.olympijské hry sa po tretí raz konajú v Londýne. Má to svoju symboliku. Do Londýna sa olympiáda sťahovala vždy vtedy, keď sa vo svete objavili vážne problémy. Londýn bol v krušných časoch vždy akoby stávkou na istotu. Žiadna pompéznosť, žiadne výstrelky, ani veľké tragédie. Len solídne pripravené podujatie.
V roku 1908 sa mali olympijské hry konať v Taliansku, ale ešte predtým sa Rím vzdal kandidatúry, pretože na tom finančne nebol dobre. Prednosť dostala obnova Neapolu, ktorý zdevastovala sopka Vezuv. Londýn mal na prípravu olympiády iba dva roky, ale zvládol to vynikajúco.
Organizácie olympijských hier sa Briti ujali aj v roku 1948 v ťažkých povojnových časoch, keď mali na to opäť len dva roky. Navyše, po vojne nebolo dostatok peňazí, takže sa išlo len na skromný variant s využitím starších športovísk a bez výstavby olympijskej dediny. No opäť to Británia so cťou zvládla a vdýchla olympizmu nový život. Azda sa tak stane aj tretíkrát.
Briti aj tentoraz pripravovali olympiádu v ťažšej situácii. Finančná kríza obmedzila rozpočty – tie zas, naopak, nafukujú nevyhnutné opatrenia proti teroristom – aj vízie, ale britská solídnosť by mala byť práve v takýchto časoch veľkou devízou.
.atény 1896
Myšlienka obnoviť antické olympijské hry, ktoré zrušil cisár Teodozius koncom 4. storočia, bola už v 19. storočí pomerne aktuálna. Čoraz viac boli v obľube telesné cvičenia a niektoré disciplíny ako cyklistika, veslárstvo či šermiarstvo už mali aj medzinárodné preteky. No olympijské súťaže mali zväčša len lokálny charakter.
Myšlienka obnovenia hier súvisela aj s faktom, že v druhej polovici 19. storočia nemecký archeológ Ernst Curtius odkryl pozostatky legendárnej Olympie. To vzrušilo mnohých vizionárov, a v prvom rade francúzskeho baróna Pierra de Coubertina, ktorý sa zaoberal štúdiom anglickej a americkej školskej mládeže. Zistil, že na expanzii Britského impéria mala zásluhu najmä výchova, ktorej súčasťou boli telesné cvičenia. Tie slúžili aj ako nástroj morálnej výchovy. Naopak, vo Francúzsku sa nepripúšťalo akékoľvek spojenie medzi telom a vôľou. Coubertin chcel do francúzskych škôl zaviesť telesné cvičenia a nadviazal kontakty s rôznymi športovými spolkami. Francúzska vláda ho potom poverila zvolať kongres o telesnej výchove. Tak v jeho hlave vznikala vízia obnoviť olympijské hry ako pravidelne sa opakujúce súťaže, na ktoré by boli pozývaní reprezentanti zo všetkých krajín, zaoberajúci sa všetkými druhmi športu. Nad súťažami by mala záštitu jediná inštitúcia. Tá by podľa Coubertinových predstáv mala dodať súťažiam aureolu veľkosti a slávy, záštitu klasickej antiky.
Coubertin vnímal olympizmus ako filozoficko-náboženskú doktrínu, ktorá šport nielen zahŕňa, ale ho aj prekračuje. Olympizmus mal byť oslavou mladosti, ktorú treba oslavovať kultom úsilia, opovrhovaním nebezpečenstvom, láskou k vlasti, ušľachtilosťou, rytierskym duchom a kontaktom s umením a filozofiou. Olympijské hry mali mať aj svoje obrady, svoju liturgiu, ktorú tvoria rôzne symboly, sľuby, ceremónie. K športovým súťažiam plánoval Coubertin postupne pridať aj súťaženie v literatúre, maliarstve, sochárstve, hudbe a v architektúre.
Coubertin mal okrem vízie aj diplomatické schopnosti a vynikajúce strategické aj taktické uvažovanie. Roky trpezlivo vyjednával so zástupcami športových spolkov a získaval vplyvných spojencov po celom svete. No jeho prvý pokus o obnovenie olympijských hier v roku 1892 sa ešte stretol s nepochopením a sarkazmom. Zástupcovia jednotlivých športových spolkov odmietali spoločné hry. Coubertina to neodradilo, o dva roky neskôr zvolal do Paríža kongres, na ktorom sa mali preberať len otázky amatérstva v športe. To, že hlavnou otázkou bude obnovenie olympijských hier, Coubertin účastníkom zatajil. No olympijské hry sa dostali na prvé miesto programu a o ich obnovení sa rozhodlo jednohlasne. Nadšenie účastníkov bolo dokonca také veľké, že pôvodný návrh, obnoviť olympijské hry v roku 1900 pri príležitosti svetovej výstavy v Paríži, prebil návrh spraviť tak už v roku 1896 v Grécku.
To sa síce ukázalo ako elegantné riešenie, aj Gréci sa nadchli, ale pred samotnými hrami vyzeralo všetko katastrofálne. Grécko opäť raz stálo pred štátnym krachom a veriteľské štáty mu nariadili čo najprísnejšiu šetrnosť. Olympiádu aj po intervencii Coubertina napokon zachránili súkromné zdroje, ako aj podpora kráľovskej rodiny. Hry, na ktorých sa zúčastnilo 245 športovcov z 13 národných olympijských výborov, boli jednoznačným úspechom. No objavil sa vážny problém – Gréci si chceli zaistiť večný monopol na obnovený olympizmus. Coubertin si bol však istý, že Atény by neboli schopné organizovať takéto podujatie každé štyri roky. Gréci spustili po celom svete čosi ako „morálnu mobilizáciu“ a Coubertin ostal najprv so svojou ideou sám. Cítil sa osamelý a opustenejší ako v čase, keď pripravoval kongres na obnovu hier. Ale aj túto veľkú hru napokon zvládol a rovno pred gréckym kráľom ohlásil ďalšie olympijské hry v roku 1900 v Paríži. Fakt, že Coubertin bol nielen športovým, ale aj ekonomickým vizionárom, môžeme oceniť aj o 112 rokov neskôr.
