Aj moja mama stále sedí vystrašená pri telke. Keď som jej minule povedala, že idem na Pohodu, zhrozila sa, pretože jediné, s čím sa jej spája tento festival, je televízne bohato pokrytá tragédia v stane. Cesta do Bulharska ju nechala chladnou.
Chcela som Andrejovi a kolegom vtipne odpísať, že aj ja zdravím zo Slnečného pobrežia, tu je tiež všetko ok, napriek nudným správam v Burgase zatiaľ nikoho verejne nepopravili. Ale prišlo mi to drsné voči tým mŕtvym Afgancom, a tak som si iba s uľahčením vydýchla, že nemám dobrodružnú povahu kolegu Andreja Bána a neťahá ma to do takých nebezpečných končín. Stačí mi more v nudnom Bulharsku.
V nedeľu som odletela z Burgasu do Bratislavy. V stredu, keď som sa práve chystala ísť na letisko po priateľov, ktorí tam ešte s dvoma trojročnými deťmi zostali, prišla SMS. Budú meškať, nevedno koľko, začuli niečo o bombe. Na našom letisku o meškaní ani o bombe nič netušili, tvrdili, že lietadlo príde včas
ešte aj vo chvíli, keď už mali byť hodinu vo vzduchu, keď na internete atentát a mŕtvych potvrdil bulharský prezident a aj CNN to už točila v headlinoch.
Napriek vzdialenosti som pocítila hrozný strach. Niečo iné je čítať správy o počte mŕtvych a celkom niečo iné je uvedomiť si, že v tom autobuse som sa možno v nedeľu viezla aj ja. Volala som mame, myslela som si, že bude tiež vystrašená. Áno, vedela z rozhlasu, že sa niečo v Bulharsku stalo, ale to sa nás predsa netýka, veď to boli nejakí Izraelci.
Moji priatelia napokon šťastne prileteli ešte v noci. S unavenými deťmi v náručí sa snažili vyhýbať štyrom televíznym štábom čakajúcim na letisku. Nikto nekrvácal, nikto z cestujúcich na vlastné oči ani nič nevidel. Selektívna realita tentoraz nedostala nažrať.
Chcela som Andrejovi a kolegom vtipne odpísať, že aj ja zdravím zo Slnečného pobrežia, tu je tiež všetko ok, napriek nudným správam v Burgase zatiaľ nikoho verejne nepopravili. Ale prišlo mi to drsné voči tým mŕtvym Afgancom, a tak som si iba s uľahčením vydýchla, že nemám dobrodružnú povahu kolegu Andreja Bána a neťahá ma to do takých nebezpečných končín. Stačí mi more v nudnom Bulharsku.
V nedeľu som odletela z Burgasu do Bratislavy. V stredu, keď som sa práve chystala ísť na letisko po priateľov, ktorí tam ešte s dvoma trojročnými deťmi zostali, prišla SMS. Budú meškať, nevedno koľko, začuli niečo o bombe. Na našom letisku o meškaní ani o bombe nič netušili, tvrdili, že lietadlo príde včas
ešte aj vo chvíli, keď už mali byť hodinu vo vzduchu, keď na internete atentát a mŕtvych potvrdil bulharský prezident a aj CNN to už točila v headlinoch.
Napriek vzdialenosti som pocítila hrozný strach. Niečo iné je čítať správy o počte mŕtvych a celkom niečo iné je uvedomiť si, že v tom autobuse som sa možno v nedeľu viezla aj ja. Volala som mame, myslela som si, že bude tiež vystrašená. Áno, vedela z rozhlasu, že sa niečo v Bulharsku stalo, ale to sa nás predsa netýka, veď to boli nejakí Izraelci.
Moji priatelia napokon šťastne prileteli ešte v noci. S unavenými deťmi v náručí sa snažili vyhýbať štyrom televíznym štábom čakajúcim na letisku. Nikto nekrvácal, nikto z cestujúcich na vlastné oči ani nič nevidel. Selektívna realita tentoraz nedostala nažrať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.