HDP je vyjadrenie trhovej hodnoty všetkých tovarov a služieb. Na prvý pohľad to vyzerá ako dobrý ukazovateľ bohatstva, ale zahŕňa aj veci, ktoré nezvyšujú naše bohatstvo, a vynecháva tie, ktoré to robia. Ak nie sú napríklad ľudia odškodnení za ujmu, spôsobenú znečistením ovzdušia, nebudú jeho nepriaznivé dôsledky zahrnuté do HDP. A naopak, ak zaplatíme za vyčistenie vzduchu, zvýši sa tým HDP, ale žiadne bohatstvo sa nevytvorí. Rovnako vzniká ekonomická hodnota, ak sa odpadová voda prirodzene vyčistí v mokradiach, ale keďže pritom nedochádza k žiadnej transakcii, nie je to v HDP započítané.
Nad týmito obmedzeniami stojí za to sa zamyslieť. Mnohé z navrhovaných „zelených" náhradiek ich však, bohužiaľ, nemusí zodpovedajúcim spôsobom riešiť. Výrazným príkladom, ktorý sa používal na podporu „zozelenania" HDP, bol príklad močiara Nakivubo v ugandskom hlavnom meste Kampala, kde odpadová voda tečie z mesta smerom k jazeru Victoria. Nebyť čistiacich schopností močiara by Kampala potrebovala čističku odpadových vôd, ktorej prevádzka by stála najmenej dva milióny dolárov ročne. Podľa ekonóma Pavan Sukhdeva, bývalého šéfa Iniciatívy OSN za zelenú ekonomiku, bola argumentácia jednoduchá: „Robiť to, čo močiar robil zadarmo, bude stáť dva milióny dolárov ročne a oni toľko peňazí nemajú." Kampala sa preto nechala presvedčiť nezapočítanými prínosmi prirodzeného čistenia odpadových vôd i potenciálnymi nákladmi na vybudovanie čističky a rozhodla sa celú oblasť chrániť. „Ekonomická logika zvíťazila," tvrdí Sukhdev.
Močiar Nakivubo je vynikajúcim príkladom potreby starostlivého ohodnotenia životného prostredia. Politici v Kampale sa rozhodli danú oblasť chrániť a odmietli čo i len uvažovať o alternatívnych možnostiach jej využitia. Zelení aktivisti sa často o taký výsledok usilujú, ale ten je celkom nedôvodný. Močiar sa rozkladá neďaleko od mestského i priemyselného centra a v Kampale je nedostatok pozemkov. Čistý prínos z tvorby pracovných miest a hospodárskeho rastu v súvislosti s vybudovaním novej štvrte by tak mohol byť podstatne vyšší ako 2 milióny dolárov. To, že len málo veľkých a bohatých miest, ak vôbec nejaké, ponecháva vo svojom centre nezastavané močiare, má predsa svoj dôvod.
Ak sa zelená mierka využíva na to, aby obchádzala politický proces, môžeme na tom byť v konečnom dôsledku horšie, pretože štáty prídu pre relatívne malé ekologické prínosy o pracovné miesta, bohatstvo a blahobyt. Močiar Nakivubo nie je príkladom víťazstva ekonomickej logiky, ale pravého opaku – neschopnosti zvážiť všetky možnosti a vybrať z nich tú najlepšiu.
Predstavme si, že by naši predkovia urobili v minulosti podobné zhodnotenie a rozhodli sa za každých okolností močiare chrániť. Veľká časť dolného Manhattanu by stále bola močiarom a nepremenila by sa na lokomotívu celého New Yorku. Všeobecne povedané, zelený HDP síce zahŕňa nezapočítané straty, ale nedokáže zohľadniť potenciálne oveľa väčšie prínosy z inovácií.
Napríklad Svetová banka tvrdí, že ak máme byť zelení, musíme brať do úvahy, že spotreba fosílnych palív zbaví týchto zdrojov budúce generácie. V skutočnosti nám spaľovanie fosílnych palív v posledných 150 rokoch umožnilo slobodne vytvoriť úžasne bohatší svet antibiotík, telekomunikácií a počítačov a súčasne sme objavovali nové zdroje. To všetko urobilo budúcu spoločnosť omnoho bohatšou – ale v zelených meraniach HDP to bude chýbať.
