Súčasne vnímať Giotta, Boticelliho, Michelangela či Vinciho a správy z domova je zvláštny zážitok akoby nespojitých vesmírov. Ten prvý je úchvatný, ten druhý... Vlastne aký je ten druhý? Nenapadlo mi tu, na Piazza della Signoria, iné slovo než prázdnota.
Dialo sa to takto: prechádzal som sa po florentskom Dóme a krstiteľnici, prezeral som si priľahlú Giottovu vežu a v prestávke som si neprozreteľne v mobile prečítal, že Frešo s Kaníkom sa verejne prsia pred rómskou osadou. Doma by som zahorel hnevom nad hrubosťou ľudí, ktorí už nevedia získať percentá inak, než tou najprimitívnejšou a veľmi horľavou cestou. Ale tu ma hnev nepremohol. Tu, uprostred rozletu ducha, mi ich oboch prišlo skôr ľúto. Úzke, necitlivé duše, úzke, necitlivé riešenia.
Potom som chodil po chodbách Uffizi. Už tie dlhé, drevom obložené koridory ma dostali, takže na obrazy a sochy v sálach som musel opakovane zbierať silu (vracal som sa do nich omámený tri dni po sebe). Na streche galérie, pri skutočnom espresse, som si však, nanešťastie, našiel správu, podľa ktorej Klaus gratuluje Mečiarovi, ako krásne zvládli rozdelenie federácie a ako veľmi si na našom „otcovi zakladateľovi" váži schopnosť dodržiavať dané slovo. Byť doma, prekľajem cynizmus politikov, ktorí chcú byť v histórii zapísaní inak, než ako bolo v skutočnosti. Ale tu som nič nepreklial. Dopil som kávu, a dal som si s radosťou ďalšie poschodie. Klausa si vážim, Mečiara nie, a tak to ostane aj po tejto prezidentskej sprostosti.
Ďalší deň som strávil v Kaplnke rodu Medici a priľahlom Kostole svätého Lorenza, ktorý založili mnísi pred viac než
1 500 rokmi. Tam som zasa nechtiac zaregistrovaĺ, že doma práve riešime 20 rokov deklarovania zvrchovanosti. Tá časová mierka mi prišla až komická. Nič proti novým štátom a ich puberte, ale ctiť si húskovský gýč a hovoriť, že hlasovať proti nemu bolo nevlastenecké, je ahistorický žart. Veď to nebolo hlasovanie o zvrchovanosti národa, ale o mafii, ktorá zacítila zvrchovaný pach majetku a moci, pomyslel som si a vošiel som do sakristie, navrhnutej Michelangelom. Vrátila mi pocit harmónie.
Jedno popoludnie som potom venoval Kostolu Santa Croce. To je ten, v ktorom sú pozostatky brilantných duchov – od Danteho cez Galilea a Machiavelliho až po Fermiho. A tiež doska pátra Kolbeho. Silný pocit. A do toho správa, že Róberta Bezáka sa pýtali na kúpalisko a reštauráciu a bývanie. Tiež silný pocit.
Ten kontrast dvoch svetov sa denne nepríjemne opakoval. Až som na chvíľu zabudol, že to okolo mňa je minulosť, nie dnešné zadlžené Taliansko. Slovensko je nekultúrna periféria kultúrneho sveta, povedal som si neopatrne.
Lenže potom som prišiel do florentskej Akadémie, pozrieť sa na slávnu sochu Dávida. Naozaj berie dych. Ale hneď vedľa nej som našiel aj Duchampa a iných moderných umelcov. Nie som zbehlý v umení, je veľmi možné, že sa mýlim, ale akoby som tam zbadal ten istý kontrast. Len nebol florentsko-slovenský, ale európsko-európsky. Ak sú budovy, maľby a sochy historickej Florencie len odrazom toho, čomu sa vtedy verilo a o čom sa uvažovalo, potom aj drôty, kusy železa a ružovučká replika Davida so zlatými vlasmi v Akadémii sú odrazom toho, čomu sa verí a o čom sa uvažuje dnes.