.berlín 1936
Za najkontroverznejšie sa považujú hry v Berlíne. Nemci získali právo usporiadať olympiádu v roku 1931, keď ešte nacisti neboli pri moci. No v čase príprav už vládli. Židovskí športovci tak nemohli byť viac členmi športových klubov a aj katolícke a protestantské športové kluby sa museli spojiť s Hitlerjugend. Olympijský kódex nepovoľuje diskrimináciu pre rasový pôvod či vieru, takže Medzinárodný olympijský výbor mal vážne dôvody Berlínu olympiádu odoprieť.
Hitler najprv o olympiádu ani nestál, vyhlásil, že olympiáda je „vynálezom židov a slobodomurárov“. Ale Goebbels mu vysvetlil, aké skvelé možnosti na propagandu olympiáda ponúka. Keď členovia MOV prijímali správy o diskriminácii židovských športovcov v Nemecku, boli mierne znepokojení. Šéf MOV Baillet-Latour upozornil Hitlera, že hry patria MOV, nie jemu, a že ak nedá Hitler písomné záruky, bude sa musieť hier vzdať. Z Nemecka prišla urazená odpoveď, že sa žiadna diskriminácia nedeje, na čo predsa stačí aj Hitlerovo ústne potvrdenie. Neskôr dokonca Hitler prisľúbil, že počas olympijských hier budú odstránené aj antisemitské nápisy. Šéf MOV Baillet-Latour to považoval za významný triumf olympizmu. Zjavne nechápal podstatu nacizmu. Niektorým členom výboru bola Hitlerova ideológia sympatická. Podpredseda MOV Sigfrid Edstrom tvrdil, že židovská záležitosť je pre mnohé účastnícke národy nepodstatná, to len USA a Veľká Británia majú o Židov záujem. Najväčší problém s nacistami mali naozaj Američania. Členom MOV bol aj americký republikán, bývalý námestník ministra Ernest Lee Jahncke, ktorý varoval, že nacistické Nemecko nedokáže dodržiavať fair-play. Jahncke bol preto pred olympiádou v Londýne z MOV vylúčený.
Na jeho miesto povolal MOV krajana Avery Brundagea, ktorý nebol takým zásadovým človekom a bol presvedčený, že židia využívajú moc, ktorú olympijské hry majú, na vlastné politické ciele. Ako člen Americkej olympijskej asociácie osobne preskúmal situáciu v Nemecku. Vrátil sa spokojný a presvedčený, že židia môžu v Nemecku slobodne športovať. Navyše hlásil: „Mali by sme vidieť v mládeži v Berlíne predchodcov rasy slobodných, nezávislých mysliteľov navyknutých demokracii športu, rasy opovrhujúcej machináciami, tolerantnej k právam ostatných...“ Brundage podal správu, že v nacistickom Nemecku nie je nič, čo by oprávňovalo bojkot. Keď sa objavili výzvy, aby aspoň americkí športovci bojkotovali Berlín, Brundage sa rozčúlil: „Majú byť americkí športovci prinútení stáť sa mučeníkmi za cudziu vec?“ (Mimochodom, práve Brundage sa v roku 1952 stal na dvadsať rokov predsedom MOV.)
Nemecko teda dostalo príležitosť manifestovať celému svetu, aké má vďaka nacistickej vláde finančné, technické i ľudské zdroje. Predviedli moderné štadióny, nové technické zariadenia aj skvele pripravených športovcov, ktorí už boli takmer úplne rasovo čistí. Akurát šermiarka Helen Mayerová trošku kazila profil. Jej otec bol Žid, ale prevládli vraj u nej matkine árijské gény, mohla teda súťažiť a keď stála na stupni víťazov, hajlovala počas nemeckej hymny. (Neskôr emigrovala do USA.)
Nacisti išli do súťaží s cieľom ukázať nadradenosť svojej rasy. V podstate sa im to aj podarilo. Nemecko získalo najviac medailí aj bodov a porazilo dovtedy dominujúce Spojené štáty. Hoci úspech čierneho atléta Jesse Owensa nemali nacisti v pláne a jeho zlatá žatva naozaj Hitlera rozladila. Preto vážne zauvažoval o tom, že by títo ľudia, „ktorých predkovia pochádzajú z džungle“, a sú to teda primitívi so silnejšou telesnou stavbou ako civilizovaní belosi, mali byť zo športových súťaží vylúčení.
Organizačný a športový úspech Nemecka umocnil aj výrazný umelecký počin režisérky Leni Riefenstalovej, ktorá nakrútila o hrách impozantný štvorhodinový dokument Olympia. Riefenstalová chodila koncom tridsiatych rokoch so svojím filmom po celom svete, všade sa jej dostalo ovácií a zaujalo ju, že pri mnohých scénach, na ktorých bol Hitler, ľudia tlieskali. Film o olympiáde sa tak stal aj oslavou novej ideológie. V USA sa film premietal aj doma u prezidenta MOV Avery Brundagea. „Všetci boli nadšení,“ opisovala Riefenstalová a urazene dodala, že len americká Liga proti nacizmu inzerátmi v novinách žiadala, aby ju Američania bojkotovali. Geniálna filmárka Leni vôbec nerozumela, prečo.
