Pred Borisom Johnsonom sedel na mieste starostu Londýna labourista Ken Livingstone. Po ôsmich rokoch ho voliči mali dosť a Boris Johnson ho odvial ako tajfún. Červeného Kena potom excentrický Boris porazil znovu – v máji tohto roku. Len s rozdielom nejakých 60-tisíc hlasov, pri 35-percentnej volebnej účasti. A to bol ešte Boris Johnson z tých šťastnejších konzervatívcov, pretože komunálne voľby toryovcom teraz vôbec nevyšli. Cameronova vládna strana prišla o vyše štyri stovky mandátov. Takže to, že Boris zostáva na svojom mieste, je zázrak. Keď si uvedomíme, že ostro sledovaný londýnsky starosta má na krku olympiádu, čiže toľko šancí na blamáž, ako si napríklad slovenskí komunálni politici sotva vedia predstaviť, klobúk musí ísť dolu.
.potomok Turka a ruskej otrokyne
Vyzerá ako stopercentný Anglosas a plavá hriva sa stala jeho značkou. Zdedil ju však zrejme po prababke, ruskej otrokyni, ktorú si jeho pradedo, bohatý Turek, kúpil a vzal za ženu. To sa stalo pred generáciami v tureckej Anatólii.
Synom spomínanej ruskej otrokyne a moslimského obchodníka so včelím voskom bol istý Ali Kemal, pradedo Borisa Johnsona. Ali Kemal, liberálny novinár a básnik, dokonca krátko pôsobil ako minister v záverečnej ére Osmanskej ríše. V roku 1922 bol za tureckej vojny o nezávislosť zavraždený.
Kemalova prvá manželka Winnifred, napoly Švajčiarka a napoly Angličanka, zomrela v Londýne a jej deti prijali príbuzní. Deti napokon začali používať anglické priezvisko Johnson.
Z takejto kozmopolitnej rodiny teda pochádza Boris Johnson, muž so slovanskými vlasmi i slovanským menom, ale aj s vášňou pre politiku, ktorú možno zdedil po tureckom pradedovi.
Raz o sebe povedal, že je zosobnený „taviaci kotlík národov“. Okrem toho je príbuzný s kráľovskou rodinou a s premiérom Davidom Cameronom. Narodil sa v New Yorku, má americké občianstvo a časť školskej dochádzky absolvoval v Bruseli.
.ako sa stal Borisom
Začiatky nemal ľahké. Do ôsmich rokov trpel vážnou ušnou chorobou a bol takmer úplne hluchý. Až do puberty to bol tichý uzavretý knihomoľ. Boris vtedy ešte nevystrájal, nerobil okolo seba rozruch, nemenil názory častejšie ako košele a nesnažil sa očariť všetky dámy. Slovom, Boris vtedy ešte nebol Boris. A to doslova, pretože používal prvé zo svojich dvoch krstných mien, ktoré znie Alexander.
Až dospievanie prinieslo zmenu. Počas štúdia v Oxforde oznámil, že ho majú oslovovať menom Boris a stal sa levom salónov aj dušou spoločnosti. Nebolo to bezdôvodné – Boris mal ambície. Kandidoval na predsedu študentského zväzu a tento post s podporou sociálnych demokratov získal. Keď mu to dnes konzervatívci vyčítajú, mávne rukou, že každý môže mať svoj názor.
Absolvoval klasické štúdie a začal pracovať ako konzultant pre manažérsku firmu, pri grafoch a tabuľkách však vydržal asi tak týždeň. Presedlal na žurnalistiku, no pribrzdili ho škandály. Z prvého miesta v The Times ho vyhodili pre falzifikovanie citátu. Počas pôsobenia v novinách The Daily Telegraph údajne pod nátlakom sľúbil, že poskytne informácie o istom novinárovi z konkurenčného News of the World, hoci vedel, že tomu človeku hrozí fyzický útok. Od 90. rokov stúpal po rebríčku konzervatívneho týždenníka The Spectator, až sa stal jeho šéfredaktorom.
Politika ho stále vábila. Za konzervatívcov kandidoval prvý raz ešte v 90. rokoch, po porážke sa nevzdal a nové tisícročie ho už našlo v poslaneckom kresle a potom sa stal starostom metropoly. Je pravda, že Livingstona porazil silou osobnosti, nie konzistentnými názormi. Boris je raz odporcom teórie globálneho otepľovania, potom jej priaznivcom. Raz odsudzuje boj za manželstvo osôb rovnakého pohlavia, vzápätí zase presadzuje práva gejov. Mal veľký problém s islamom, pred týmito voľbami však už vyzýval, aby nemoslimskí obyvatelia Londýna chápali svojich moslimských blížnych, dali si s nimi počas Ramadánu deň pôstu a potom navštívili mešitu. Je toto politik, ktorému možno veriť? O to Borisovi nejde. Hlavne, že ho možno mať rád. Sympatickým excentrikom s lotrovstvom v očiach politika často praje.
