Ekonómia síce nemá oficiálnu „nobelovku“, ale aj cena Švédskej ríšskej banky na pamiatku Alfreda Nobela má v ekonomickom svete výborný zvuk. Za čo bola udelená tento rok?
Neprišlo vám nikdy čudné, že tulipány sa predávajú v holandskej aukcii, obrazy v aukcii anglickej a cenné papiere v aukcii dvojstrannej? Ak áno a ak navyše chcete poznať odpoveď prečo, potom je tohtoročná „Nobelova cena“ za ekonómiu (v skutočnosti o Nobelovu cenu nejde, iba sa jej tak hovorí) určená práve pre vás.
Dostala ju trojica ekonómov, a to za „položenie základov teórie vytvárania mechanizmov“. Pre laika takmer nezrozumiteľný výrok. Preložme ho teda: ocenení páni sa zaoberali tým, prečo a ako sú organizované rôzne ľudské inštitúcie (ako napríklad jednotlivé trhy). Skúmali tiež, či sú optimálne – a ak nie, akým spôsobom by ich eventuálne bolo možné vylepšiť.
.podstatná maličkosť
Základy teórie vytvárania mechanizmov položil už na počiatku 60. rokov prvý z ocenených, Leonid Hurwicz, inak americký ekonóm ruského pôvodu. Vo svojom článku Optimalita a informačná efektivita v procesoch alokácie zdrojov poskytol prvé formálne nástroje na skúmanie mechanizmov, na ktorých základe fungujú trhy.
Definoval najmä to, čo rozumie pod pojmom „mechanizmus“. Chápe ho ako komunikačný systém, prostredníctvom ktorého si účastníci „hry“ zasielajú informačné signály, a to buď priamo, alebo cez nejaké komunikačné centrum, a kde vopred dané pravidlá určujú, aké bude výsledné rozdelenie zdrojov, a to podľa signálov, prijatých od účastníkov. A na základe porovnania výsledkov porovnával rôzne inštitucionálne usporiadania.
Až oveľa neskôr (v roku 1972) však dodal jednu podstatnú „maličkosť“. Aby sme mohli vôbec dospieť k relevantným výsledkom, porovnávané mechanizmy musia byť „motivačne kompatibilné“. Inými slovami také, že najlepšou (takzvanou dominantnou) stratégiou každého hráča je poskytovať (ostatným alebo komunikačnému centru) svoje súkromné informácie pravdivo. Poskytovanie pravdivých informácií sa teda nepredpokladá, ale v prípade motivačne kompatibilných mechanizmov ide o optimálny spôsob konania.
Tieto nástroje rozviedli o generáciu mladší ekonómovia a spoluocenení Eric Maskin a Roger Myerson. Tí v 70. rokoch priniesli nástroje, ktoré akosi ťažkopádne Hurwiczove analýzy podstatne zjednodušili. Myerson v sérii článkov z prelomu 70. a 80. rokov dokázal, že ak ekonóm skúma „všetky možné“ inštitucionálne usporiadania, stačí, keď sa sústredí len na jednu ich podmnožinu – ostatné sa potom dajú z tejto podmnožiny zložiť, čo značne šetrí prácu a čas.
Problém však nastal v tom, že v mnohých ekonomických hrách existuje viac než jeden bod rovnováhy, z ktorých niektoré sú efektívnejšie ako iné. Spôsob, ako tento problém (v ekonomickej teórii nazvaný implementačný) vyriešiť, spočíva vo vytvorení takého mechanizmu, ktorého všetky dosiahnuteľné rovnováhy sú rovnako optimálne. A práve za vyriešenie tohto problému dostal „Nobelovu cenu“ tretí ocenený, Eric Maskin, ktorý vo svojom článku „Nashova rovnováha a optimalita blahobytu“ z roku 1977 ukázal, za akých podmienok sa to dá dosiahnuť.
.čoho sa bojí pesimista
A aké sú výsledky? Pre niekoho možno prekvapivé. Vo väčšine prípadov, na ktoré sa teória vytvárania mechanizmov aplikovala a ktoré majú nejaký vzťah k realite, prišli ekonómovia k záveru, že na trhoch neexistujú také motivačne kompatibilné mechanizmy, ktoré by zaistili Pareto-optimálne výsledky (teda tie najlepšie možné, ktoré nie je možné vylepšiť bez poškodenia jednej zo strán).