Olympijské hry v Berlíne sú dnes najhanebnejšou kapitolou olympijského hnutia. Ani čierny Jesse Owens na tom veľa nezmenil.
.mníchov 1972
Mal to byť pôvodne Antiberlín. Bolo len 27 rokov po konci druhej svetovej vojny a nič nemalo pripomínať Hitlera a jeho vtedy všadeprítomné hákové kríže. Mali to byť „veselé hry“ v znamení mieru, preto sa v dejisku olympiády pohybovali tisíce neozbrojených policajtov, prezlečených za civilov vo svetlomodrých oblekoch, navrhnutých podľa francúzskych módnych dizajnérov. A mohla to byť naozaj skvelá olympiáda. Padali svetové rekordy a nad všetkými žiaril americký plavec Mark Spitz, ktorý získal sedem zlatých medailí.
Lenže skratka Mníchov 1972 dnes nestelesňuje oslavu športu a mieru. Novoveké olympiády možno rozdeliť na éru pred Mníchovom a po ňom – odvtedy takmer každé olympijské hry obchádza strach z teroru, rozpočty vynaložené na bezpečnosť sú enormné a dokonca nútili na úvahy o zániku hier.
Štyridsať rokov stará tragédia z 5. septembra je v Nemecku predmetom živých sporov aj v týchto dňoch, keď týždenník Der Spiegel prišiel s novými odhaleniami.
Zhoda je len v základnom opise udalostí: skoro ráno, krátko po 4. hodine, prepadlo osem ozbrojených Palestínčanov z organizácie „Čierny september“ výpravu izraelských športovcov priamo v olympijskej dedine. Pri prepade zabili dvoch športovcov, ďalších deviatich si vzali za rukojemníkov a žiadali prepustenie 200 palestínskych väzňov. Začala sa séria rokovaní a stále nových ultimát. Polícia medzitým plánovala oslobodzovaciu akciu, až kým sa o nej z médií nedozvedeli teroristi. Teroristické komando chcelo spolu s rukojemníkmi odletieť úradmi pripraveným lietadlom do Egypta. Na odletovej ploche s Boeingom 727 však policajní ostreľovači spustili paľbu s katastrofálnym výsledkom: okrem piatich teroristov zahynuli všetci rukojemníci.
Podľa Spieglu, ktorého redaktori v posledných mesiacoch študovali desaťtisíce novosprístupnených úradných dokumentov, sa pritom dalo tragédii zabrániť. Týždenník na 11 stranách opísal množstvo osudových zlyhaní, ktorých sa dopustili západonemecké bezpečnostné zložky a tajná služba. Hoci teroristi Čierneho septembra už vo februári 1972 zavraždili pri Kolíne päť Jordánčanov a napríklad dva roky predtým sa pokúšali traja Palestínčania v Mníchove uniesť izraelské dopravné lietadlo, úrady reálne hrozby ignorovali a oddávali sa konceptu „veselých hier“. Keď v rámci príprav vtedajší bezpečnostný šéf olympijskej dediny žiadal sprísniť opatrenia, dostal od nadriadeného odpoveď: „Tu nie sme v koncentračnom tábore.“
Zlyhali aj domáce tajné služby: nikto z agentov nevedel po arabsky, takže nemohli účinne zachytávať varovné signály. A keď signály zriedkavo prišli – v polovici augusta nemecké veľvyslanectvo v Bejrúte hlásilo, že jeden libanonský novinár sa dopočul o hroziacom incidente na olympiáde – tak im nikto nevenoval pozornosť. Ako prísne zhodnotil Spiegel: „Za to, že Nemci si chceli vylepšiť imidž, zaplatili Izraelčania 11 životmi.“
Za ďalší nemecký hriech považuje Spiegel fakt, že nasledujúce desaťročia úrady tutlali pravdu a presviedčali verejnosť, že Palestínčania boli v skutočnosti absolútne profesionálni teroristi, ktorí všetko dôkladne naplánovali. Ale aj to bol zrejme mýtus. Spätne sa javí, že im vlastne nič nevyšlo podľa plánu. Chceli sa spoločne ubytovať v jednom hoteli, ale potom zistili, že olympijská dedina je preplnená, a tak sa museli rozdeliť. Zbabrali aj samotné zajatie rukojemníkov: v budove, kde boli ubytovaní izraelskí športovci, bolo palestínske komando celkom dezorientované. Keď sa dostali k apartmánu s ubytovanými Izraelčanmi, dnu neprišli pomocou kľúčov, ako sa neskôr hovorilo, ale klopaním a zvonením. Pred dverami stáli tak nešikovne, že nič netušiaci športovec, ktorý pomaly otváral dvere, si hneď všimol, že sú po zuby ozbrojení. Izraelčania nato zatarasili dvere svojimi telami a po dlhšom pretláčaní napokon Palestínčania začali strieľať a dostali sa tak dnu. Pri následnej ruvačke zastrelili dvoch športovcov, čím sa im akcia celkom vymkla spod kontroly, keďže krviprelievanie nemali v pláne. Aj v palestínskej centrále Čierneho septembra a hnutia Fatah pochopili, že z výmeny rukojemníkov za zajatcov nič nebude a tak už s ôsmimi Palestínčanmi, ktorí zrazu nevedeli, čo si počať, ani nechceli nadviazať spojenie. Keby boli nemecké bezpečnostné zložky lepšie pripravené, všetko mohlo dopadnúť inak.
