V čase, keď čítate tieto riadky, viete už, či Peter Sagan figuroval v cestných pretekoch jednotlivcov medzi najlepšími, či a ako prispel do hry veľkých cyklistických patriotov súčasnosti – Cavendisha, Greipela, Boonena, Wigginsa a ďalších – o tričko olympijského víťaza. Možno je už neskoršie pondelňajšie popoludnie a viete už, či sa bratia Hochschornerovci ešte silnejšie a ešte nezmazateľnejšie zapísali do histórie Hier ako štvornásobní olympijskí víťazi. Poznáte už niekoľko výsledkov našich strelcov, tenistov i ďalších športovcov.
Olympiáda je v športovom živote zavŕšením plnosti času. Je výsledkom obrovskej snahy, vôle, obetovania. To všetko sa dáva v prospech jedného slastného okamihu, pôžitkárskeho momentu prežívania najväčšej chvíle. Ak hovoríme o olympijských šampiónoch ako o veľkých hrdinoch, málokedy vyzdvihujeme veľkosť ich srdca, ducha toho všetkého, čo dokážu podstupovať, a rozumu, športového intelektu, odvodeného v mnohom od prirodzenej danosti, talentu, ale aj poznania a skúsenosti tvrdej driny, ktoré musia zapojiť pri ceste za slávou. A práve v tom je skryté čaro piatich kruhov, ich veľkých a nenapodobiteľných šampiónov. Ako napísal Boris Johnson, večne strapatý londýnsky starosta: „Ak počúvate rozprávania šampiónov o ich víťazstvách, uvedomíte si, že nie sú len výsledkom fyzického génia, ale aj obrovskej intelektuálnej a emotívnej snahy, ktorou dospievajú k rokom neuveriteľnej sebadisciplíny. Pretože olympiáda je o charaktere. Barón de Coubertin mal pravdu, že všetci vyhrať nemôžu. Ale ak chcete byť olympijským víťazom, musíte pracovať. A v tom je najsilnejší odkaz olympiády.“
.time
Aj Londýn musel tvrdo pracovať, aby si svoje Hry zaslúžil a aby ich na vysokej úrovni pripravil. Pred siedmimi rokmi vyhral boj o OH 2012, kandidátsky súboj, aký nemá v histórii obdobu. Veď o olympiádu sa nikdy neuchádzala taká exkluzívna spoločnosť svetových metropol: Londýn zdolal Paríž, Moskvu, New York a Madrid! Stal sa prvým mestom, ktoré organizuje olympiádu tretíkrát (predtým 1908 a 1948). Keď ju hostil prvýkrát, bolo toto podujatie ešte v plienkach. Bolo rozťahané do 7 mesiacov a 4 dní (27. apríla – 31. októbra), súťažilo sa na ňom o.i. v konskom póle, v rackets (hra podobná squashu), v lacrosse, v rugby či v preťahovaní lanom.
Oveľa väčší význam mali londýnske Hry v roku 1948, prvé po II. svetovej vojne. Nemecko a Japonsko na ne neboli pozvané. Hry dostali prívlastok „austerity games“, hry v čase odriekania. Londýn bol po vojne spustošený, mesto roky zápasilo s bankrotom. Niektoré krajiny ponúkli pri organizácii OH pomoc dodaním športových potrieb, zariadení, športovci si museli priniesť vlastnú výbavu vrátane uterákov a zásob. Český gymnasta Zdeněk Ružička raz spomínal, že „v gymnastickej hale to vyzeralo ako v sklade náradia“. Súťažilo sa na športoviskách, ktoré prežili bombardovanie Luftwaffe. Športovci nemali žiadnu Olympijskú dedinu. Muži bývali v drevených barakoch pre vojenských regrútov v Richmond Parku, ďalší v tábore letectva RAF v Uxbridge, ženy v skromných univerzitných a stredoškolských internátoch. Bola to jedna veľká olympijská improvizácia. Ale bola to možno najdôležitejšia olympiáda v histórii, jedna z posledných, ktorá nebola spolitizovaná. Ukázala však, že svet si vydýchol po rokoch vojnového šialenstva a spojil sa po strašlivej porobe.
