.dlhé roky ste pracovali ako novinár, na aké témy ste sa zameriavali?
Rovnoprávnosť žien, mládež, dodávky čistej vody, vidiecky rozvoj, zdravie. Pracoval som pre viaceré afganské aj medzinárodné médiá, bol som šéfom juhoázijskej asociácie slobodných médií, ktorá pôsobí v Indii, v Pakistane, v Afganistane. Napísal som šestnásť kníh na rôzne témy, osem rokov som bol šéfredaktor analytického časopisu Attention. V roku 2007 som sa stal guvernérom.
.pochádzate z Wardaku?
Nie, z Paktiky, provincie na sever od nás.
.akceptovali vás miestni ľudia ako guvernéra pochádzajúceho z inej provincie a dosadeného prezidentom?
V našej spoločnosti sú úspešnejší – v polícii, v politike aj v biznise – tí, ktorí pochádzajú z iných provincií. Tradičný systém je založený na rodinných vzťahoch a kmeňových väzbách. Nie ste schopný dosiahnuť vymožiteľnosť práva, ak sa v nich „utopíte“. Byť z inej provincie vás robí nezávislejším a férovejším. A ľudia vám hovoria veci otvorenejšie, pretože vedia, že nemáte žiadny osobný ani kmeňový záujem. Tento systém existuje po stáročia a je silnejší ako právo. Emír Abdur Rahman Khan na konci 19. storočia iba začal s reformami, no neuspeli ani jeho nasledovníci. V Afganistane sme mali 35 rokov vojen, to nastavilo našu psychiku negatívnejšie. Ľudia vidia zmeny k lepšiemu, no ignorujú ich a hovoria iba o negatívach.
.čím sa dnes líši Wardak od obdobia vlády Talibanu?
Vtedy sme nemali v školách dievčatá, dnes je takmer 30 percent škôl dievčenských. Máme 5 700 učiteľov, ktorí učia v 2 225 školách provincie s približne milión obyvateľmi. Vtedy sme nemali ani jednu doktorku, dnes máme na každej zo 63 kliník najmenej jednu lekárku. Vakcinačná kampaň bola Talibanom pod hrozbou trestu smrti zakázaná, dnes ňou pokrývame 88 percent populácie. Radikálne zmeny sú aj v poľnohospodárstve, ktoré živí väčšinu našej populácie. Každý je tu farmár, aj ja mám svoju pôdu a kravy, o ktoré sa teraz, kým som guvernér, starajú moji bratranci. Za Talibanu tu nebolo ani jedno družstvo, dnes ich máme 55, majú 14-tisíc členov, farmári prešli kurzami. Máme asociácie pestovateľov ovocia, najmä jabĺk. Denne sa od nás vozí do Kábulu päť ton mlieka, ktoré nadoja naše turkménske kravy.
.ako je to s bezpečnosťou?
Všetky naše oblastné zhromaždenia žijú v dedinách – a nie sú cieľom útokov. Podobne ako naši zdravotníci, podobne ako 1 800 členov Červeného polmesiaca. No cieľom Talibanu môžem byť ja ako guvernér, americkí či afganskí vojaci alebo vy ako európski novinári. Viackrát sa ma pokúsili zabiť, nálože ma minuli o pár minút, prišiel som o päť vojakov.
.ako sa zmenil prístup Talibanu?
Oni nevládnu, ale terorizujú ľudí, ktorí ich za to čoraz viac nenávidia. Je to zákerná vojna. Taliban nie je schopný bojovať tvárou v tvár s našou armádou, s našou políciou.
.kde vlastne žijú bojovníci Talibanu? Roztrúsení medzi obyvateľmi dedín?
V minulosti počas vojen ľudia opustili mnohé domy, tie sú dnes prázdne a militanti ich obsadzujú. Taliban nemá u nás v provincii stále základne. Ale majú tu príbuzných a tí ich prichýlia, pretože tradícia velí neodmietnuť hosťa. Úkryt môžu dostať, no to neznamená, že ich podporuje celá dedina. Dedinčania ich môžu zbadať, no nebudú o tom komunikovať.
.musia s tým staršinovia zo šúry súhlasiť, ak sa v dedine ukrývajú bojovníci Talibanu?
Nie. Typické je, že ak sa spýtate staršinov, čo urobila pre nich vláda, povedia nič. No ak sa konkrétne opýtate, kto vybudoval ich školu, ich cesty, kto dáva platy, kto k nim priviedol elektrinu, tak povedia vláda. Aj vo Wardaku, podobne ako v ďalších štyroch, piatich provinciách začína povstanie proti Talibanu, ľudia sú už vyčepaní z ich brutality.
.aké chyby sa urobili v Afganistane?
Neprepojili sme stabilitu s rozvojom. Desať rokov hovoríme iba o stabilite a bezpečnosti, no nikto sa tu nevenuje napríklad akútnej oprave priehrady Čak. A potom, trvalo nám dlho, kým sme presvedčili medzinárodné spoločenstvo, že zdroje medzinárodného terorizmu, tréningové tábory, nie sú u nás, ale v Pakistane. Medzitým bombardovali naše dediny.
