Je mi ich ľúto

Neskôr, ako to už býva, sa naše cesty rozišli. Jeho otec mal postavenie, rodina nechcela mať „s tými bláznami zo 14. poschodia“ nič spoločné. Keď som ho videla naposledy, riadil práve nový model auta a býval v štvrti Vedado. Pred pár dňami mi zavolal. Prívetivý, ako vždy. Snažil sa mi priblížiť, nadviazať na staré priateľstvo, oslabené rokmi a našou vzdialenosťou. Povedal, že jeho otec prišiel o miesto, stalo sa to počas jedného z protikorupčných zásahov. Nezavreli ho, iba donútili odísť na dôchodok. Celá sieť jeho vzťahov, založených na vzájomných službách a protislužbách vplyvných a vyššie postavených ľudí, úradníkov aj veľvysnacov, sa rozpadla. Susedia ho prestali zdraviť, kolegovia z ministerstva sa mu obracajú chrbtom. Z hviezdy vládneho úradu na obranu revolúcie sa stal terč.
Aby toho nebolo dosť, hovorí mi starý priateľ, jeho otcovi počas všetkých tých problémov diagnostikovali rakovinu. Teraz sa lieči a musí stáť v rade na chemoterapiu ako každý iný paciet. Skončili všetky privilégiá, hovorí mi do telefónu. Len tak-tak im vychádzajú peniaze, aby mali na benzín a matka z toho všetkého prudko zostarla.
Boli časy, keď som si o ich rodine nemyslela nič dobré. Teraz cítim, že hoci z úplne iných dôvodov, aj oni zažívajú presne to, čím „tí blázni z 14. poschodia“ trpia už celé roky. Stigmatizáciu, pohľad cez plece, ironický smiech informátorov, beznádejnosť. Nicolás Guillén kedysi napísal, že mu nie je ľúto padlej buržoázie, že radšej zatne zuby a zatvorí oči. Priznávam sa, že mne ich ľúto je.