.Moskva 1980
V roku 1980 sa konala prvá olympiáda v socialistickej krajine. Samozrejme, nemohlo to byť nikde inde ako v Moskve, hoci Československo malo ambíciu uchádzať sa o zimnú olympiádu už v 70. rokoch. Moskve k úspechu pomohlo aj to, že po finančne neúspešnej olympiáde v Montreale z roku 1976, ktorú tak veľmi poznačil Mníchov, nebol veľký záujem o usporiadanie olympiády. V prípade socialistického režimu však pojmy ako zisk či strata nehrali nijakú rolu. Komunistický režim považoval olympijské hry za jedinečnú príležitosť na svoju propagáciu – to boli zas ozveny Berlína 1936 – a preto peniaze, ktoré to bude stáť, neboli dôležité. Profesor ekonómie Frank Zarnowski odhadol cenu tejto olympiády na dve miliardy dolárov, pričom všetko išlo zo štátnej kasy. Aj tak však boli organizátori moskovskej olympiády nemilo prekvapení, keď zistili, aká nízka je účasť divákov. Z odhadovaných tristotisíc návštevníkov si športové zápolenia nakoniec prišla pozrieť len štvrtina.
Bol to dôsledok masívneho bojkotu, ktorým sa olympiáda v Moskve asi najviac zapísala do dejín olympizmu. Zúčastnilo sa na nej len 80 výprav z jednotlivých krajín. Na porovnanie – na olympiádu v Los Angeles, ktorá tiež bola poznačená bojkotom niektorých krajín, prišlo 140 športových výprav.
Príčinou bojkotu Moskvy bola sovietska invázia do Afganistanu. Keď Sovietsky zväz v roku 1979 vtrhol do tejto krajiny, americký prezident Jimmi Carter vyzval ostatné štáty, aby sa na olympiáde nezúčastnili. Argumentoval tým, že štát, ktorý je vojnovým agresorom, nemôže hosťovať olympijské hry. Veľa západných štátov jeho výzvu vypočulo.
Olympiáda vyvolala značné rozpaky aj tým, ako sovietski organizátori vypomáhali svojim športovcom. Ľubomír Souček v knihe Novoveké Olympijské hry o tom píše nasledovné: „Sovietski organizátori OH 1980 sa svojim športovcom snažili pomáhať k úspechom, ako sa len dalo. Činili tak pritom nielen rozhodcovia, ale aj radoví usporiadatelia. Na atletickom štadióne v Lužnikách napríklad pri vrhačských disciplínach otvárali veľké dvere tak, aby domácim borcom pri ich pokusoch fúkal čo najpriaznivejší vietor. V športovej gymnastike zase rozhodcovský zbor, pod tlakom sovietskeho šéfa medzinárodnej federácie Jurija Titova, v súbojoch domácich gymnastiek s favorizovanými Rumunkami gymnastky zo zahraničia očividne poškodil. Prejavy protestov niektorých delegácií pritom kamery sovietskej televízie úplne ignorovali.“
Na olympiádu v Moskve však určite v dobrom spomínajú dvaja Slováci, futbalový brankár Stanislav Seman a obranca František Kunzo. Československé mužstvo tu vtedy vyhralo olympijský futbalový turnaj.
.los Angeles 1984
Pred Los Angeles sa však treba vrátiť o osem rokov späť, k Montrealu, ktorý sa uskutočnil v tieni mníchovskej tragédie. Aj montrealská olympiáda bola pre olympijské hnutie nočnou morou. Prvý dôvod bol ekonomický. Časopis Forbes ju označil za finančnú katastrofu a už citovaný Frank Zarnowski vo svoje štúdii o ekonomických súvislostiach olympijských hier o Montreali napísal, že bol prvou olympiádou, ktorá ukázala, o aký stratový podnik ide. Bola takmer celá platená z mestskej kasy a vyrobila dlh 1,5 miliardy dolárov, ktorý mesto splatilo až v roku 2006. Aby to vôbec dokázalo, muselo svojim obyvateľom zvyšovať dane. A potom tu boli obrovské náklady na bezpečnosť – všadeprítomní policajti a vojaci dohliadali na to, aby hry opäť nezatienili teroristi.
Na montrealskú olypiádu však určite rád spomína cyklista Anton Tkáč, ktorý tu vtedy získal zlatú medailu.
Po finančnej katastrofe z Montrealu sa o usporiadanie ďalšej olympiády v roku 1980 uchádzali len dve mestá, Moskva a Los Angeles. A záujem o olympiádu v roku 1984 prejavilo už len samotné Los Angeles. No napokon práve hry v tomto americkom meste znamenali prelom z pohľadu ekonomiky.
Obyvatelia LA dávali už pred hrami jasne najavo, že sú proti zadlžovaniu svojho mesta a ak by k nemu prišlo, tak to miestnym politikom spočítajú. Vďaka tomu, ale aj zásluhou nového šéfa Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý presadil možnosť financovať hry aj zo súkromných zdrojov, zarobila olympiáda viac ako 220 miliónov dolárov. Hry financoval výlučne súkromný kapitál a organizátori vyčerpali všetky marketingové možnosti na maximum. Tržby z predaja lístkov, vysielacích práv a ďalších služieb sa vyšplhali na 768 miliónov dolárov. Len televízna spoločnosť ABC zaplatila za vysielacie práva na území USA dovtedy rekordných 225 miliónov dolárov.
Ani olympiáde v Los Angeles sa však nevyhol pomerne veľký bojkot ako odveta za Moskvu. Tentoraz sa nedostavili výpravy zo Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska, Bulharska, Kuby a Československa. Olympiáda v Los Angeles bola často kritizovaná za príklon ku komercionalizácii, ale kritici si neuvedomili, že práve tieto hry zrejme zachránili budúcnosť Coubertinových olympijských hier. Ukázali totiž model, ktorý funguje aj bez toho, že by olympiáda položila na lopatky verejné rozpočty. Pre mnohé mestá to bolo inšpirujúce a nasledujúce roky sa už o šancu usporiadať olympijské hry viedli tvrdé súboje medzi viacerými uchádzačmi. Olympijské hry sa stali nielen prestížnou, ale aj potenciálne ekonomicky úspešnou záležitosťou.
