Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.časopis .osobnosti

Odjakživa silnejší vytláčali slabších. Väčšie zvieratá požierali slabšie a v škole väčšie deti šikanovali tie menšie. Človek má krásnu prirodzenú tendenciu nadŕžať slabšiemu, a to do chvíle, kým sám nie je v pozícii silnejšieho jedinca.

Odjakživa silnejší vytláčali slabších. Väčšie zvieratá požierali slabšie a v škole väčšie deti šikanovali tie menšie. Človek má krásnu prirodzenú tendenciu nadŕžať slabšiemu, a to do chvíle, kým sám nie je v pozícii silnejšieho jedinca. Potom nastupujú výhovorky  silnejších: „Veď tak to predsa odjakživa v prírode bolo, veľké ryby požierali malé...nemám si čo vyčítať, je to prirodzený vývin a ja som v tej pozícii, v ktorej som, chvalabohu..." A tak jeme mäso, pretože sme silnejší ako zvieratá, ktoré požívame, zabíjame komárov a pavúkov, ale o svojej sile tvrdíme, že ju máme pod kontrolou. Vieme napríklad, že by sme nezabili človeka. Ale to je už dosť vysoká latka. A všetko pod ňou akosi stráca na váhe. Je hrozné jedného dňa vyrásť z detských ideálov, kde silnejší slabšiemu pomáha a kde ľudia nejedia zvieratká a priradiť sa k ľuďom, ktorí vidia ale nečinia. Ale každému sa to raz asi musí stať. V Petržalke pri Zrkadlovom háji bola malá Večierka. Chodievala som do nej vždy, keď som bola v nahrávacom štúdiu u Ivana Minárika. Nemali tam bohviečo, ale hladným prefajčeným a ohučaným muzikantom stačí aj treska s dvoma rohlíkmi, jedny sparty a pivo. Teraz stojí obďaleč Kaufland, v ktorom majú všetko za pár šupov a Večierka, pochopiteľne, skrachovala. Isto ste podobnú vec zažili vo svojom okolí. Ľutujeme Večierky, ale nakupujeme v Kauflandoch, pretože si vieme zrátať dva plus dva. V prázdnych výkladoch s bývalými lokálnymi obchodíkmi zostalo pohodených ešte zopár starých cenoviek od tovarov a nad vchodom trónia nezmazateľné večné socialistické nápisy Potraviny alebo Obuv. Chodíme okolo nich cestou do Kauflandu a je nám clivo. Väčšia ryba opäť raz zjedla menšiu. A má na to právo. Nik z nás by sa ako majiteľ veľkej obchodnej siete nad Večierkami a Obuvami nezamýšľal. Je to férová hra. Lenže v nás je aj iná sila. Je v nás sila empatie, sila spomienok, sila porozumenia...v podstate istá forma lásky. Prečo nám je ľúto keď slabší prehráva? „Veď ho už nechajte, nevidíte, že sa nevie brániť?" voláme do prázdna. A vzápätí v boji o prežitie fackáme vlastné niekdajšie ideály. A to už nie je sila, ale slabosť. Je smiešne zostať pri tých ideáloch a strašné sa ich vzdať. V Indii existujú tzv. Džinisti, ktorí pred sebou neustále zametajú, aby nezašliapli ani mravčeka. Chodia v predklone s takou metličkou a krok po kroku pomaly postupujú zametajúc vpred. Je to smiešne aj chvályhodné. Aj ja v živote zápasím s hlľadaním tej správnej miery využitia svojej sily. Sily prevahovej, aj sily ľudskej. Snažím sa zistiť, do akej miery sa  človek musí zmieriť so stavom sveta a kedy by už mal začať zápasiť. Hlavne so svojou lenivosťou vôbec sa  takými vecami zaoberať. Lebo tá apatická nevšímavosť a lenivosť je hádam zo všetkého najhoršia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite