Očakávame od nej faktografickú a pravde (realite) zodpovedajúcu nasýtenosť, ale zároveň aj kvalitné, čítavé literárne spracovanie. Čím je osoba, o ktorej je v životopise reč, všeobecne známejšia, tým je úloha životopisca zložitejšia, pretože (nevie, či nie je, alebo je konfrontovaná s istými čitateľovými predstavami, informáciami...).
Spisovateľka Claude Pujade-Renaud v beletrizovanej biografii (vlastne románe) Pytliakove ženy rozpráva životný príbeh hneď troch ľudí od pera. Dvaja z nich sú hviezdy najvyššieho lesku: Američanka Sylvia Plathová (autorka básnických zbierok Hrana či Ariel, skvelého románu Pod skleneným zvonom) a Brit Ted Hughes (autor básnickej zbierky Krá a rozkošných Príbehov o stvorení). Tretím vrcholom spisovateľského vzťahového trojuholníka je poetka Assia Wevillová.
Autorka rozčlenila svoje rozprávanie o láske, veršoch, strachu a smrti, venované predsa len najmä Plathovej, do krátkych kapitol, výpovedí nielen spomenutých hlavných aktérov, ale aj iných osôb, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na príbehu Plath-Hughes-Wevill: Sylviina matka, Sylviini a Tedovi súrodenci, lekári, priatelia, vydavatelia, susedia, Assiin manžel David. Kniha takýmto „kúskovaním“ získava plasticitu, vyžaruje z nej zdanie pravej autentickosti, objektívnosti, číta sa rýchlo, takmer na jeden dúšok. Hoci veru nehovorí len o krásnych, či aspoň obyčajných veciach, mnohé je tam ponuré, smutné, lebo tak sa Sylvia s Tedom ešte pred svadbou dohodli: „Budeme heroldi a mučeníci Dámy Poézie!“ A veru boli. Sylvia až do dna – a Ted vlastne tiež.
Pytliakove ženy prostredníctvom osobných životných príbehov hrdinov mapujú zrod i zánik veľkej (a slávnej) lásky, načierajú hlboko do vreca s rôznorodými, vážnymi i menej závažnými, ťažkosťami – partnerskými, týkajúcimi sa tvorby či rodinnej histórie, ktorá nás všetkých tak veľmi voľky-nevoľky determinuje. Smrť otca, odpútavanie sa od matky, vášeň vzrastajúca aj odumierajúca, spoločnosť, miesto, kde žijeme, cudzina, nevera, rodičovstvo, literárny úspech, tvorivé žriedla, potraty, žiarlivosť, povzbudzovanie konkurenta, vina a nevina za niečí skon, za niečie osamotenie, kritika, plány do budúcnosti, celkom bežný každodenný kolotoč existencie, výnimočné zablysnutia, talent ako obdarenie, ale aj talent ako prekliatie, otvárania Pandoriných skriniek, únava zo života, radosť zo života, vnímanie prírody, vnímanie ľudí, nádej, ktorú sa podarilo rozdúchať, nádej, čo už len slabo tlie a potom už ani netlie...
Vnútorné, duševné besy Sylvie Plathovej z nej robili výnimočnú ženu, výnimočnú autorku, ale aj na kosť (na smrť) zraniteľnú ženu. Na spôsobe jej úmrtia je niečo fascinujúce. Ted Hughes v jednom liste staršiemu bratovi Geraldovi napísal, že už nedokázal dlhšie znášať to Sylviino „smrteľné žiarenie, ktoré z nej vychádzalo“. Sylvia, totálne oddaná literatúre, približne v tom istom čase povedala priateľke: „Viete, nedávno som to pochopila: písanie je nanič. Chcem tým povedať, že vás neochráni pred zúfalstvom ani pred depresiou. Verila som tomu, keď som mala osemnásť alebo dvadsať rokov. Teraz už nie. Nie, písanie vás nevylieči z ničoho... Zašijete ranu ničotou zo slov. Skryjete sa pred zlom pod kôru jazyka. Rana sa zacelí, zdrevnatie. Pod povrchom sa však obalí cystou. Alebo zhnisá.“ Rany hnisajú, životy vyhasínajú, ale dielo géniov ostáva. Našťastie aspoň to.