V roku 1908 sa mali olympijské hry konať v Taliansku, ale ešte predtým sa Rím vzdal kandidatúry, pretože na tom finančne nebol dobre. Prednosť dostala obnova Neapolu, ktorý zdevastovala sopka Vezuv. Londýn mal na prípravu olympiády iba dva roky, ale zvládol to vynikajúco.
Organizácie olympijských hier sa Briti ujali aj v roku 1948 v ťažkých povojnových časoch, keď mali na to opäť len dva roky. Navyše, po vojne nebolo dostatok peňazí, takže sa išlo len na skromný variant s využitím starších športovísk a bez výstavby olympijskej dediny. No opäť to Británia so cťou zvládla a vdýchla olympizmu nový život. Azda sa tak stane aj tretíkrát.
Briti aj tentoraz pripravovali olympiádu v ťažšej situácii. Finančná kríza obmedzila rozpočty – tie zas, naopak, nafukujú nevyhnutné opatrenia proti teroristom – aj vízie, ale britská solídnosť by mala byť práve v takýchto časoch veľkou devízou.
.atény 1896
Myšlienka obnoviť antické olympijské hry, ktoré zrušil cisár Teodozius koncom 4. storočia, bola už v 19. storočí pomerne aktuálna. Čoraz viac boli v obľube telesné cvičenia a niektoré disciplíny ako cyklistika, veslárstvo či šermiarstvo už mali aj medzinárodné preteky. No olympijské súťaže mali zväčša len lokálny charakter.
Myšlienka obnovenia hier súvisela aj s faktom, že v druhej polovici 19. storočia nemecký archeológ Ernst Curtius odkryl pozostatky legendárnej Olympie. To vzrušilo mnohých vizionárov, a v prvom rade francúzskeho baróna Pierra de Coubertina, ktorý sa zaoberal štúdiom anglickej a americkej školskej mládeže. Zistil, že na expanzii Britského impéria mala zásluhu najmä výchova, ktorej súčasťou boli telesné cvičenia. Tie slúžili aj ako nástroj morálnej výchovy. Naopak, vo Francúzsku sa nepripúšťalo akékoľvek spojenie medzi telom a vôľou. Coubertin chcel do francúzskych škôl zaviesť telesné cvičenia a nadviazal kontakty s rôznymi športovými spolkami. Francúzska vláda ho potom poverila zvolať kongres o telesnej výchove. Tak v jeho hlave vznikala vízia obnoviť olympijské hry ako pravidelne sa opakujúce súťaže, na ktoré by boli pozývaní reprezentanti zo všetkých krajín, zaoberajúci sa všetkými druhmi športu. Nad súťažami by mala záštitu jediná inštitúcia. Tá by podľa Coubertinových predstáv mala dodať súťažiam aureolu veľkosti a slávy, záštitu klasickej antiky.
Coubertin vnímal olympizmus ako filozoficko-náboženskú doktrínu, ktorá šport nielen zahŕňa, ale ho aj prekračuje. Olympizmus mal byť oslavou mladosti, ktorú treba oslavovať kultom úsilia, opovrhovaním nebezpečenstvom, láskou k vlasti, ušľachtilosťou, rytierskym duchom a kontaktom s umením a filozofiou. Olympijské hry mali mať aj svoje obrady, svoju liturgiu, ktorú tvoria rôzne symboly, sľuby, ceremónie. K športovým súťažiam plánoval Coubertin postupne pridať aj súťaženie v literatúre, maliarstve, sochárstve, hudbe a v architektúre.
Coubertin mal okrem vízie aj diplomatické schopnosti a vynikajúce strategické aj taktické uvažovanie. Roky trpezlivo vyjednával so zástupcami športových spolkov a získaval vplyvných spojencov po celom svete. No jeho prvý pokus o obnovenie olympijských hier v roku 1892 sa ešte stretol s nepochopením a sarkazmom. Zástupcovia jednotlivých športových spolkov odmietali spoločné hry. Coubertina to neodradilo, o dva roky neskôr zvolal do Paríža kongres, na ktorom sa mali preberať len otázky amatérstva v športe. To, že hlavnou otázkou bude obnovenie olympijských hier, Coubertin účastníkom zatajil. No olympijské hry sa dostali na prvé miesto programu a o ich obnovení sa rozhodlo jednohlasne. Nadšenie účastníkov bolo dokonca také veľké, že pôvodný návrh, obnoviť olympijské hry v roku 1900 pri príležitosti svetovej výstavy v Paríži, prebil návrh spraviť tak už v roku 1896 v Grécku.
To sa síce ukázalo ako elegantné riešenie, aj Gréci sa nadchli, ale pred samotnými hrami vyzeralo všetko katastrofálne. Grécko opäť raz stálo pred štátnym krachom a veriteľské štáty mu nariadili čo najprísnejšiu šetrnosť. Olympiádu aj po intervencii Coubertina napokon zachránili súkromné zdroje, ako aj podpora kráľovskej rodiny. Hry, na ktorých sa zúčastnilo 245 športovcov z 13 národných olympijských výborov, boli jednoznačným úspechom. No objavil sa vážny problém – Gréci si chceli zaistiť večný monopol na obnovený olympizmus. Coubertin si bol však istý, že Atény by neboli schopné organizovať takéto podujatie každé štyri roky. Gréci spustili po celom svete čosi ako „morálnu mobilizáciu“ a Coubertin ostal najprv so svojou ideou sám. Cítil sa osamelý a opustenejší ako v čase, keď pripravoval kongres na obnovu hier. Ale aj túto veľkú hru napokon zvládol a rovno pred gréckym kráľom ohlásil ďalšie olympijské hry v roku 1900 v Paríži. Fakt, že Coubertin bol nielen športovým, ale aj ekonomickým vizionárom, môžeme oceniť aj o 112 rokov neskôr.