Olympiáda 1948 stále v čase obrovských hospodárskych problémov a v rokoch, v ktorých stál Londýn vždy na pokraji krachu, vtedajších približne 740-tisíc libier. Súčasná priniesla od roku 2005 rozpočet takmer 9,5 miliardy libier (stále je to nič v provnaní s pekinským rozpočtom OH 2008 – vyše 40 miliárd dolárov). Na Hrách IV. olympiády sa v roku 1908 predstavilo 2 000 športovcov, o 40 rokov neskôr 4 000 a teraz je ich v Londýne 10 000.
.money
Kým napríklad prvé novoveké hry v Aténach sa konali až po veľkom finančnom príspevku Georga Averoffa, bohatého filantropa, po vyše storočí sa rozpočty Hier pohybujú v závratných sumách, ktoré sú výsledkom širokého portfólia tokov – od vládnych dotácií cez príspevky sponzorov, globálnych korporácií, ktoré môžu na základe lukratívnych zmlúv spájať svoju značku s olympijskými symbolmi, až po obrovské peniaze získavané z predaja vysielacích práv. MOV vypočítal, že len v olympijskom cykle 2004 – 2008 stúpli príjmy z olympijského marketingu o 1,3 miliardy dolárov – na 5,45 miliardy! Polovicu z tejto sumy dostáva organizátor OH, 8 percent si ponecháva MOV a zvyšok si delia medzinárodné športové federácie s národnými olympijskými výbormi. Kým vysielacie práva z Ríma 1960 sa predali za 1,2 milióna dolárov, len v Samaranchovej ére stúpli z 88 miliónov (1980) na 1,39 miliardy (2000). Peking už priniesol zisk z vysielacích práv na úrovni 1,7 miliardy!
Olympiáda sa stala obrovským biznisom, ktorého špirála sa stále točí a točí do závratnejších výšok. Organizáciu tohto kolosálneho podujatia utiahnu len najsilnejšie svetové ekonomiky. Je cestou ďalšej modernizácie svetových metropol, nových technologických a dopravných updatov. Rozľahlý Olympijský park vznikol v priestore dva a pol štvorcového kilometra (veľkosť 365 futbalových ihrísk) po vzore sydneyského Homebush Bay na nevyužívanej ploche bývalej priemyselnej zóny vo východnom Londýne. Niektoré jeho športoviská a budovy slúžiace olympiáde s dominantným Olympijským štadiónom po skončení OH zostanú, niektoré sa jednoducho rozmontujú, zostane však moderná infraštruktúra s cestami, zelenými parkmi, obytnými zónami, ihriskami, reštauráciami, zábavnými centrami. Fenoménom olympiády je v tomto smere skutočnosť, že všade, kde sa koná, prináša nový a kvalitnejší život i väčší predpoklad ekonomického rastu. Otázne, samozrejme, je, akú cenu za to všetko obyvatelia zaplatia.
Londýn má v sebe neodolateľný šmrc starého, konzervatívneho, prepojeného s modernou dobou. Už aj Wimbledon pripustil veľa zmien, netrval na večnom nerovnom boji s dažďom, a tak má už od roku 2009 zaťahovaciu strechu. Teraz ho po prvý raz zdobia olympijské symboly. Je to krásne prepojenie ducha športovej klasiky a modernosti. Miesto, ktoré desaťročia dbalo na ortodoxiu bielej, dnes hýri olympijskými farbami. Aj keď jahody so šľahačkou ste si ešte 48 hodín pred začiatkom tenisového turnaja kúpiť nemohli.
.us and them
Čo prinesie Londýn 2012? Asi to, že budeme mať pred očami najväčšieho hrdinu olympijskej histórie. Michael Phelps by mal byť na ceste k méte 20 olympijských medailí. Prekoná zrejme Larisu Latyninovú, slávnu sovietsku gymnastku, pôvodom z Ukrajiny, ktorá v Melbourne 56 až Tokiu 64 premenila na medailu každý olympijský štart (9 – 5 – 4)! Baltimorský hurikán prišiel do Londýna na posledné veľké podujatie kariéry s bilanciou 14 – 0 – 2, prekonal už všetky mužské medailové rekordy Spitza, Andrianova či Diťatina. Žiadny športovec pred ním nezískal 10 zlatých olympijských medailí (Latyninová, Paavo Nurmi, Mark Spitz a Carl Lewis majú 9) a on sám sa môže priblížiť ku hranici dvadsiatich! „Obaja sme veľkí športoví hrdinovia. Plávanie pozerám iba kvôli nemu. Ale neboli by sme nikdy natoľko uznávaní, keby sme tých medailí nezískali tak veľa,“ povedala nedávno dnes 77-ročná Latyninová v rozhovore pre NBC.
