky v posteli totiž chutia vždy o čosi lepšie.
Prvé záznamy o rajčine nachádzame niekde v Peru, vtedy bola ešte vo veľkosti našej cherry paradajky a bola žltá. Aztékovia ju hneď pokrstili na tomatl, čo vo voľnom preklade znamená bacuľka. Začali ju kultivovať, bacuľka postupne naberala na objeme a farbe. Aztéci sa teda trošku „rozšupli“, popustili uzdu svojej fantázii a premenovali ju na xitomatl, čo znamená bacuľka s pupkom. Takto si ju v Južnej a v Strednej Amerike pestovali po stáročia až kým k ich brehom nedoplával jeden podozrivo naobliekaný muž, ktorého zase volali Krištof. Ten vraj okolo roku 1498 doviezol bacuľku aj s pupkom na starý kontinent a predstavil ju španielskej korune. A to sa len začali preteky, ako tú červenú potvoru pomenovať!
V roku 1544 prišiel Pietro Andrea Mattioli so senzačným názvom Pomi D´Oro – zlaté jablko – ktoré sa v Taliansku nebývalo vžilo a dodnes sa používa vo verzii pomodoro. Ostatní však nelenili a skúšali to s peruánskym jablkom, jablkom lásky, ovocím lásky či – ako to prischlo nám – s rajským jablkom. V anglicky hovoriacich krajinách sa napokon koncom osemnásteho storočia, keď sa konečne začala paradajka v Európe aj jesť, zhodli na trošku skomolenom pôvodnom aztéckom názve tomato.
Dobre čítate. Od Krištofa až po osemnáste storočie nikto poriadne paradajku neochutnal. Iba trošku odvážnejší Neapolčania ju začali hádzať do omáčok a napísali o tom zopár receptov. No ostatná Európa si červené bacuľky z Ameriky pekne pestovala ako exkluzívny ozdobný kríčok vo svojich záhradách. Sem-tam nejakému kuchárovi napadlo červené guľôčky použiť ako ozdobu na slávnostnú tabuľu, no to bolo asi tak všetko. V sedemnástom storočí sa objavili prví odvážlivci, ktorí rajčiak prehltli a vraj im chutil – ale tu sa zrazu stalo niečo zvláštne. Po konzumácii paradajok začala dajako podozrivo vymierať šľachta. Zjedol paradajku sedliak – nič. Zjedol ju aristokrat a zrazu kŕče a bum. Leží na chodbách svojho paláca, aký je dlhý a široký. Nečudo, že sa neskôr rajčiak stal symbolom Veľkej francúzskej revolúcie a obľúbeným jedlom fanatických podporovateľov Republiky. Nielen kántril šľachtu, ale dalo sa na ňom ukázať, ako s ňou revolučné hordy zatočia. Stačilo rajčiak zdvihnúť nad hlavu a rozprsknúť ho v dlani. Neskôr sa táto zvláštna úmrtnosť vysvetlila. Chudobní ľudia jedli rajčiny z drevených tanierov, zatiaľ čo šľachta si ich nechala servírovať na cínových podnosoch so značným obsahom olova. A milé paradajky svojimi kyslými šťavami olovo z nádob uvoľnili, a tak otrávili svojich konzumentov.
Dnes ich už jeme smelo. Všetky druhy – žlté, červené, zelené, bucľaté či vinohradnícke, San Marzano alebo cherry paradajky. Dokonca ich sušíme a zalievame do olivového oleja, lúpeme po tridsaťsekundovom kúpeli v horúcej vode, ohadzujeme nimi hercov v nepodarených divadelných kusoch alebo seba navzájom v španielskom Buñole na slávnosti Tomatina, aby sme zničením prebytkov udržali ich trhovú cenu čo najvyššie. S rajčinami je, skrátka, zábava.
Bruschetta pre lenivých/
V lete sa človeku nechce pohnúť ani malíčkom na nohe, nieto ešte, aby ráno vstal a robil nejaké zložité raňajky. Mám pre nás lenivcov skvelý tip, ako si také raňajky pomocou paradajky výrazne skrátiť. Zapnite rúru na maximum, rozrežte priečne bagetu, pokvapkajte ju olejom a šupnite na mriežku do rúry tak na minútku, kým nechytí zlatavú farbu a na povrchu neschrumkavie. Pozor, ide to veľmi rýchlo! Potom rozpolíme paradajku a pripravíme si strúčik cesnaku. Horúce bagety vytiahneme z rúry, potrieme ich zľahka cesnakom, a nakoniec podobne polovicou našej paradajky. Tá nielenže pustí do bagety svoju šťavu, ale rozotrie sa po nej aj skvelá červená dužina. Paradajky tak nemusíte krvopotne krájať na drobné kúsky, drviť do nich cesnak a napokon to všetko nasáľať, aby skrehli, ako pri príprave klasickej bruschetty. Našu bruschettu pre lenivých už len stačí pokvapkať ešte raz olejom, jemne posoliť – pokiaľ možno soľným kvetom – a servírovať si pekne do postele. Raňajky v posteli totiž chutia vždy o čosi lepšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.