.berlín 1936
Za najkontroverznejšie sa považujú hry v Berlíne. Nemci získali právo usporiadať olympiádu v roku 1931, keď ešte nacisti neboli pri moci. No v čase príprav už vládli. Židovskí športovci tak nemohli byť viac členmi športových klubov a aj katolícke a protestantské športové kluby sa museli spojiť s Hitlerjugend. Olympijský kódex nepovoľuje diskrimináciu pre rasový pôvod či vieru, takže Medzinárodný olympijský výbor mal vážne dôvody Berlínu olympiádu odoprieť.
Hitler najprv o olympiádu ani nestál, vyhlásil, že olympiáda je „vynálezom židov a slobodomurárov“. Ale Goebbels mu vysvetlil, aké skvelé možnosti na propagandu olympiáda ponúka. Keď členovia MOV prijímali správy o diskriminácii židovských športovcov v Nemecku, boli mierne znepokojení. Šéf MOV Baillet-Latour upozornil Hitlera, že hry patria MOV, nie jemu, a že ak nedá Hitler písomné záruky, bude sa musieť hier vzdať. Z Nemecka prišla urazená odpoveď, že sa žiadna diskriminácia nedeje, na čo predsa stačí aj Hitlerovo ústne potvrdenie. Neskôr dokonca Hitler prisľúbil, že počas olympijských hier budú odstránené aj antisemitské nápisy. Šéf MOV Baillet-Latour to považoval za významný triumf olympizmu. Zjavne nechápal podstatu nacizmu. Niektorým členom výboru bola Hitlerova ideológia sympatická. Podpredseda MOV Sigfrid Edstrom tvrdil, že židovská záležitosť je pre mnohé účastnícke národy nepodstatná, to len USA a Veľká Británia majú o Židov záujem. Najväčší problém s nacistami mali naozaj Američania. Členom MOV bol aj americký republikán, bývalý námestník ministra Ernest Lee Jahncke, ktorý varoval, že nacistické Nemecko nedokáže dodržiavať fair-play. Jahncke bol preto pred olympiádou v Londýne z MOV vylúčený.
Na jeho miesto povolal MOV krajana Avery Brundagea, ktorý nebol takým zásadovým človekom a bol presvedčený, že židia využívajú moc, ktorú olympijské hry majú, na vlastné politické ciele. Ako člen Americkej olympijskej asociácie osobne preskúmal situáciu v Nemecku. Vrátil sa spokojný a presvedčený, že židia môžu v Nemecku slobodne športovať. Navyše hlásil: „Mali by sme vidieť v mládeži v Berlíne predchodcov rasy slobodných, nezávislých mysliteľov navyknutých demokracii športu, rasy opovrhujúcej machináciami, tolerantnej k právam ostatných...“ Brundage podal správu, že v nacistickom Nemecku nie je nič, čo by oprávňovalo bojkot. Keď sa objavili výzvy, aby aspoň americkí športovci bojkotovali Berlín, Brundage sa rozčúlil: „Majú byť americkí športovci prinútení stáť sa mučeníkmi za cudziu vec?“ (Mimochodom, práve Brundage sa v roku 1952 stal na dvadsať rokov predsedom MOV.)
Nemecko teda dostalo príležitosť manifestovať celému svetu, aké má vďaka nacistickej vláde finančné, technické i ľudské zdroje. Predviedli moderné štadióny, nové technické zariadenia aj skvele pripravených športovcov, ktorí už boli takmer úplne rasovo čistí. Akurát šermiarka Helen Mayerová trošku kazila profil. Jej otec bol Žid, ale prevládli vraj u nej matkine árijské gény, mohla teda súťažiť a keď stála na stupni víťazov, hajlovala počas nemeckej hymny. (Neskôr emigrovala do USA.)
Nacisti išli do súťaží s cieľom ukázať nadradenosť svojej rasy. V podstate sa im to aj podarilo. Nemecko získalo najviac medailí aj bodov a porazilo dovtedy dominujúce Spojené štáty. Hoci úspech čierneho atléta Jesse Owensa nemali nacisti v pláne a jeho zlatá žatva naozaj Hitlera rozladila. Preto vážne zauvažoval o tom, že by títo ľudia, „ktorých predkovia pochádzajú z džungle“, a sú to teda primitívi so silnejšou telesnou stavbou ako civilizovaní belosi, mali byť zo športových súťaží vylúčení.
Organizačný a športový úspech Nemecka umocnil aj výrazný umelecký počin režisérky Leni Riefenstalovej, ktorá nakrútila o hrách impozantný štvorhodinový dokument Olympia. Riefenstalová chodila koncom tridsiatych rokoch so svojím filmom po celom svete, všade sa jej dostalo ovácií a zaujalo ju, že pri mnohých scénach, na ktorých bol Hitler, ľudia tlieskali. Film o olympiáde sa tak stal aj oslavou novej ideológie. V USA sa film premietal aj doma u prezidenta MOV Avery Brundagea. „Všetci boli nadšení,“ opisovala Riefenstalová a urazene dodala, že len americká Liga proti nacizmu inzerátmi v novinách žiadala, aby ju Američania bojkotovali. Geniálna filmárka Leni vôbec nerozumela, prečo.
Olympijské hry v Berlíne sú dnes najhanebnejšou kapitolou olympijského hnutia. Ani čierny Jesse Owens na tom veľa nezmenil.