My budeme s napätím a nádejou vzhliadať k speneným vodám v Lee Valley: Hochschornerovci aj Jana Dukátová majú OH za sebou, Michala Martikána by mal čakať veľký medailový boj v prvý utorok Hier. Len vodní slalomári zatiaľ priviezli na Slovensko zlato z letných olympiád. Palce držíme v enormne vyrovnanej konkurencii športovým strelcom v Royal Artilery Barracks, o medailový útok sa určite pokúsia aj rýchlostní kanoisti na kanáli v Eton Dorney.
Olympiáda učí svet ešte jednému. Vo chvíľach veľkých športových bitiek, emotívnych chvíľ radosti i pátosu, prichádzajúcemu s povzdychom z prehier, sa pred našimi očami demonštruje vyšší princíp etiky a morálky, bez ohľadu na to, že v minulosti prišlo 32 športovcov o medaily v dôsledku dopingu. Všetci potrebujeme veľkú šancu – športovci ju dnes majú a vedia, že takáto prichádza len raz za štyri roky. Tak hor sa do hľadania veľkých príbehov, do frmolu všetkých 16 olympijských dní. Kapitolky tohto článku som nazval podľa nosných skladieb slávneho albumu Dark Side of the Moon od Pink Floyd. Raz ich označili za „rockových šľachticov“. A Londýn 2012 podľa mňa prinesie podobný feeling: je tu pred nami stará dobrá monarchia, otriasajúca sa v diamantovom roku vlády kráľovnej Alžbety II. pozitívnymi olympijskými záchvevmi. Olympijské leto, ktoré odštartoval Federerov premenený mečbal vo wimbledonskom finále proti Murraymu a ktorého horúčku vygradovali najrýchlejšie pedále Bradleyho Wigginsa na Tour de France, čaká na nezabudnuteľné príbehy Hier XXX. olympiády.
Autor je komentátor STV.
Olympiáda je v športovom živote zavŕšením plnosti času. Je výsledkom obrovskej snahy, vôle, obetovania. To všetko sa dáva v prospech jedného slastného okamihu, pôžitkárskeho momentu prežívania najväčšej chvíle. Ak hovoríme o olympijských šampiónoch ako o veľkých hrdinoch, málokedy vyzdvihujeme veľkosť ich srdca, ducha toho všetkého, čo dokážu podstupovať, a rozumu, športového intelektu, odvodeného v mnohom od prirodzenej danosti, talentu, ale aj poznania a skúsenosti tvrdej driny, ktoré musia zapojiť pri ceste za slávou. A práve v tom je skryté čaro piatich kruhov, ich veľkých a nenapodobiteľných šampiónov. Ako napísal Boris Johnson, večne strapatý londýnsky starosta: „Ak počúvate rozprávania šampiónov o ich víťazstvách, uvedomíte si, že nie sú len výsledkom fyzického génia, ale aj obrovskej intelektuálnej a emotívnej snahy, ktorou dospievajú k rokom neuveriteľnej sebadisciplíny. Pretože olympiáda je o charaktere. Barón de Coubertin mal pravdu, že všetci vyhrať nemôžu. Ale ak chcete byť olympijským víťazom, musíte pracovať. A v tom je najsilnejší odkaz olympiády.“
.time
Aj Londýn musel tvrdo pracovať, aby si svoje Hry zaslúžil a aby ich na vysokej úrovni pripravil. Pred siedmimi rokmi vyhral boj o OH 2012, kandidátsky súboj, aký nemá v histórii obdobu. Veď o olympiádu sa nikdy neuchádzala taká exkluzívna spoločnosť svetových metropol: Londýn zdolal Paríž, Moskvu, New York a Madrid! Stal sa prvým mestom, ktoré organizuje olympiádu tretíkrát (predtým 1908 a 1948). Keď ju hostil prvýkrát, bolo toto podujatie ešte v plienkach. Bolo rozťahané do 7 mesiacov a 4 dní (27. apríla – 31. októbra), súťažilo sa na ňom o.i. v konskom póle, v rackets (hra podobná squashu), v lacrosse, v rugby či v preťahovaní lanom.
