„Was macht hier die Orange?
Die Orange macht hier nein."
Tento zvláštny rozhovor prebehol medzi mojím priateľom Paľom Delmárom a jeho učiteľom nemčiny na jednej z prvých hodín nemeckého jazyka niekde na základnej škole. Paľo chcel svojou odpoveďou v osobitej prešporskej nemčine vyjadriť, že ovocie na jeho lavici, ktoré učiteľa tak iritovalo, nie je pomaranč, ale mandarínka. Musím poznamenať, že odpoveď nepriniesla Paľovi v budúcnosti učiteľovu náklonnosť ani jeho sympatie.
.ruská hudba a veľká kuchárka
Opera De Bastille v Paríži určite nepatrí medzi najkrajšie v tomto meste. Budova je niečo medzi Slovenským národným divadlom a Domom odborov, terajším Istropolisom, takže atmosfére východoberlínskeho Stadtpalastu sa neubránite.
Prokofievova Láska k trom pomarančom je pre mňa popri Petrovi a vlkovi naproti tomu od detstva najkrajším príkladom toho, o čom som si myslel, že je ruská hudba. Presné interpretovanie neoklasicistického kánonu a energia v používaní nových postupov, taká determinujúca vývoj modernej hudby.
Mali ste už niekedy ten pocit, že ste niekde naposledy, že už sa tam nikdy nevrátite? To „nikdy" je, samozrejme, fiktívne, ale v tej chvíli ste o tom fixne presvedčený. Počas tejto cesty ma ten pocit prepadával každú chvíľu, v hoteli, vo vlaku, pri vstupe do opery.
Ale aj tak, do Paríža sa ten pocit hodí. Všetky pocity. Je to mesto veľkých pocitov, majú tam aj požičovňu pocitov – ak by ste náhodou žiadny pocit akurát nemali, môžete si nejaký požičať. A opera, tá je na pocity ako stvorená, pracuje s pocitmi, varí ich vo velkom kotle ako tá veľká kuchárka v Láske k trom pomarančom, šermujúc pritom veľkým nožom, aby sa pocity dobre prevarili. Teda, veľkým nožom vo francúzskej inscenácii, v origináli je to veľká naberačka, ktorou veľká kuchárka udrie každého, kto by sa len priblížil k trom pomarančom. Veľká kuchárka, ináč najlepšia v tomto kuse, hneď vedľa zlého ministra Leandra – zaujímavé, že tým zlým to akosi lepšie vychádza.
Sergej Prokofiev začal písať dielo na objednávku chicagskej opery v roku 1918, premiéru mala v Chicagu v roku 1921.
V prvom dejstve som mal chvíľami pocit, že začínam trpieť hypochondrickou depresiou, ako hlavný hrdina princ, ale v druhom dejstve, ako sa príbeh vyvíjal a pomaranče otvárali, ostali sme nakoniec spolu s princom vyliečení.
Cestou z opery som, rozmýšľajúc nad dobytím Bastilly, stretol Chica Buarque, ale keďže nikto z mojich spoločníkov ho nepozná, prešiel som to mlčaním. Bol dusný letný večer, vzduch ako pred búrkou, mal som smäd.
.šťastné obrazy
„Meine Bilder sind kluger als ich…"
Táto veta od nemeckého maliara Gerharda Richtera patrí medzi moje najobľúbenejšie. Povie ju v jednom dokumente o sebe, pričom pravdivosť a jednoduchosť výpovede ma vždy dostanú.
Tak isto ako Richterove obrazy, mal som šťastie byť na druhý deň na jeho retrospektíve v Beauburgu. Nestihol som retrospektívu predtým v Berlíne a bol som rád, že sa mi to podarilo v Paríži. Musím pripomenúť, že Beauburg Centre George Pompidou nepatrí k mojim najobľúbenejším miestam, jediné, čo je na tej budove pekné, je pohľad na Paríž. Ale výstava Richterovho diela je niečo, čo treba vidieť. Prinajmenšom to upraví názor na mnohé brilantné teoretické práce, napríklad o konci maľby. Sú tu všetky známe obraz, prezentované až v didaktickej jasnosti, takže môžete na vlastné oči vidieť a overiť si, prečo napríklad možno používať v maľbe fotografický obraz, aký je rozdiel medzi abstraktným a konkrétnym, aké sú zákonitosti odrazu, ako sa maľuje tlačou a mnohé ďalšie tajomstvá.
