.minulý týždeň Svetová banka zverejnila správu, podľa ktorej má dnes prístup k mobilnému telefónu až 75 percent svetovej populácie, pričom množstvo registrovaných používateľov mobilov čoskoro prekročí počet obyvateľov planéty. Neveríte? Stačí, ak sa zájdete presvedčiť do Afganistanu. Tie zmeny ozaj vyrážajú dych.
.iný Afganistan
Altaf Ladak je Ind v stredných rokoch, ktorý hovorí dokonalou oxfordskou angličtinou: vzdelanie a prax získal v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii. Dnes patrí medzi topmanažérov najúspešnejšej afganskej firmy Roshan. Tento mobilný operátor má viac ako 6 miliónov zákazníkov, jeho signál pokrýva viac ako 230 miest, ale aj odľahlých oblastí vo všetkých 24 provinciách Afganistanu. S 550 miliónmi dolárov patrí Roshan medzi najväčších investorov v krajine, je najväčším platcom daní do štátneho rozpočtu, priamo zamestnáva viac ako 1 300 ľudí, z čoho je 19 percent žien, nepriamo dáva možnosť zárobku viac ako 30-tisícom Afgancov. Minulý týždeň táto firma oznámila, že začína od septembra sponzorovať prvú profesionálnu futbalovú ligu v krajine.
„Keď sme v roku 2003, teda rok po vojne, začínali, prístup k telefónu malo iba 100-tisíc z 30 miliónov obyvateľov Afganistanu. V celej krajine bolo iba 15-tisíc pevných liniek a ak ste sa chceli, ako miestny obyvateľ, povedzme z Mazáru Šaríf na severe dovolať do zahraničia, museli ste putovať tri dni po otrasných cestách do Kábulu, kde ste možno týždeň čakali na spojenie,“ spomína Altaf Ladak. To však nie je jediná zmena. Pred deviatimi rokmi musel na letisku v Kábule aj on čakať a modliť sa, či vôbec niečo poletí; dnes patrí linka Kábul – Dubaj medzi najfrekventovanejšie na svete.
Podobne ako v iných biednych kútoch sveta, aj v Afganistane, ktorý z hľadiska miery korupcie tradične obsadzuje nelichotivú druhú priečku na svete (po Somálsku) sa stáva nielen statusovým symbolom a prostriedkom komunikácie, ale aj čímsi viac. Iba vďaka mobilu môžu ľudia v odľahlých horských oblastiach, kde nie sú pobočky bánk, o bankomatoch ani nehovoriac, realizovať platby a úhrady. Dvetisíc zákazníkov Roshanu testuje systém mobilných platieb M-Paisa, prvých 50 afganských policajtov už dostáva cez mobil výplatu. Mobil funguje aj ako banka na mikropôžičky, cez 3G sieť v mobile – a stránky ako CNN či BBC – sa mnohí ľudia prvýkrát v živote dostávajú k informáciám, spoznávajú aj Facebook a iné sociálne siete. Nehovoriac o tom, že mobily (ale aj vysielačky či satelitné telefóny) s obľubou používajú aj bojovníci Talibanu, takže Roshan nemá problém stavať stožiare trebárs na inak nedostupnej pakistanskej hranici. Nie zriedka tam však firma musí najprv vybudovať cesty. „Polovicu našich nákladov tvoria pohonné látky a doprava, desať percent dávame na bezpečnostné služby pre našich pracovníkov,“ vysvetľuje Ladak.
.klub osamelých sŕdc
Ako vyzerá priemerný zákazník Roshanu? Má dva až tri mobily od rôznych operátorov, aby bol všade dostupný. Každé tri mesiace ich mení. Kúpi si SIM kartu za jeden až dva doláre, pričom mesačne pretelefonuje päť dolárov. Miestny hovor stojí dva centy za minútu, medzinárodný dvadsať centov. Afganci a Afganky skutočne radi komunikujú. „Do našich call centier často zavolá muž len preto, aby počul ženský hlas našej operátorky, a naopak, žena, aby počula muža. Mnohí naši zákazníci nevedia čítať a písať, prosia preto naše operátorky, aby im prečítali alebo napísali SMS,“ dodáva s úsmevom Ladak s tým, že jeho firma vytvára v kmeňovo organizovanej spoločnosti strednú triedu. Až 93 percent zamestnancov sú Afganci, ktorých z bezpečnostných dôvodov vozí firma do práce aj z práce, zriadili pre nich vlastnú nemocnicu, vlastnú univerzitu, investovali 1 500 dolárov do tréningu každého z nich. V odľahlých oblastiach, kde prichádza na trh, buduje Roshan detské a futbalové ihriská, opravuje školy a mešity.