Oveľa väčší význam mali londýnske Hry v roku 1948, prvé po II. svetovej vojne. Nemecko a Japonsko na ne neboli pozvané. Hry dostali prívlastok „austerity games“, hry v čase odriekania. Londýn bol po vojne spustošený, mesto roky zápasilo s bankrotom. Niektoré krajiny ponúkli pri organizácii OH pomoc dodaním športových potrieb, zariadení, športovci si museli priniesť vlastnú výbavu vrátane uterákov a zásob. Český gymnasta Zdeněk Ružička raz spomínal, že „v gymnastickej hale to vyzeralo ako v sklade náradia“. Súťažilo sa na športoviskách, ktoré prežili bombardovanie Luftwaffe. Športovci nemali žiadnu Olympijskú dedinu. Muži bývali v drevených barakoch pre vojenských regrútov v Richmond Parku, ďalší v tábore letectva RAF v Uxbridge, ženy v skromných univerzitných a stredoškolských internátoch. Bola to jedna veľká olympijská improvizácia. Ale bola to možno najdôležitejšia olympiáda v histórii, jedna z posledných, ktorá nebola spolitizovaná. Ukázala však, že svet si vydýchol po rokoch vojnového šialenstva a spojil sa po strašlivej porobe.
Olympiáda 1948 stále v čase obrovských hospodárskych problémov a v rokoch, v ktorých stál Londýn vždy na pokraji krachu, vtedajších približne 740-tisíc libier. Súčasná priniesla od roku 2005 rozpočet takmer 9,5 miliardy libier (stále je to nič v provnaní s pekinským rozpočtom OH 2008 – vyše 40 miliárd dolárov). Na Hrách IV. olympiády sa v roku 1908 predstavilo 2 000 športovcov, o 40 rokov neskôr 4 000 a teraz je ich v Londýne 10 000.
.money
Kým napríklad prvé novoveké hry v Aténach sa konali až po veľkom finančnom príspevku Georga Averoffa, bohatého filantropa, po vyše storočí sa rozpočty Hier pohybujú v závratných sumách, ktoré sú výsledkom širokého portfólia tokov – od vládnych dotácií cez príspevky sponzorov, globálnych korporácií, ktoré môžu na základe lukratívnych zmlúv spájať svoju značku s olympijskými symbolmi, až po obrovské peniaze získavané z predaja vysielacích práv. MOV vypočítal, že len v olympijskom cykle 2004 – 2008 stúpli príjmy z olympijského marketingu o 1,3 miliardy dolárov – na 5,45 miliardy! Polovicu z tejto sumy dostáva organizátor OH, 8 percent si ponecháva MOV a zvyšok si delia medzinárodné športové federácie s národnými olympijskými výbormi. Kým vysielacie práva z Ríma 1960 sa predali za 1,2 milióna dolárov, len v Samaranchovej ére stúpli z 88 miliónov (1980) na 1,39 miliardy (2000). Peking už priniesol zisk z vysielacích práv na úrovni 1,7 miliardy!
Olympiáda sa stala obrovským biznisom, ktorého špirála sa stále točí a točí do závratnejších výšok. Organizáciu tohto kolosálneho podujatia utiahnu len najsilnejšie svetové ekonomiky. Je cestou ďalšej modernizácie svetových metropol, nových technologických a dopravných updatov. Rozľahlý Olympijský park vznikol v priestore dva a pol štvorcového kilometra (veľkosť 365 futbalových ihrísk) po vzore sydneyského Homebush Bay na nevyužívanej ploche bývalej priemyselnej zóny vo východnom Londýne. Niektoré jeho športoviská a budovy slúžiace olympiáde s dominantným Olympijským štadiónom po skončení OH zostanú, niektoré sa jednoducho rozmontujú, zostane však moderná infraštruktúra s cestami, zelenými parkmi, obytnými zónami, ihriskami, reštauráciami, zábavnými centrami. Fenoménom olympiády je v tomto smere skutočnosť, že všade, kde sa koná, prináša nový a kvalitnejší život i väčší predpoklad ekonomického rastu. Otázne, samozrejme, je, akú cenu za to všetko obyvatelia zaplatia.