Richterovo dielo k nám prehovára naozaj s nemeckou presnosťou, ale aj v tom istom romantickom duchu ako Hôlderlin, alebo v angažovanosti Kleista a sarkazme Heineho.
Mohol by som z nemeckých kultúrnych dejín vybrať ako príklad hocikoho, ale nakoniec najlepším príkladom bude Alexander von Humboldt a to, čo by som nazval láska k poznávaniu. Jediný zmysel obrazov je totiž ten, že nimi spoznávame svet a sami seba.
To platí takisto pre tvorcu, ako aj pre publikum. Obrazy sa na nás dívajú, my sme len dívaní. Pred Richterovými obrazmi krajín stoja zasnení Parížania a vy vidíte, ako radi by sa vydali na cestu, vkročili do obrazu a poľnou cestičkou v ľavom rohu rozmerného plátna išli k sedliackej usadlosti v diaľke. Jediné, čo ich od toho odrádza, je, že chodník v rannej hmle je rozmočený a po pár krokoch by sa vám na nohách urobili blatové gundže, zabraňujúce ďalší pohyb, tak tam stoja a snívajú. Popred rad veľkých abstraktných obrazov prechádza parížska dáma a angažovane gestikulujúc vysvetľuje svojmu spoločníkovi hrôzu posledných dní uväznenej v nemeckom väzení, majúc na tvári výraz panny orleánskej, och, aké šarmantné. Veľký národ, veľké city. Veľké obrazy, robené pomalými ťahmi širokých špachtlí, sa trpezlivo prizerajú.
Obrazy sú múdrejšie ako my.
Autor je maliar a milovník opery.
Die Orange macht hier nein."
Tento zvláštny rozhovor prebehol medzi mojím priateľom Paľom Delmárom a jeho učiteľom nemčiny na jednej z prvých hodín nemeckého jazyka niekde na základnej škole. Paľo chcel svojou odpoveďou v osobitej prešporskej nemčine vyjadriť, že ovocie na jeho lavici, ktoré učiteľa tak iritovalo, nie je pomaranč, ale mandarínka. Musím poznamenať, že odpoveď nepriniesla Paľovi v budúcnosti učiteľovu náklonnosť ani jeho sympatie.
.ruská hudba a veľká kuchárka
Opera De Bastille v Paríži určite nepatrí medzi najkrajšie v tomto meste. Budova je niečo medzi Slovenským národným divadlom a Domom odborov, terajším Istropolisom, takže atmosfére východoberlínskeho Stadtpalastu sa neubránite.
Prokofievova Láska k trom pomarančom je pre mňa popri Petrovi a vlkovi naproti tomu od detstva najkrajším príkladom toho, o čom som si myslel, že je ruská hudba. Presné interpretovanie neoklasicistického kánonu a energia v používaní nových postupov, taká determinujúca vývoj modernej hudby.
Mali ste už niekedy ten pocit, že ste niekde naposledy, že už sa tam nikdy nevrátite? To „nikdy" je, samozrejme, fiktívne, ale v tej chvíli ste o tom fixne presvedčený. Počas tejto cesty ma ten pocit prepadával každú chvíľu, v hoteli, vo vlaku, pri vstupe do opery.
