.zatiaľ čo v Káblovke a Cvernovke sa to najcennejšie zbúralo napriek rozsiahlym protestom odbornej i laickej verejnosti, v ružomberských areáloch papierenského komplexu Mondi SCP sa búralo nenápadne, bez väčšieho záujmu verejnosti. Možno sa tak stalo aj preto, lebo väčšina Ružomberčanov roky túžila po tom, aby „ťažký papierenský priemysel“ už vizuálne nedominoval širšiemu centru mesta. O zániku architektonicky cenných i vizuálne zaujímavých hodnôt, ktoré bolo možné zachovať a neskôr využiť, hovorili zväčša len odborníci.
Areál ružomberskej papierne a celulózky vznikal postupne od roku 1899 pri železničnej dráhe popri Váhu, čo bola vtedy periféria. Koncom dvadsiatych rokov minulého storočia vznikol pri ceste smerom na Donovaly ďalší areál papierní – Solo. Neskôr pri ňom vyrástlo sídlisko Roveň.
Najmä do päťdesiatych rokov minulého storočia vznikali v Ružomberku, podobne ako v iných slovenských mestách, vo výrobných areáloch architektonicky vzácne a zaujímavé stavby. Ich autormi boli často renomovaní architekti. V prípade ružomberských papierní a celulózok napríklad Michal Maximilián Scheer či Emil Belluš. Modernizácia výroby si postupne vyžadovala aj búranie starých budov. Zo „zlatého veku“ slovenského priemyselného funkcionalizmu sa však v Ružomberku niekoľko skvostov zachovalo aj počas masívnej industrializácie v čase socializmu. Definitívne začali byť likvidované až v deväťdesiatych rokoch.
.márny plač
Jednou z dvoch dnes už neexistujúcich architektonických cenností v areáli ružomberských papierní bola štyridsaťsedem metrov vysoká betónová sulfitová veža z roku 1951, ktorú navrhol Emil Belluš. Unikátna stavba s točitým vonkajším schodiskom sa pre jedinečné architektonické, technické i estetické riešenie spomína v nejednej encyklopédii architektúry. Jej hodnotu si uvedomovalo vedenie papierní už v sedemdesiatych rokoch, keď uvažovalo o adaptácii veže na rozhľadňu. Po zmene vlastníckych vzťahov v papierňach bol tento zámer odsunutý do úzadia, až napokon prišla na rad finálna demolácia objektu.
Ďalšou cennou stavbou, zbúranou len nedávno, bol sklad číslo 6 v areáli Solo. „Bohužiaľ, nevieme presne, ktorý architekt navrhoval túto vysokú budovu s tehlovou fasádou, modernou konštrukciou a veľmi estetickým vzhľadom, ktorá by sa po rekonštrukcii a úpravách dala využiť mnohými spôsobmi,“ hovorí architekt Martin Bišťan z Ružomberka a dodáva, že celý areál Sola je určený na zbúranie. Sklad číslo 6 bol jednoznačne najvzácnejším objektom v areáli, ktorý búrajú. Zo zaujímavých stavieb v ňom stojí už len niekoľko pavilónových objektov a požiarna zbrojnica. „Za menej ako pätnásť rokov sme prišli o to najlepšie, čo sme z pohľadu priemyselnej architektúry v meste mali,“ dodáva architekt. Pripomína, že napriek protestu architektov dali pred dvoma rokmi majitelia Mondi SCP zbúrať aj pôvodné administratívne budovy a vstupný areál do papierní – významné diela funkcionalizmu od architekta Scheera.
.kde sa stala chyba?
Podľa Martina Bišťana korene problému treba hľadať v tom, že Ružomberok dodnes nemá spracované územné plány zón. Mesto má síce vypracovaný a schválený územný plán v mierke 1:10 000 z roku 1995, ale ten nezahŕňa podrobné architektonické spracovanie viacerých mestských území, medzi ktoré patrí aj zóna s areálom Solo. Neexistuje teda záväzný dokument, ktorý by charakterizoval hodnotu daného územia a súčasne stanovil limity jeho ďalšieho využitia. „V roku 1995 mestské zastupiteľstvo rokovalo o tom, že do dvoch-troch rokov vzniknú aj územné plány zón v mierkach 1:2 000, 1:1 000, ktoré by riešili nielen areál Solo i centrálnu mestskú zónu alebo zónu s kasárňami po bývalej sovietskej armáde. Nestalo sa tak dodnes. Vieme len búrať,“ vysvetľuje architekt.