Väčšina politikov sa stále zameriava na HDP, pretože tento ukazovateľ má silnú súvzťažnosť s vysoko cenenými reálnymi výsledkami. Krajiny s vyšším HDP mávajú všeobecne nižšiu detskú úmrtnosť, vyššiu priemernú dĺžku života, kvalitnejšie vzdelanie, viac demokracie, menej korupcie, spokojnejších obyvateľov a často aj čistejšie životné prostredie. Hoci teda zelené účtovníctvo môže hrať určitú úlohu, nesmie sa stať prekážkou rozvoja.
Copyright: Project Syndicate, 2012
Nad týmito obmedzeniami stojí za to sa zamyslieť. Mnohé z navrhovaných „zelených" náhradiek ich však, bohužiaľ, nemusí zodpovedajúcim spôsobom riešiť. Výrazným príkladom, ktorý sa používal na podporu „zozelenania" HDP, bol príklad močiara Nakivubo v ugandskom hlavnom meste Kampala, kde odpadová voda tečie z mesta smerom k jazeru Victoria. Nebyť čistiacich schopností močiara by Kampala potrebovala čističku odpadových vôd, ktorej prevádzka by stála najmenej dva milióny dolárov ročne. Podľa ekonóma Pavan Sukhdeva, bývalého šéfa Iniciatívy OSN za zelenú ekonomiku, bola argumentácia jednoduchá: „Robiť to, čo močiar robil zadarmo, bude stáť dva milióny dolárov ročne a oni toľko peňazí nemajú." Kampala sa preto nechala presvedčiť nezapočítanými prínosmi prirodzeného čistenia odpadových vôd i potenciálnymi nákladmi na vybudovanie čističky a rozhodla sa celú oblasť chrániť. „Ekonomická logika zvíťazila," tvrdí Sukhdev.
Močiar Nakivubo je vynikajúcim príkladom potreby starostlivého ohodnotenia životného prostredia. Politici v Kampale sa rozhodli danú oblasť chrániť a odmietli čo i len uvažovať o alternatívnych možnostiach jej využitia. Zelení aktivisti sa často o taký výsledok usilujú, ale ten je celkom nedôvodný. Močiar sa rozkladá neďaleko od mestského i priemyselného centra a v Kampale je nedostatok pozemkov. Čistý prínos z tvorby pracovných miest a hospodárskeho rastu v súvislosti s vybudovaním novej štvrte by tak mohol byť podstatne vyšší ako 2 milióny dolárov. To, že len málo veľkých a bohatých miest, ak vôbec nejaké, ponecháva vo svojom centre nezastavané močiare, má predsa svoj dôvod.
Ak sa zelená mierka využíva na to, aby obchádzala politický proces, môžeme na tom byť v konečnom dôsledku horšie, pretože štáty prídu pre relatívne malé ekologické prínosy o pracovné miesta, bohatstvo a blahobyt. Močiar Nakivubo nie je príkladom víťazstva ekonomickej logiky, ale pravého opaku – neschopnosti zvážiť všetky možnosti a vybrať z nich tú najlepšiu.
Predstavme si, že by naši predkovia urobili v minulosti podobné zhodnotenie a rozhodli sa za každých okolností močiare chrániť. Veľká časť dolného Manhattanu by stále bola močiarom a nepremenila by sa na lokomotívu celého New Yorku. Všeobecne povedané, zelený HDP síce zahŕňa nezapočítané straty, ale nedokáže zohľadniť potenciálne oveľa väčšie prínosy z inovácií.
Napríklad Svetová banka tvrdí, že ak máme byť zelení, musíme brať do úvahy, že spotreba fosílnych palív zbaví týchto zdrojov budúce generácie. V skutočnosti nám spaľovanie fosílnych palív v posledných 150 rokoch umožnilo slobodne vytvoriť úžasne bohatší svet antibiotík, telekomunikácií a počítačov a súčasne sme objavovali nové zdroje. To všetko urobilo budúcu spoločnosť omnoho bohatšou – ale v zelených meraniach HDP to bude chýbať.
Väčšina politikov sa stále zameriava na HDP, pretože tento ukazovateľ má silnú súvzťažnosť s vysoko cenenými reálnymi výsledkami. Krajiny s vyšším HDP mávajú všeobecne nižšiu detskú úmrtnosť, vyššiu priemernú dĺžku života, kvalitnejšie vzdelanie, viac demokracie, menej korupcie, spokojnejších obyvateľov a často aj čistejšie životné prostredie. Hoci teda zelené účtovníctvo môže hrať určitú úlohu, nesmie sa stať prekážkou rozvoja.
Copyright: Project Syndicate, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.