Claude Pujade-Renaud: Pytliakove ženy. (Preložil Igor Navrátil.) Artforum 2012
Spisovateľka Claude Pujade-Renaud v beletrizovanej biografii (vlastne románe) Pytliakove ženy rozpráva životný príbeh hneď troch ľudí od pera. Dvaja z nich sú hviezdy najvyššieho lesku: Američanka Sylvia Plathová (autorka básnických zbierok Hrana či Ariel, skvelého románu Pod skleneným zvonom) a Brit Ted Hughes (autor básnickej zbierky Krá a rozkošných Príbehov o stvorení). Tretím vrcholom spisovateľského vzťahového trojuholníka je poetka Assia Wevillová.
Autorka rozčlenila svoje rozprávanie o láske, veršoch, strachu a smrti, venované predsa len najmä Plathovej, do krátkych kapitol, výpovedí nielen spomenutých hlavných aktérov, ale aj iných osôb, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na príbehu Plath-Hughes-Wevill: Sylviina matka, Sylviini a Tedovi súrodenci, lekári, priatelia, vydavatelia, susedia, Assiin manžel David. Kniha takýmto „kúskovaním“ získava plasticitu, vyžaruje z nej zdanie pravej autentickosti, objektívnosti, číta sa rýchlo, takmer na jeden dúšok. Hoci veru nehovorí len o krásnych, či aspoň obyčajných veciach, mnohé je tam ponuré, smutné, lebo tak sa Sylvia s Tedom ešte pred svadbou dohodli: „Budeme heroldi a mučeníci Dámy Poézie!“ A veru boli. Sylvia až do dna – a Ted vlastne tiež.
Pytliakove ženy prostredníctvom osobných životných príbehov hrdinov mapujú zrod i zánik veľkej (a slávnej) lásky, načierajú hlboko do vreca s rôznorodými, vážnymi i menej závažnými, ťažkosťami – partnerskými, týkajúcimi sa tvorby či rodinnej histórie, ktorá nás všetkých tak veľmi voľky-nevoľky determinuje. Smrť otca, odpútavanie sa od matky, vášeň vzrastajúca aj odumierajúca, spoločnosť, miesto, kde žijeme, cudzina, nevera, rodičovstvo, literárny úspech, tvorivé žriedla, potraty, žiarlivosť, povzbudzovanie konkurenta, vina a nevina za niečí skon, za niečie osamotenie, kritika, plány do budúcnosti, celkom bežný každodenný kolotoč existencie, výnimočné zablysnutia, talent ako obdarenie, ale aj talent ako prekliatie, otvárania Pandoriných skriniek, únava zo života, radosť zo života, vnímanie prírody, vnímanie ľudí, nádej, ktorú sa podarilo rozdúchať, nádej, čo už len slabo tlie a potom už ani netlie...
Vnútorné, duševné besy Sylvie Plathovej z nej robili výnimočnú ženu, výnimočnú autorku, ale aj na kosť (na smrť) zraniteľnú ženu. Na spôsobe jej úmrtia je niečo fascinujúce. Ted Hughes v jednom liste staršiemu bratovi Geraldovi napísal, že už nedokázal dlhšie znášať to Sylviino „smrteľné žiarenie, ktoré z nej vychádzalo“. Sylvia, totálne oddaná literatúre, približne v tom istom čase povedala priateľke: „Viete, nedávno som to pochopila: písanie je nanič. Chcem tým povedať, že vás neochráni pred zúfalstvom ani pred depresiou. Verila som tomu, keď som mala osemnásť alebo dvadsať rokov. Teraz už nie. Nie, písanie vás nevylieči z ničoho... Zašijete ranu ničotou zo slov. Skryjete sa pred zlom pod kôru jazyka. Rana sa zacelí, zdrevnatie. Pod povrchom sa však obalí cystou. Alebo zhnisá.“ Rany hnisajú, životy vyhasínajú, ale dielo géniov ostáva. Našťastie aspoň to.
Claude Pujade-Renaud: Pytliakove ženy. (Preložil Igor Navrátil.) Artforum 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.