.junger bol prvýkrát v tejto krajine v roku 1996, keď Taliban vstúpil do Kábulu. Kniha War je výsledok piatich ciest do údolia Korengal s rozlohou desať krát desať kilometrov na úpätí Hindukúšu. Skratka KOP znamená Korengal Outpost, je to miesto považované za najnebezpečnejšie v Afganistane: rota Chosen tam stratila okolo 80 percent mužov, od vojny vo Vietname nemala v boji žiadna americká jednotka také straty. Takmer pätinu zo všetkých bojových akcií 70 000 vojakov NATO v Afganistane v tom období vybojovalo 150 mužov roty Battle. Sedemdesiat percent púm, zhodených v Afganistane, dopadlo do údolia Korengal alebo do jeho okolia.
V roku 2006 prišla na južný koniec údolia 10. horská jednotka americkej armády. Začali budovať základňu, pričom okamžite začali na nich z bunkrov, postavených z obrovských cédrových kmeňov, strieľať nezamestnaní drevorubači, podporení arabskými a pakistanskými bojovníkmi z pohraničnej provincie Bajaur. Prečo práve Korengal? Ide o strategický „lievik“, ktorým prúdia do vnútrozemia Afganistanu vycvičení bojovníci z Pakistanu.
.bezverci
Taliban ovláda východ Korengalu a Američania západ. Väčšina amerických vojakov mala čosi vyše 20 rokov a nepoznali nič iné než život doma s rodičmi alebo vojnu. Mnohí vstúpili do armády pre problémy so zákonom. Ku koncu 15-mesačnej rotácie sa z nich stávali ležérni bojovníci: talizman na krku, na nohách žabky z molitanovej peny z debien na rakety. Chodili do prestreliek iba v trenírkach, z kútika úst im visela cigareta. Niekoľkí z nich mali na hrudi vytetovaný nápis BEZVEREC – tak ich nepriatelia označovali vo vysielačkách, ktoré odpočúvala špeciálna americká jednotka zvaná Prorok.
Junger v knihe opisuje mnohé bojové operácie, ktoré svojou hrôzou prekonávajú akčné filmy. Jedna z nich viedla voči predákovi drevorubačov Hadži Martinovi, napojenému na al-Káidu. Američania najprv bombardovali jeho dom a zabili niekoľko členov jeho rodiny, on však prežil. Následne išiel do akcie štvorčlenný tím Navy SEAL, najlepšie vycvičení záškodníci v americkej armáde, tu ich však po 18 hodinách vyzradil pastier kôz, obvyklý informátor Talibanu. Po hodinách tvrdého boja voči presile muži zo SEAL satelitným telefónom privolali Chinook, ktorý sprevádzal bojový vrtuľník Apache. Ten bol zasiahnutý RPG granátom a zrútil sa. Z tímu SEAL prežil iba major Luttrell. Dostal sa do dediny, kde ho zajali miestni, no v súlade s obyčajovým právom nesmeli vydať hosťa Talibanu – obkľúčená dedina vydržala až do príletu amerických vojakov, ktorí Luttrella oslobodili. V tvrdej odvete bombardéry B-52 zhodili dve navádzané pumy na obytnú časť dediny Čičal. Martina zrejme minuli o minúty, zabili však 17 civilistov. Jednou zo stratégií Talibanu je vyprovokovať vojakov NATO, aby neúmyselne zabili civilistov, čím prehrajú boj o ľudský, a tým aj o fyzický terén.
.nerovný boj
Americké vojenské predpisy vojakom zakazujú vybrať si za terč dom, z ktorého nikto nestrieľa a nesmú ani útočiť na cieľ, pokiaľ sú v blízkosti civilisti. Môžu strieľať na ľudí, ktorí strieľajú na nich a ktorí majú zbraň alebo vysielačku. Talibanci to dobre vedia a všetko, čo potrebujú, nechávajú ukryté v horách. Keď chcú zaútočiť, iba vojdú s prázdnymi rukami do svojich palebných pozícií a schmatnú pušky. Keď používajú vysielačky, nechávajú stáť pri sebe deti. Ukázalo sa, že Taliban má oproti všetkým technologickým výhodám Američanov adekvátne protiopatrenia. Proti termografickým prístrojom Apachov, ktoré odhalia v teréne teplotu ľudského tela, sa bránia tak, že sa na teplej skale zabalia do deky. Američania používajú na vyhľadanie nepriateľa bezpilotné lietadlá, no Taliban dokáže to isté pozorovaním kŕdľa vrán, ktoré pri hľadaní potravy krúžia nad americkými vojakmi...