.mníchov 1972
Mal to byť pôvodne Antiberlín. Bolo len 27 rokov po konci druhej svetovej vojny a nič nemalo pripomínať Hitlera a jeho vtedy všadeprítomné hákové kríže. Mali to byť „veselé hry“ v znamení mieru, preto sa v dejisku olympiády pohybovali tisíce neozbrojených policajtov, prezlečených za civilov vo svetlomodrých oblekoch, navrhnutých podľa francúzskych módnych dizajnérov. A mohla to byť naozaj skvelá olympiáda. Padali svetové rekordy a nad všetkými žiaril americký plavec Mark Spitz, ktorý získal sedem zlatých medailí.
Lenže skratka Mníchov 1972 dnes nestelesňuje oslavu športu a mieru. Novoveké olympiády možno rozdeliť na éru pred Mníchovom a po ňom – odvtedy takmer každé olympijské hry obchádza strach z teroru, rozpočty vynaložené na bezpečnosť sú enormné a dokonca nútili na úvahy o zániku hier.
Štyridsať rokov stará tragédia z 5. septembra je v Nemecku predmetom živých sporov aj v týchto dňoch, keď týždenník Der Spiegel prišiel s novými odhaleniami.
Zhoda je len v základnom opise udalostí: skoro ráno, krátko po 4. hodine, prepadlo osem ozbrojených Palestínčanov z organizácie „Čierny september“ výpravu izraelských športovcov priamo v olympijskej dedine. Pri prepade zabili dvoch športovcov, ďalších deviatich si vzali za rukojemníkov a žiadali prepustenie 200 palestínskych väzňov. Začala sa séria rokovaní a stále nových ultimát. Polícia medzitým plánovala oslobodzovaciu akciu, až kým sa o nej z médií nedozvedeli teroristi. Teroristické komando chcelo spolu s rukojemníkmi odletieť úradmi pripraveným lietadlom do Egypta. Na odletovej ploche s Boeingom 727 však policajní ostreľovači spustili paľbu s katastrofálnym výsledkom: okrem piatich teroristov zahynuli všetci rukojemníci.
Podľa Spieglu, ktorého redaktori v posledných mesiacoch študovali desaťtisíce novosprístupnených úradných dokumentov, sa pritom dalo tragédii zabrániť. Týždenník na 11 stranách opísal množstvo osudových zlyhaní, ktorých sa dopustili západonemecké bezpečnostné zložky a tajná služba. Hoci teroristi Čierneho septembra už vo februári 1972 zavraždili pri Kolíne päť Jordánčanov a napríklad dva roky predtým sa pokúšali traja Palestínčania v Mníchove uniesť izraelské dopravné lietadlo, úrady reálne hrozby ignorovali a oddávali sa konceptu „veselých hier“. Keď v rámci príprav vtedajší bezpečnostný šéf olympijskej dediny žiadal sprísniť opatrenia, dostal od nadriadeného odpoveď: „Tu nie sme v koncentračnom tábore.“
Zlyhali aj domáce tajné služby: nikto z agentov nevedel po arabsky, takže nemohli účinne zachytávať varovné signály. A keď signály zriedkavo prišli – v polovici augusta nemecké veľvyslanectvo v Bejrúte hlásilo, že jeden libanonský novinár sa dopočul o hroziacom incidente na olympiáde – tak im nikto nevenoval pozornosť. Ako prísne zhodnotil Spiegel: „Za to, že Nemci si chceli vylepšiť imidž, zaplatili Izraelčania 11 životmi.“
Za ďalší nemecký hriech považuje Spiegel fakt, že nasledujúce desaťročia úrady tutlali pravdu a presviedčali verejnosť, že Palestínčania boli v skutočnosti absolútne profesionálni teroristi, ktorí všetko dôkladne naplánovali. Ale aj to bol zrejme mýtus. Spätne sa javí, že im vlastne nič nevyšlo podľa plánu. Chceli sa spoločne ubytovať v jednom hoteli, ale potom zistili, že olympijská dedina je preplnená, a tak sa museli rozdeliť. Zbabrali aj samotné zajatie rukojemníkov: v budove, kde boli ubytovaní izraelskí športovci, bolo palestínske komando celkom dezorientované. Keď sa dostali k apartmánu s ubytovanými Izraelčanmi, dnu neprišli pomocou kľúčov, ako sa neskôr hovorilo, ale klopaním a zvonením. Pred dverami stáli tak nešikovne, že nič netušiaci športovec, ktorý pomaly otváral dvere, si hneď všimol, že sú po zuby ozbrojení. Izraelčania nato zatarasili dvere svojimi telami a po dlhšom pretláčaní napokon Palestínčania začali strieľať a dostali sa tak dnu. Pri následnej ruvačke zastrelili dvoch športovcov, čím sa im akcia celkom vymkla spod kontroly, keďže krviprelievanie nemali v pláne. Aj v palestínskej centrále Čierneho septembra a hnutia Fatah pochopili, že z výmeny rukojemníkov za zajatcov nič nebude a tak už s ôsmimi Palestínčanmi, ktorí zrazu nevedeli, čo si počať, ani nechceli nadviazať spojenie. Keby boli nemecké bezpečnostné zložky lepšie pripravené, všetko mohlo dopadnúť inak.