Pre istotu sa na to ešte opýtam priateľov výtvarníkov zo skupiny AR, ale tuším nie sme v probléme periférnosti až tak sami.
Dialo sa to takto: prechádzal som sa po florentskom Dóme a krstiteľnici, prezeral som si priľahlú Giottovu vežu a v prestávke som si neprozreteľne v mobile prečítal, že Frešo s Kaníkom sa verejne prsia pred rómskou osadou. Doma by som zahorel hnevom nad hrubosťou ľudí, ktorí už nevedia získať percentá inak, než tou najprimitívnejšou a veľmi horľavou cestou. Ale tu ma hnev nepremohol. Tu, uprostred rozletu ducha, mi ich oboch prišlo skôr ľúto. Úzke, necitlivé duše, úzke, necitlivé riešenia.
Potom som chodil po chodbách Uffizi. Už tie dlhé, drevom obložené koridory ma dostali, takže na obrazy a sochy v sálach som musel opakovane zbierať silu (vracal som sa do nich omámený tri dni po sebe). Na streche galérie, pri skutočnom espresse, som si však, nanešťastie, našiel správu, podľa ktorej Klaus gratuluje Mečiarovi, ako krásne zvládli rozdelenie federácie a ako veľmi si na našom „otcovi zakladateľovi" váži schopnosť dodržiavať dané slovo. Byť doma, prekľajem cynizmus politikov, ktorí chcú byť v histórii zapísaní inak, než ako bolo v skutočnosti. Ale tu som nič nepreklial. Dopil som kávu, a dal som si s radosťou ďalšie poschodie. Klausa si vážim, Mečiara nie, a tak to ostane aj po tejto prezidentskej sprostosti.
Ďalší deň som strávil v Kaplnke rodu Medici a priľahlom Kostole svätého Lorenza, ktorý založili mnísi pred viac než
1 500 rokmi. Tam som zasa nechtiac zaregistrovaĺ, že doma práve riešime 20 rokov deklarovania zvrchovanosti. Tá časová mierka mi prišla až komická. Nič proti novým štátom a ich puberte, ale ctiť si húskovský gýč a hovoriť, že hlasovať proti nemu bolo nevlastenecké, je ahistorický žart. Veď to nebolo hlasovanie o zvrchovanosti národa, ale o mafii, ktorá zacítila zvrchovaný pach majetku a moci, pomyslel som si a vošiel som do sakristie, navrhnutej Michelangelom. Vrátila mi pocit harmónie.
Jedno popoludnie som potom venoval Kostolu Santa Croce. To je ten, v ktorom sú pozostatky brilantných duchov – od Danteho cez Galilea a Machiavelliho až po Fermiho. A tiež doska pátra Kolbeho. Silný pocit. A do toho správa, že Róberta Bezáka sa pýtali na kúpalisko a reštauráciu a bývanie. Tiež silný pocit.
Ten kontrast dvoch svetov sa denne nepríjemne opakoval. Až som na chvíľu zabudol, že to okolo mňa je minulosť, nie dnešné zadlžené Taliansko. Slovensko je nekultúrna periféria kultúrneho sveta, povedal som si neopatrne.
Lenže potom som prišiel do florentskej Akadémie, pozrieť sa na slávnu sochu Dávida. Naozaj berie dych. Ale hneď vedľa nej som našiel aj Duchampa a iných moderných umelcov. Nie som zbehlý v umení, je veľmi možné, že sa mýlim, ale akoby som tam zbadal ten istý kontrast. Len nebol florentsko-slovenský, ale európsko-európsky. Ak sú budovy, maľby a sochy historickej Florencie len odrazom toho, čomu sa vtedy verilo a o čom sa uvažovalo, potom aj drôty, kusy železa a ružovučká replika Davida so zlatými vlasmi v Akadémii sú odrazom toho, čomu sa verí a o čom sa uvažuje dnes.
Pre istotu sa na to ešte opýtam priateľov výtvarníkov zo skupiny AR, ale tuším nie sme v probléme periférnosti až tak sami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.