Každých pár dní vysielali Američania do okolia jednotku, aby narušili nepriateľské aktivity. Tá šla až potiaľ, pokiaľ na nich nezačal Taliban strieľať. Na to vojaci do pol hodiny privolali silnú palebnú podporu vrtuľníkov Apache a A-10 a dúfali, že tie zabijú čo najviac nepriateľov. V Karengale padlo počas Jungerovej prítomnosti 19 amerických vojakov, Taliban prišiel o stovky bojovníkov.
V roku 2006 prišla na južný koniec údolia 10. horská jednotka americkej armády. Začali budovať základňu, pričom okamžite začali na nich z bunkrov, postavených z obrovských cédrových kmeňov, strieľať nezamestnaní drevorubači, podporení arabskými a pakistanskými bojovníkmi z pohraničnej provincie Bajaur. Prečo práve Korengal? Ide o strategický „lievik“, ktorým prúdia do vnútrozemia Afganistanu vycvičení bojovníci z Pakistanu.
.bezverci
Taliban ovláda východ Korengalu a Američania západ. Väčšina amerických vojakov mala čosi vyše 20 rokov a nepoznali nič iné než život doma s rodičmi alebo vojnu. Mnohí vstúpili do armády pre problémy so zákonom. Ku koncu 15-mesačnej rotácie sa z nich stávali ležérni bojovníci: talizman na krku, na nohách žabky z molitanovej peny z debien na rakety. Chodili do prestreliek iba v trenírkach, z kútika úst im visela cigareta. Niekoľkí z nich mali na hrudi vytetovaný nápis BEZVEREC – tak ich nepriatelia označovali vo vysielačkách, ktoré odpočúvala špeciálna americká jednotka zvaná Prorok.
Junger v knihe opisuje mnohé bojové operácie, ktoré svojou hrôzou prekonávajú akčné filmy. Jedna z nich viedla voči predákovi drevorubačov Hadži Martinovi, napojenému na al-Káidu. Američania najprv bombardovali jeho dom a zabili niekoľko členov jeho rodiny, on však prežil. Následne išiel do akcie štvorčlenný tím Navy SEAL, najlepšie vycvičení záškodníci v americkej armáde, tu ich však po 18 hodinách vyzradil pastier kôz, obvyklý informátor Talibanu. Po hodinách tvrdého boja voči presile muži zo SEAL satelitným telefónom privolali Chinook, ktorý sprevádzal bojový vrtuľník Apache. Ten bol zasiahnutý RPG granátom a zrútil sa. Z tímu SEAL prežil iba major Luttrell. Dostal sa do dediny, kde ho zajali miestni, no v súlade s obyčajovým právom nesmeli vydať hosťa Talibanu – obkľúčená dedina vydržala až do príletu amerických vojakov, ktorí Luttrella oslobodili. V tvrdej odvete bombardéry B-52 zhodili dve navádzané pumy na obytnú časť dediny Čičal. Martina zrejme minuli o minúty, zabili však 17 civilistov. Jednou zo stratégií Talibanu je vyprovokovať vojakov NATO, aby neúmyselne zabili civilistov, čím prehrajú boj o ľudský, a tým aj o fyzický terén.
.nerovný boj
Americké vojenské predpisy vojakom zakazujú vybrať si za terč dom, z ktorého nikto nestrieľa a nesmú ani útočiť na cieľ, pokiaľ sú v blízkosti civilisti. Môžu strieľať na ľudí, ktorí strieľajú na nich a ktorí majú zbraň alebo vysielačku. Talibanci to dobre vedia a všetko, čo potrebujú, nechávajú ukryté v horách. Keď chcú zaútočiť, iba vojdú s prázdnymi rukami do svojich palebných pozícií a schmatnú pušky. Keď používajú vysielačky, nechávajú stáť pri sebe deti. Ukázalo sa, že Taliban má oproti všetkým technologickým výhodám Američanov adekvátne protiopatrenia. Proti termografickým prístrojom Apachov, ktoré odhalia v teréne teplotu ľudského tela, sa bránia tak, že sa na teplej skale zabalia do deky. Američania používajú na vyhľadanie nepriateľa bezpilotné lietadlá, no Taliban dokáže to isté pozorovaním kŕdľa vrán, ktoré pri hľadaní potravy krúžia nad americkými vojakmi...
Každých pár dní vysielali Američania do okolia jednotku, aby narušili nepriateľské aktivity. Tá šla až potiaľ, pokiaľ na nich nezačal Taliban strieľať. Na to vojaci do pol hodiny privolali silnú palebnú podporu vrtuľníkov Apache a A-10 a dúfali, že tie zabijú čo najviac nepriateľov. V Karengale padlo počas Jungerovej prítomnosti 19 amerických vojakov, Taliban prišiel o stovky bojovníkov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.