.Moskva 1980
V roku 1980 sa konala prvá olympiáda v socialistickej krajine. Samozrejme, nemohlo to byť nikde inde ako v Moskve, hoci Československo malo ambíciu uchádzať sa o zimnú olympiádu už v 70. rokoch. Moskve k úspechu pomohlo aj to, že po finančne neúspešnej olympiáde v Montreale z roku 1976, ktorú tak veľmi poznačil Mníchov, nebol veľký záujem o usporiadanie olympiády. V prípade socialistického režimu však pojmy ako zisk či strata nehrali nijakú rolu. Komunistický režim považoval olympijské hry za jedinečnú príležitosť na svoju propagáciu – to boli zas ozveny Berlína 1936 – a preto peniaze, ktoré to bude stáť, neboli dôležité. Profesor ekonómie Frank Zarnowski odhadol cenu tejto olympiády na dve miliardy dolárov, pričom všetko išlo zo štátnej kasy. Aj tak však boli organizátori moskovskej olympiády nemilo prekvapení, keď zistili, aká nízka je účasť divákov. Z odhadovaných tristotisíc návštevníkov si športové zápolenia nakoniec prišla pozrieť len štvrtina.
Bol to dôsledok masívneho bojkotu, ktorým sa olympiáda v Moskve asi najviac zapísala do dejín olympizmu. Zúčastnilo sa na nej len 80 výprav z jednotlivých krajín. Na porovnanie – na olympiádu v Los Angeles, ktorá tiež bola poznačená bojkotom niektorých krajín, prišlo 140 športových výprav.
Príčinou bojkotu Moskvy bola sovietska invázia do Afganistanu. Keď Sovietsky zväz v roku 1979 vtrhol do tejto krajiny, americký prezident Jimmi Carter vyzval ostatné štáty, aby sa na olympiáde nezúčastnili. Argumentoval tým, že štát, ktorý je vojnovým agresorom, nemôže hosťovať olympijské hry. Veľa západných štátov jeho výzvu vypočulo.
Olympiáda vyvolala značné rozpaky aj tým, ako sovietski organizátori vypomáhali svojim športovcom. Ľubomír Souček v knihe Novoveké Olympijské hry o tom píše nasledovné: „Sovietski organizátori OH 1980 sa svojim športovcom snažili pomáhať k úspechom, ako sa len dalo. Činili tak pritom nielen rozhodcovia, ale aj radoví usporiadatelia. Na atletickom štadióne v Lužnikách napríklad pri vrhačských disciplínach otvárali veľké dvere tak, aby domácim borcom pri ich pokusoch fúkal čo najpriaznivejší vietor. V športovej gymnastike zase rozhodcovský zbor, pod tlakom sovietskeho šéfa medzinárodnej federácie Jurija Titova, v súbojoch domácich gymnastiek s favorizovanými Rumunkami gymnastky zo zahraničia očividne poškodil. Prejavy protestov niektorých delegácií pritom kamery sovietskej televízie úplne ignorovali.“
Na olympiádu v Moskve však určite v dobrom spomínajú dvaja Slováci, futbalový brankár Stanislav Seman a obranca František Kunzo. Československé mužstvo tu vtedy vyhralo olympijský futbalový turnaj.
.los Angeles 1984
Pred Los Angeles sa však treba vrátiť o osem rokov späť, k Montrealu, ktorý sa uskutočnil v tieni mníchovskej tragédie. Aj montrealská olympiáda bola pre olympijské hnutie nočnou morou. Prvý dôvod bol ekonomický. Časopis Forbes ju označil za finančnú katastrofu a už citovaný Frank Zarnowski vo svoje štúdii o ekonomických súvislostiach olympijských hier o Montreali napísal, že bol prvou olympiádou, ktorá ukázala, o aký stratový podnik ide. Bola takmer celá platená z mestskej kasy a vyrobila dlh 1,5 miliardy dolárov, ktorý mesto splatilo až v roku 2006. Aby to vôbec dokázalo, muselo svojim obyvateľom zvyšovať dane. A potom tu boli obrovské náklady na bezpečnosť – všadeprítomní policajti a vojaci dohliadali na to, aby hry opäť nezatienili teroristi.
Na montrealskú olypiádu však určite rád spomína cyklista Anton Tkáč, ktorý tu vtedy získal zlatú medailu.
Po finančnej katastrofe z Montrealu sa o usporiadanie ďalšej olympiády v roku 1980 uchádzali len dve mestá, Moskva a Los Angeles. A záujem o olympiádu v roku 1984 prejavilo už len samotné Los Angeles. No napokon práve hry v tomto americkom meste znamenali prelom z pohľadu ekonomiky.
Obyvatelia LA dávali už pred hrami jasne najavo, že sú proti zadlžovaniu svojho mesta a ak by k nemu prišlo, tak to miestnym politikom spočítajú. Vďaka tomu, ale aj zásluhou nového šéfa Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý presadil možnosť financovať hry aj zo súkromných zdrojov, zarobila olympiáda viac ako 220 miliónov dolárov. Hry financoval výlučne súkromný kapitál a organizátori vyčerpali všetky marketingové možnosti na maximum. Tržby z predaja lístkov, vysielacích práv a ďalších služieb sa vyšplhali na 768 miliónov dolárov. Len televízna spoločnosť ABC zaplatila za vysielacie práva na území USA dovtedy rekordných 225 miliónov dolárov.
Ani olympiáde v Los Angeles sa však nevyhol pomerne veľký bojkot ako odveta za Moskvu. Tentoraz sa nedostavili výpravy zo Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska, Bulharska, Kuby a Československa. Olympiáda v Los Angeles bola často kritizovaná za príklon ku komercionalizácii, ale kritici si neuvedomili, že práve tieto hry zrejme zachránili budúcnosť Coubertinových olympijských hier. Ukázali totiž model, ktorý funguje aj bez toho, že by olympiáda položila na lopatky verejné rozpočty. Pre mnohé mestá to bolo inšpirujúce a nasledujúce roky sa už o šancu usporiadať olympijské hry viedli tvrdé súboje medzi viacerými uchádzačmi. Olympijské hry sa stali nielen prestížnou, ale aj potenciálne ekonomicky úspešnou záležitosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.