.strana ho potrebuje
V Konzervatívnej strane sa čoraz častejšie hovorí, že Boris by mohol byť premiérom. Určité predpoklady na to má. Prežil už niekoľko škandálov (manželská nevera, údajné daňové úniky, prehnané výdavky na radnici), a voliči sa ho stále neprejedli. Vykľučkuje aj z najťažších situácií. Je nekonečne flexibilný a ambiciózny. V ére, keď je politika čoraz viac vecou imidžu a menej otázkou princípov, je Boris Johnson ideálny kandidát. David Cameron s klesajúcou popularitou mu môže len závidieť.
.potomok Turka a ruskej otrokyne
Vyzerá ako stopercentný Anglosas a plavá hriva sa stala jeho značkou. Zdedil ju však zrejme po prababke, ruskej otrokyni, ktorú si jeho pradedo, bohatý Turek, kúpil a vzal za ženu. To sa stalo pred generáciami v tureckej Anatólii.
Synom spomínanej ruskej otrokyne a moslimského obchodníka so včelím voskom bol istý Ali Kemal, pradedo Borisa Johnsona. Ali Kemal, liberálny novinár a básnik, dokonca krátko pôsobil ako minister v záverečnej ére Osmanskej ríše. V roku 1922 bol za tureckej vojny o nezávislosť zavraždený.
Kemalova prvá manželka Winnifred, napoly Švajčiarka a napoly Angličanka, zomrela v Londýne a jej deti prijali príbuzní. Deti napokon začali používať anglické priezvisko Johnson.
Z takejto kozmopolitnej rodiny teda pochádza Boris Johnson, muž so slovanskými vlasmi i slovanským menom, ale aj s vášňou pre politiku, ktorú možno zdedil po tureckom pradedovi.
Raz o sebe povedal, že je zosobnený „taviaci kotlík národov“. Okrem toho je príbuzný s kráľovskou rodinou a s premiérom Davidom Cameronom. Narodil sa v New Yorku, má americké občianstvo a časť školskej dochádzky absolvoval v Bruseli.
.ako sa stal Borisom
Začiatky nemal ľahké. Do ôsmich rokov trpel vážnou ušnou chorobou a bol takmer úplne hluchý. Až do puberty to bol tichý uzavretý knihomoľ. Boris vtedy ešte nevystrájal, nerobil okolo seba rozruch, nemenil názory častejšie ako košele a nesnažil sa očariť všetky dámy. Slovom, Boris vtedy ešte nebol Boris. A to doslova, pretože používal prvé zo svojich dvoch krstných mien, ktoré znie Alexander.
Až dospievanie prinieslo zmenu. Počas štúdia v Oxforde oznámil, že ho majú oslovovať menom Boris a stal sa levom salónov aj dušou spoločnosti. Nebolo to bezdôvodné – Boris mal ambície. Kandidoval na predsedu študentského zväzu a tento post s podporou sociálnych demokratov získal. Keď mu to dnes konzervatívci vyčítajú, mávne rukou, že každý môže mať svoj názor.
Absolvoval klasické štúdie a začal pracovať ako konzultant pre manažérsku firmu, pri grafoch a tabuľkách však vydržal asi tak týždeň. Presedlal na žurnalistiku, no pribrzdili ho škandály. Z prvého miesta v The Times ho vyhodili pre falzifikovanie citátu. Počas pôsobenia v novinách The Daily Telegraph údajne pod nátlakom sľúbil, že poskytne informácie o istom novinárovi z konkurenčného News of the World, hoci vedel, že tomu človeku hrozí fyzický útok. Od 90. rokov stúpal po rebríčku konzervatívneho týždenníka The Spectator, až sa stal jeho šéfredaktorom.
Politika ho stále vábila. Za konzervatívcov kandidoval prvý raz ešte v 90. rokoch, po porážke sa nevzdal a nové tisícročie ho už našlo v poslaneckom kresle a potom sa stal starostom metropoly. Je pravda, že Livingstona porazil silou osobnosti, nie konzistentnými názormi. Boris je raz odporcom teórie globálneho otepľovania, potom jej priaznivcom. Raz odsudzuje boj za manželstvo osôb rovnakého pohlavia, vzápätí zase presadzuje práva gejov. Mal veľký problém s islamom, pred týmito voľbami však už vyzýval, aby nemoslimskí obyvatelia Londýna chápali svojich moslimských blížnych, dali si s nimi počas Ramadánu deň pôstu a potom navštívili mešitu. Je toto politik, ktorému možno veriť? O to Borisovi nejde. Hlavne, že ho možno mať rád. Sympatickým excentrikom s lotrovstvom v očiach politika často praje.
.strana ho potrebuje
V Konzervatívnej strane sa čoraz častejšie hovorí, že Boris by mohol byť premiérom. Určité predpoklady na to má. Prežil už niekoľko škandálov (manželská nevera, údajné daňové úniky, prehnané výdavky na radnici), a voliči sa ho stále neprejedli. Vykľučkuje aj z najťažších situácií. Je nekonečne flexibilný a ambiciózny. V ére, keď je politika čoraz viac vecou imidžu a menej otázkou princípov, je Boris Johnson ideálny kandidát. David Cameron s klesajúcou popularitou mu môže len závidieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.