Rovnoprávnosť žien, mládež, dodávky čistej vody, vidiecky rozvoj, zdravie. Pracoval som pre viaceré afganské aj medzinárodné médiá, bol som šéfom juhoázijskej asociácie slobodných médií, ktorá pôsobí v Indii, v Pakistane, v Afganistane. Napísal som šestnásť kníh na rôzne témy, osem rokov som bol šéfredaktor analytického časopisu Attention. V roku 2007 som sa stal guvernérom.
.pochádzate z Wardaku?
Nie, z Paktiky, provincie na sever od nás.
.akceptovali vás miestni ľudia ako guvernéra pochádzajúceho z inej provincie a dosadeného prezidentom?
V našej spoločnosti sú úspešnejší – v polícii, v politike aj v biznise – tí, ktorí pochádzajú z iných provincií. Tradičný systém je založený na rodinných vzťahoch a kmeňových väzbách. Nie ste schopný dosiahnuť vymožiteľnosť práva, ak sa v nich „utopíte“. Byť z inej provincie vás robí nezávislejším a férovejším. A ľudia vám hovoria veci otvorenejšie, pretože vedia, že nemáte žiadny osobný ani kmeňový záujem. Tento systém existuje po stáročia a je silnejší ako právo. Emír Abdur Rahman Khan na konci 19. storočia iba začal s reformami, no neuspeli ani jeho nasledovníci. V Afganistane sme mali 35 rokov vojen, to nastavilo našu psychiku negatívnejšie. Ľudia vidia zmeny k lepšiemu, no ignorujú ich a hovoria iba o negatívach.
.čím sa dnes líši Wardak od obdobia vlády Talibanu?
Vtedy sme nemali v školách dievčatá, dnes je takmer 30 percent škôl dievčenských. Máme 5 700 učiteľov, ktorí učia v 2 225 školách provincie s približne milión obyvateľmi. Vtedy sme nemali ani jednu doktorku, dnes máme na každej zo 63 kliník najmenej jednu lekárku. Vakcinačná kampaň bola Talibanom pod hrozbou trestu smrti zakázaná, dnes ňou pokrývame 88 percent populácie. Radikálne zmeny sú aj v poľnohospodárstve, ktoré živí väčšinu našej populácie. Každý je tu farmár, aj ja mám svoju pôdu a kravy, o ktoré sa teraz, kým som guvernér, starajú moji bratranci. Za Talibanu tu nebolo ani jedno družstvo, dnes ich máme 55, majú 14-tisíc členov, farmári prešli kurzami. Máme asociácie pestovateľov ovocia, najmä jabĺk. Denne sa od nás vozí do Kábulu päť ton mlieka, ktoré nadoja naše turkménske kravy.
.ako je to s bezpečnosťou?
Všetky naše oblastné zhromaždenia žijú v dedinách – a nie sú cieľom útokov. Podobne ako naši zdravotníci, podobne ako 1 800 členov Červeného polmesiaca. No cieľom Talibanu môžem byť ja ako guvernér, americkí či afganskí vojaci alebo vy ako európski novinári. Viackrát sa ma pokúsili zabiť, nálože ma minuli o pár minút, prišiel som o päť vojakov.
.ako sa zmenil prístup Talibanu?
Oni nevládnu, ale terorizujú ľudí, ktorí ich za to čoraz viac nenávidia. Je to zákerná vojna. Taliban nie je schopný bojovať tvárou v tvár s našou armádou, s našou políciou.
.kde vlastne žijú bojovníci Talibanu? Roztrúsení medzi obyvateľmi dedín?
V minulosti počas vojen ľudia opustili mnohé domy, tie sú dnes prázdne a militanti ich obsadzujú. Taliban nemá u nás v provincii stále základne. Ale majú tu príbuzných a tí ich prichýlia, pretože tradícia velí neodmietnuť hosťa. Úkryt môžu dostať, no to neznamená, že ich podporuje celá dedina. Dedinčania ich môžu zbadať, no nebudú o tom komunikovať.
.musia s tým staršinovia zo šúry súhlasiť, ak sa v dedine ukrývajú bojovníci Talibanu?
Nie. Typické je, že ak sa spýtate staršinov, čo urobila pre nich vláda, povedia nič. No ak sa konkrétne opýtate, kto vybudoval ich školu, ich cesty, kto dáva platy, kto k nim priviedol elektrinu, tak povedia vláda. Aj vo Wardaku, podobne ako v ďalších štyroch, piatich provinciách začína povstanie proti Talibanu, ľudia sú už vyčepaní z ich brutality.
.aké chyby sa urobili v Afganistane?
Neprepojili sme stabilitu s rozvojom. Desať rokov hovoríme iba o stabilite a bezpečnosti, no nikto sa tu nevenuje napríklad akútnej oprave priehrady Čak. A potom, trvalo nám dlho, kým sme presvedčili medzinárodné spoločenstvo, že zdroje medzinárodného terorizmu, tréningové tábory, nie sú u nás, ale v Pakistane. Medzitým bombardovali naše dediny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.