Szokol mal toho rozrobeného viac, štvrtý bol v trojskoku a v behu prekážkovom nepostúpil do finále. Boli to priekopnícke časy. V oficiálnej správe sa bežalo 100 metrov prekážok, ale reálne na panaténajskom štadióne to bolo 110 metrov. Na hladkej stovke bol Szokol podľa exaktného zápisu „4 metre za víťazom“. Nuž, cieľová kamera nebola zavedená a dráhy boli vyznačené stužkami priviazanými asi na 35-centimetrových vysokých kolíkoch. Víťaz Burke (USA) to stihol za 12 sekúnd, toho aj „časozmerali“. Svoju krajanku, krásnu Florence Griffith-Joynerovú, by nedobehol (10,49 v roku 1987), ale na tú by nestačil ani súčasný majster Slovenska.
Šťastne sa oženivší Szokol žil s manželkou Charlottou, grófkou a matkou ich piatich detí, v Bernecebaráti, až kým iba 51-ročný nezomrel „na srdce“. O olympijský „bronz“, ktorý nedostal, sa tak ako historicky o prvý dodnes uchádzajú športoví historici Maďarska aj Slovenska.
No ten nespochybniteľné prvý uhorský olympijský atletický kov vôbec získal Mór Kóczán (1885 – 1972), známy pod menom Miklós Kovács. Päťnásobný majster Uhorska v hode oštepom a trojnásobný olympionik (Londýn 1908, Štokholm 1912 a Paríž 1924) mal problém s identitou. Bol totiž kalvínsky kňaz, najprv kaplánčil v Zlatnej na Ostrove a potom sa s láskou a obetavosťou venoval ovečkám v Čiližskej Radvani. Nuž, ale uznajte, dôstojný pán a behá v trenkách po lúke s dákou tyčou! Presbyteriálna vrchnosť mala problém, a to ani nevedeli, či a s kým sa sprchoval... A tak súťažil radšej pod krycím menom. I on hádzal, čím prišlo a ako prišlo. V Štokholme aj diskom a svojím najmilším oštepom aj jednou, aj oboma rukami. Okrem súťaže „bez rozdielu rúk“ (tam hodil 55,50) sa totiž súťažilo i v tom, kto hodí najviac pravou a ľavou a dĺžky sa zrátali. Kóczánov bronz však znamenal prelom do disciplíny, v ktorej dovtedy na OH medailovo dominovali Severania.
Potom prišla vojna, potom Trianon a potom, čuduj sa svete, titul majstra ČSR v hode oštepom! Lebo Kóczán, verný svojim farníkom, optoval pre Československo. Klobúk dolu! A ako 39-ročný sa dostal na svoje tretie Hry. Hádzal už pod svojím „pravým menom“, no 48,39 bolo málo. Čas plynul. Potom prišla opäť vojna a po nej „dobrovoľná repatriácia“. I ten, ktorý ostal „doma“, musel na staré kolená (63-ročný) ísť – za Dunaj. Jeho meno nesú dnes dve školy – v Zlatnej i Čiližskej Radvani, kde slúžil Bohu a veriacim a kde, verný sebe, organizoval i športový život. Maďarskí športoví historici píšu o svojom atletickom medailistovi. Nech je po ich. A či je Szokol náš? Vážme si oboch!
Autor je poslanec NR SR, účastník olympijských súťaží vo filatelii.
Šťastne sa oženivší Szokol žil s manželkou Charlottou, grófkou a matkou ich piatich detí, v Bernecebaráti, až kým iba 51-ročný nezomrel „na srdce“. O olympijský „bronz“, ktorý nedostal, sa tak ako historicky o prvý dodnes uchádzajú športoví historici Maďarska aj Slovenska.
No ten nespochybniteľné prvý uhorský olympijský atletický kov vôbec získal Mór Kóczán (1885 – 1972), známy pod menom Miklós Kovács. Päťnásobný majster Uhorska v hode oštepom a trojnásobný olympionik (Londýn 1908, Štokholm 1912 a Paríž 1924) mal problém s identitou. Bol totiž kalvínsky kňaz, najprv kaplánčil v Zlatnej na Ostrove a potom sa s láskou a obetavosťou venoval ovečkám v Čiližskej Radvani. Nuž, ale uznajte, dôstojný pán a behá v trenkách po lúke s dákou tyčou! Presbyteriálna vrchnosť mala problém, a to ani nevedeli, či a s kým sa sprchoval... A tak súťažil radšej pod krycím menom. I on hádzal, čím prišlo a ako prišlo. V Štokholme aj diskom a svojím najmilším oštepom aj jednou, aj oboma rukami. Okrem súťaže „bez rozdielu rúk“ (tam hodil 55,50) sa totiž súťažilo i v tom, kto hodí najviac pravou a ľavou a dĺžky sa zrátali. Kóczánov bronz však znamenal prelom do disciplíny, v ktorej dovtedy na OH medailovo dominovali Severania.
Potom prišla vojna, potom Trianon a potom, čuduj sa svete, titul majstra ČSR v hode oštepom! Lebo Kóczán, verný svojim farníkom, optoval pre Československo. Klobúk dolu! A ako 39-ročný sa dostal na svoje tretie Hry. Hádzal už pod svojím „pravým menom“, no 48,39 bolo málo. Čas plynul. Potom prišla opäť vojna a po nej „dobrovoľná repatriácia“. I ten, ktorý ostal „doma“, musel na staré kolená (63-ročný) ísť – za Dunaj. Jeho meno nesú dnes dve školy – v Zlatnej i Čiližskej Radvani, kde slúžil Bohu a veriacim a kde, verný sebe, organizoval i športový život. Maďarskí športoví historici píšu o svojom atletickom medailistovi. Nech je po ich. A či je Szokol náš? Vážme si oboch!
Autor je poslanec NR SR, účastník olympijských súťaží vo filatelii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.