Američania a OSN z Afganistanu raz odídu, Roshan tu bude vždy. To je hlavný dôvod loajality zamestnancov voči firme, nedajú sa zlákať ponukami vyššieho zárobku v medzinárodných organizáciách. Tých 200 až 250 dolárov mesačne, ktoré im platí Roshan, im zatiaľ stačí.
.iný Afganistan
Altaf Ladak je Ind v stredných rokoch, ktorý hovorí dokonalou oxfordskou angličtinou: vzdelanie a prax získal v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii. Dnes patrí medzi topmanažérov najúspešnejšej afganskej firmy Roshan. Tento mobilný operátor má viac ako 6 miliónov zákazníkov, jeho signál pokrýva viac ako 230 miest, ale aj odľahlých oblastí vo všetkých 24 provinciách Afganistanu. S 550 miliónmi dolárov patrí Roshan medzi najväčších investorov v krajine, je najväčším platcom daní do štátneho rozpočtu, priamo zamestnáva viac ako 1 300 ľudí, z čoho je 19 percent žien, nepriamo dáva možnosť zárobku viac ako 30-tisícom Afgancov. Minulý týždeň táto firma oznámila, že začína od septembra sponzorovať prvú profesionálnu futbalovú ligu v krajine.
„Keď sme v roku 2003, teda rok po vojne, začínali, prístup k telefónu malo iba 100-tisíc z 30 miliónov obyvateľov Afganistanu. V celej krajine bolo iba 15-tisíc pevných liniek a ak ste sa chceli, ako miestny obyvateľ, povedzme z Mazáru Šaríf na severe dovolať do zahraničia, museli ste putovať tri dni po otrasných cestách do Kábulu, kde ste možno týždeň čakali na spojenie,“ spomína Altaf Ladak. To však nie je jediná zmena. Pred deviatimi rokmi musel na letisku v Kábule aj on čakať a modliť sa, či vôbec niečo poletí; dnes patrí linka Kábul – Dubaj medzi najfrekventovanejšie na svete.
Podobne ako v iných biednych kútoch sveta, aj v Afganistane, ktorý z hľadiska miery korupcie tradične obsadzuje nelichotivú druhú priečku na svete (po Somálsku) sa stáva nielen statusovým symbolom a prostriedkom komunikácie, ale aj čímsi viac. Iba vďaka mobilu môžu ľudia v odľahlých horských oblastiach, kde nie sú pobočky bánk, o bankomatoch ani nehovoriac, realizovať platby a úhrady. Dvetisíc zákazníkov Roshanu testuje systém mobilných platieb M-Paisa, prvých 50 afganských policajtov už dostáva cez mobil výplatu. Mobil funguje aj ako banka na mikropôžičky, cez 3G sieť v mobile – a stránky ako CNN či BBC – sa mnohí ľudia prvýkrát v živote dostávajú k informáciám, spoznávajú aj Facebook a iné sociálne siete. Nehovoriac o tom, že mobily (ale aj vysielačky či satelitné telefóny) s obľubou používajú aj bojovníci Talibanu, takže Roshan nemá problém stavať stožiare trebárs na inak nedostupnej pakistanskej hranici. Nie zriedka tam však firma musí najprv vybudovať cesty. „Polovicu našich nákladov tvoria pohonné látky a doprava, desať percent dávame na bezpečnostné služby pre našich pracovníkov,“ vysvetľuje Ladak.
.klub osamelých sŕdc
Ako vyzerá priemerný zákazník Roshanu? Má dva až tri mobily od rôznych operátorov, aby bol všade dostupný. Každé tri mesiace ich mení. Kúpi si SIM kartu za jeden až dva doláre, pričom mesačne pretelefonuje päť dolárov. Miestny hovor stojí dva centy za minútu, medzinárodný dvadsať centov. Afganci a Afganky skutočne radi komunikujú. „Do našich call centier často zavolá muž len preto, aby počul ženský hlas našej operátorky, a naopak, žena, aby počula muža. Mnohí naši zákazníci nevedia čítať a písať, prosia preto naše operátorky, aby im prečítali alebo napísali SMS,“ dodáva s úsmevom Ladak s tým, že jeho firma vytvára v kmeňovo organizovanej spoločnosti strednú triedu. Až 93 percent zamestnancov sú Afganci, ktorých z bezpečnostných dôvodov vozí firma do práce aj z práce, zriadili pre nich vlastnú nemocnicu, vlastnú univerzitu, investovali 1 500 dolárov do tréningu každého z nich. V odľahlých oblastiach, kde prichádza na trh, buduje Roshan detské a futbalové ihriská, opravuje školy a mešity.
Američania a OSN z Afganistanu raz odídu, Roshan tu bude vždy. To je hlavný dôvod loajality zamestnancov voči firme, nedajú sa zlákať ponukami vyššieho zárobku v medzinárodných organizáciách. Tých 200 až 250 dolárov mesačne, ktoré im platí Roshan, im zatiaľ stačí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.