Ale aj tak, do Paríža sa ten pocit hodí. Všetky pocity. Je to mesto veľkých pocitov, majú tam aj požičovňu pocitov – ak by ste náhodou žiadny pocit akurát nemali, môžete si nejaký požičať. A opera, tá je na pocity ako stvorená, pracuje s pocitmi, varí ich vo velkom kotle ako tá veľká kuchárka v Láske k trom pomarančom, šermujúc pritom veľkým nožom, aby sa pocity dobre prevarili. Teda, veľkým nožom vo francúzskej inscenácii, v origináli je to veľká naberačka, ktorou veľká kuchárka udrie každého, kto by sa len priblížil k trom pomarančom. Veľká kuchárka, ináč najlepšia v tomto kuse, hneď vedľa zlého ministra Leandra – zaujímavé, že tým zlým to akosi lepšie vychádza.
Sergej Prokofiev začal písať dielo na objednávku chicagskej opery v roku 1918, premiéru mala v Chicagu v roku 1921.
V prvom dejstve som mal chvíľami pocit, že začínam trpieť hypochondrickou depresiou, ako hlavný hrdina princ, ale v druhom dejstve, ako sa príbeh vyvíjal a pomaranče otvárali, ostali sme nakoniec spolu s princom vyliečení.
Cestou z opery som, rozmýšľajúc nad dobytím Bastilly, stretol Chica Buarque, ale keďže nikto z mojich spoločníkov ho nepozná, prešiel som to mlčaním. Bol dusný letný večer, vzduch ako pred búrkou, mal som smäd.
.šťastné obrazy
„Meine Bilder sind kluger als ich…"
Táto veta od nemeckého maliara Gerharda Richtera patrí medzi moje najobľúbenejšie. Povie ju v jednom dokumente o sebe, pričom pravdivosť a jednoduchosť výpovede ma vždy dostanú.
Tak isto ako Richterove obrazy, mal som šťastie byť na druhý deň na jeho retrospektíve v Beauburgu. Nestihol som retrospektívu predtým v Berlíne a bol som rád, že sa mi to podarilo v Paríži. Musím pripomenúť, že Beauburg Centre George Pompidou nepatrí k mojim najobľúbenejším miestam, jediné, čo je na tej budove pekné, je pohľad na Paríž. Ale výstava Richterovho diela je niečo, čo treba vidieť. Prinajmenšom to upraví názor na mnohé brilantné teoretické práce, napríklad o konci maľby. Sú tu všetky známe obraz, prezentované až v didaktickej jasnosti, takže môžete na vlastné oči vidieť a overiť si, prečo napríklad možno používať v maľbe fotografický obraz, aký je rozdiel medzi abstraktným a konkrétnym, aké sú zákonitosti odrazu, ako sa maľuje tlačou a mnohé ďalšie tajomstvá.
Richterovo dielo k nám prehovára naozaj s nemeckou presnosťou, ale aj v tom istom romantickom duchu ako Hôlderlin, alebo v angažovanosti Kleista a sarkazme Heineho.
Mohol by som z nemeckých kultúrnych dejín vybrať ako príklad hocikoho, ale nakoniec najlepším príkladom bude Alexander von Humboldt a to, čo by som nazval láska k poznávaniu. Jediný zmysel obrazov je totiž ten, že nimi spoznávame svet a sami seba.
To platí takisto pre tvorcu, ako aj pre publikum. Obrazy sa na nás dívajú, my sme len dívaní. Pred Richterovými obrazmi krajín stoja zasnení Parížania a vy vidíte, ako radi by sa vydali na cestu, vkročili do obrazu a poľnou cestičkou v ľavom rohu rozmerného plátna išli k sedliackej usadlosti v diaľke. Jediné, čo ich od toho odrádza, je, že chodník v rannej hmle je rozmočený a po pár krokoch by sa vám na nohách urobili blatové gundže, zabraňujúce ďalší pohyb, tak tam stoja a snívajú. Popred rad veľkých abstraktných obrazov prechádza parížska dáma a angažovane gestikulujúc vysvetľuje svojmu spoločníkovi hrôzu posledných dní uväznenej v nemeckom väzení, majúc na tvári výraz panny orleánskej, och, aké šarmantné. Veľký národ, veľké city. Veľké obrazy, robené pomalými ťahmi širokých špachtlí, sa trpezlivo prizerajú.
Obrazy sú múdrejšie ako my.
Autor je maliar a milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.