Michaela Milá, hovorkyňa Mestského úradu v Ružomberku, tvrdí, že samospráva pracuje na novom územnom pláne mesta v mierke 1:10 000, ktorý na ploche bývalého závodu Solo uvažuje o výstavbe ďalších objektov výroby, skladov, administratívy, manipulačných a dopravných plôch i plôch s izolačnou a vnútroareálovou zeleňou. Niektoré časti areálu budú vyhradené na bývanie či služby obyvateľom, na parkoviská, maloobchodnú sieť, verejné stravovanie, ale i na objekty slúžiace kultúre a cirkevnému životu. Na otázku, prečo neboli niektoré architektonicky cenné objekty v areáli Solo zachránené, hovorkyňa zdôrazňuje, že zo strany pamiatkového úradu tieto stavby neboli vyhodnotené ako priemyslové pamiatkové objekty a preto ich majiteľ zbúral.
.estetika priemyslu
Architekt Bišťan uznáva, že majiteľom Mondi SCP žiadny zákon nezakázal búrať v areáli Sola ani v areáli pri Váhu: „Ružomberčania tvrdo roky tlačili na to, aby závod Solo vypadol z mesta, z blízkosti obytnej zóny. Z tohto pohľadu je dobré, že sa rozhodli pre búranie. Zmizne aj nepekný potrubný most, prepichujúci mesto cez sídlisko Roveň. Je chvályhodné, že sa surová priemyselná výroba vytláča z mesta, smutné je však, že sa pri tom nebral ohľad na existujúce hodnoty a roky sa zanedbávalo podrobné plánovanie budúceho využitia plochy nielen areálu Solo. Stratené sa späť nenavráti.“ Najsmutnejšie je podľa neho to, že v ostatných dvadsiatich rokoch sa z nášho verejného priestoru vytratil zmysel pre estetiku a funkčnosť starých stavieb, čo najlepšie ilustrujú prípady zanikajúcej priemyselnej architektúry: „Verejnosť si vie predstaviť, že estetická má byť stavba napríklad divadla, galérie či sakrálnej budovy, ale spájať estetiku s priemyselnými objektmi alebo so stavbami občianskej vybavenosti, služieb či obyčajných nákupných centier je pre väčšinu ľudí veľmi ťažké.“
Areál ružomberskej papierne a celulózky vznikal postupne od roku 1899 pri železničnej dráhe popri Váhu, čo bola vtedy periféria. Koncom dvadsiatych rokov minulého storočia vznikol pri ceste smerom na Donovaly ďalší areál papierní – Solo. Neskôr pri ňom vyrástlo sídlisko Roveň.
Najmä do päťdesiatych rokov minulého storočia vznikali v Ružomberku, podobne ako v iných slovenských mestách, vo výrobných areáloch architektonicky vzácne a zaujímavé stavby. Ich autormi boli často renomovaní architekti. V prípade ružomberských papierní a celulózok napríklad Michal Maximilián Scheer či Emil Belluš. Modernizácia výroby si postupne vyžadovala aj búranie starých budov. Zo „zlatého veku“ slovenského priemyselného funkcionalizmu sa však v Ružomberku niekoľko skvostov zachovalo aj počas masívnej industrializácie v čase socializmu. Definitívne začali byť likvidované až v deväťdesiatych rokoch.
.márny plač
Jednou z dvoch dnes už neexistujúcich architektonických cenností v areáli ružomberských papierní bola štyridsaťsedem metrov vysoká betónová sulfitová veža z roku 1951, ktorú navrhol Emil Belluš. Unikátna stavba s točitým vonkajším schodiskom sa pre jedinečné architektonické, technické i estetické riešenie spomína v nejednej encyklopédii architektúry. Jej hodnotu si uvedomovalo vedenie papierní už v sedemdesiatych rokoch, keď uvažovalo o adaptácii veže na rozhľadňu. Po zmene vlastníckych vzťahov v papierňach bol tento zámer odsunutý do úzadia, až napokon prišla na rad finálna demolácia objektu.