Londýn má v sebe neodolateľný šmrc starého, konzervatívneho, prepojeného s modernou dobou. Už aj Wimbledon pripustil veľa zmien, netrval na večnom nerovnom boji s dažďom, a tak má už od roku 2009 zaťahovaciu strechu. Teraz ho po prvý raz zdobia olympijské symboly. Je to krásne prepojenie ducha športovej klasiky a modernosti. Miesto, ktoré desaťročia dbalo na ortodoxiu bielej, dnes hýri olympijskými farbami. Aj keď jahody so šľahačkou ste si ešte 48 hodín pred začiatkom tenisového turnaja kúpiť nemohli.
.us and them
Čo prinesie Londýn 2012? Asi to, že budeme mať pred očami najväčšieho hrdinu olympijskej histórie. Michael Phelps by mal byť na ceste k méte 20 olympijských medailí. Prekoná zrejme Larisu Latyninovú, slávnu sovietsku gymnastku, pôvodom z Ukrajiny, ktorá v Melbourne 56 až Tokiu 64 premenila na medailu každý olympijský štart (9 – 5 – 4)! Baltimorský hurikán prišiel do Londýna na posledné veľké podujatie kariéry s bilanciou 14 – 0 – 2, prekonal už všetky mužské medailové rekordy Spitza, Andrianova či Diťatina. Žiadny športovec pred ním nezískal 10 zlatých olympijských medailí (Latyninová, Paavo Nurmi, Mark Spitz a Carl Lewis majú 9) a on sám sa môže priblížiť ku hranici dvadsiatich! „Obaja sme veľkí športoví hrdinovia. Plávanie pozerám iba kvôli nemu. Ale neboli by sme nikdy natoľko uznávaní, keby sme tých medailí nezískali tak veľa,“ povedala nedávno dnes 77-ročná Latyninová v rozhovore pre NBC.
My budeme s napätím a nádejou vzhliadať k speneným vodám v Lee Valley: Hochschornerovci aj Jana Dukátová majú OH za sebou, Michala Martikána by mal čakať veľký medailový boj v prvý utorok Hier. Len vodní slalomári zatiaľ priviezli na Slovensko zlato z letných olympiád. Palce držíme v enormne vyrovnanej konkurencii športovým strelcom v Royal Artilery Barracks, o medailový útok sa určite pokúsia aj rýchlostní kanoisti na kanáli v Eton Dorney.
Olympiáda učí svet ešte jednému. Vo chvíľach veľkých športových bitiek, emotívnych chvíľ radosti i pátosu, prichádzajúcemu s povzdychom z prehier, sa pred našimi očami demonštruje vyšší princíp etiky a morálky, bez ohľadu na to, že v minulosti prišlo 32 športovcov o medaily v dôsledku dopingu. Všetci potrebujeme veľkú šancu – športovci ju dnes majú a vedia, že takáto prichádza len raz za štyri roky. Tak hor sa do hľadania veľkých príbehov, do frmolu všetkých 16 olympijských dní. Kapitolky tohto článku som nazval podľa nosných skladieb slávneho albumu Dark Side of the Moon od Pink Floyd. Raz ich označili za „rockových šľachticov“. A Londýn 2012 podľa mňa prinesie podobný feeling: je tu pred nami stará dobrá monarchia, otriasajúca sa v diamantovom roku vlády kráľovnej Alžbety II. pozitívnymi olympijskými záchvevmi. Olympijské leto, ktoré odštartoval Federerov premenený mečbal vo wimbledonskom finále proti Murraymu a ktorého horúčku vygradovali najrýchlejšie pedále Bradleyho Wigginsa na Tour de France, čaká na nezabudnuteľné príbehy Hier XXX. olympiády.
Autor je komentátor STV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.