Ďalšou cennou stavbou, zbúranou len nedávno, bol sklad číslo 6 v areáli Solo. „Bohužiaľ, nevieme presne, ktorý architekt navrhoval túto vysokú budovu s tehlovou fasádou, modernou konštrukciou a veľmi estetickým vzhľadom, ktorá by sa po rekonštrukcii a úpravách dala využiť mnohými spôsobmi,“ hovorí architekt Martin Bišťan z Ružomberka a dodáva, že celý areál Sola je určený na zbúranie. Sklad číslo 6 bol jednoznačne najvzácnejším objektom v areáli, ktorý búrajú. Zo zaujímavých stavieb v ňom stojí už len niekoľko pavilónových objektov a požiarna zbrojnica. „Za menej ako pätnásť rokov sme prišli o to najlepšie, čo sme z pohľadu priemyselnej architektúry v meste mali,“ dodáva architekt. Pripomína, že napriek protestu architektov dali pred dvoma rokmi majitelia Mondi SCP zbúrať aj pôvodné administratívne budovy a vstupný areál do papierní – významné diela funkcionalizmu od architekta Scheera.
.kde sa stala chyba?
Podľa Martina Bišťana korene problému treba hľadať v tom, že Ružomberok dodnes nemá spracované územné plány zón. Mesto má síce vypracovaný a schválený územný plán v mierke 1:10 000 z roku 1995, ale ten nezahŕňa podrobné architektonické spracovanie viacerých mestských území, medzi ktoré patrí aj zóna s areálom Solo. Neexistuje teda záväzný dokument, ktorý by charakterizoval hodnotu daného územia a súčasne stanovil limity jeho ďalšieho využitia. „V roku 1995 mestské zastupiteľstvo rokovalo o tom, že do dvoch-troch rokov vzniknú aj územné plány zón v mierkach 1:2 000, 1:1 000, ktoré by riešili nielen areál Solo i centrálnu mestskú zónu alebo zónu s kasárňami po bývalej sovietskej armáde. Nestalo sa tak dodnes. Vieme len búrať,“ vysvetľuje architekt.
Michaela Milá, hovorkyňa Mestského úradu v Ružomberku, tvrdí, že samospráva pracuje na novom územnom pláne mesta v mierke 1:10 000, ktorý na ploche bývalého závodu Solo uvažuje o výstavbe ďalších objektov výroby, skladov, administratívy, manipulačných a dopravných plôch i plôch s izolačnou a vnútroareálovou zeleňou. Niektoré časti areálu budú vyhradené na bývanie či služby obyvateľom, na parkoviská, maloobchodnú sieť, verejné stravovanie, ale i na objekty slúžiace kultúre a cirkevnému životu. Na otázku, prečo neboli niektoré architektonicky cenné objekty v areáli Solo zachránené, hovorkyňa zdôrazňuje, že zo strany pamiatkového úradu tieto stavby neboli vyhodnotené ako priemyslové pamiatkové objekty a preto ich majiteľ zbúral.
.estetika priemyslu
Architekt Bišťan uznáva, že majiteľom Mondi SCP žiadny zákon nezakázal búrať v areáli Sola ani v areáli pri Váhu: „Ružomberčania tvrdo roky tlačili na to, aby závod Solo vypadol z mesta, z blízkosti obytnej zóny. Z tohto pohľadu je dobré, že sa rozhodli pre búranie. Zmizne aj nepekný potrubný most, prepichujúci mesto cez sídlisko Roveň. Je chvályhodné, že sa surová priemyselná výroba vytláča z mesta, smutné je však, že sa pri tom nebral ohľad na existujúce hodnoty a roky sa zanedbávalo podrobné plánovanie budúceho využitia plochy nielen areálu Solo. Stratené sa späť nenavráti.“ Najsmutnejšie je podľa neho to, že v ostatných dvadsiatich rokoch sa z nášho verejného priestoru vytratil zmysel pre estetiku a funkčnosť starých stavieb, čo najlepšie ilustrujú prípady zanikajúcej priemyselnej architektúry: „Verejnosť si vie predstaviť, že estetická má byť stavba napríklad divadla, galérie či sakrálnej budovy, ale spájať estetiku s priemyselnými objektmi alebo so stavbami občianskej vybavenosti, služieb či obyčajných nákupných centier je pre väčšinu ľudí veľmi ťažké.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.