Na druhú stranu trhy stále poskytujú najlepší možný výsledok zo všetkých mysliteľných inštitucionálnych usporiadaní, s ktorými ich možno porovnávať. Výnimky síce existujú, ale pre veľmi obmedzený okruh oblastí, ako sú napríklad verejné statky – tých je však v reálnom živote veľmi obmedzené množstvo, hoci si mnohí myslia opak. Ale pri nich je výsledok ešte depresívnejší: neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by zaistil ich efektívnu alokáciu zdrojov a naozaj plne efektívnu úroveň ich ponuky.
Je ťažké rozhodnúť, či sú tieto výsledky optimistické alebo pesimistické. Možno sa k výsledkom môžeme postaviť ako v známom vtipe: Optimista si myslí, že žijeme v najlepšom možnom svete. Pesimista sa bojí, že je to pravda.
.miroslav Zajíček
Autor je ekonóm, prednáša na VŠE v Prahe.
Písané pre Hospodářské noviny a .týždeň.
Neprišlo vám nikdy čudné, že tulipány sa predávajú v holandskej aukcii, obrazy v aukcii anglickej a cenné papiere v aukcii dvojstrannej? Ak áno a ak navyše chcete poznať odpoveď prečo, potom je tohtoročná „Nobelova cena“ za ekonómiu (v skutočnosti o Nobelovu cenu nejde, iba sa jej tak hovorí) určená práve pre vás.
Dostala ju trojica ekonómov, a to za „položenie základov teórie vytvárania mechanizmov“. Pre laika takmer nezrozumiteľný výrok. Preložme ho teda: ocenení páni sa zaoberali tým, prečo a ako sú organizované rôzne ľudské inštitúcie (ako napríklad jednotlivé trhy). Skúmali tiež, či sú optimálne – a ak nie, akým spôsobom by ich eventuálne bolo možné vylepšiť.
.podstatná maličkosť
Základy teórie vytvárania mechanizmov položil už na počiatku 60. rokov prvý z ocenených, Leonid Hurwicz, inak americký ekonóm ruského pôvodu. Vo svojom článku Optimalita a informačná efektivita v procesoch alokácie zdrojov poskytol prvé formálne nástroje na skúmanie mechanizmov, na ktorých základe fungujú trhy.
Definoval najmä to, čo rozumie pod pojmom „mechanizmus“. Chápe ho ako komunikačný systém, prostredníctvom ktorého si účastníci „hry“ zasielajú informačné signály, a to buď priamo, alebo cez nejaké komunikačné centrum, a kde vopred dané pravidlá určujú, aké bude výsledné rozdelenie zdrojov, a to podľa signálov, prijatých od účastníkov. A na základe porovnania výsledkov porovnával rôzne inštitucionálne usporiadania.
Až oveľa neskôr (v roku 1972) však dodal jednu podstatnú „maličkosť“. Aby sme mohli vôbec dospieť k relevantným výsledkom, porovnávané mechanizmy musia byť „motivačne kompatibilné“. Inými slovami také, že najlepšou (takzvanou dominantnou) stratégiou každého hráča je poskytovať (ostatným alebo komunikačnému centru) svoje súkromné informácie pravdivo. Poskytovanie pravdivých informácií sa teda nepredpokladá, ale v prípade motivačne kompatibilných mechanizmov ide o optimálny spôsob konania.
Tieto nástroje rozviedli o generáciu mladší ekonómovia a spoluocenení Eric Maskin a Roger Myerson. Tí v 70. rokoch priniesli nástroje, ktoré akosi ťažkopádne Hurwiczove analýzy podstatne zjednodušili. Myerson v sérii článkov z prelomu 70. a 80. rokov dokázal, že ak ekonóm skúma „všetky možné“ inštitucionálne usporiadania, stačí, keď sa sústredí len na jednu ich podmnožinu – ostatné sa potom dajú z tejto podmnožiny zložiť, čo značne šetrí prácu a čas.
Problém však nastal v tom, že v mnohých ekonomických hrách existuje viac než jeden bod rovnováhy, z ktorých niektoré sú efektívnejšie ako iné. Spôsob, ako tento problém (v ekonomickej teórii nazvaný implementačný) vyriešiť, spočíva vo vytvorení takého mechanizmu, ktorého všetky dosiahnuteľné rovnováhy sú rovnako optimálne. A práve za vyriešenie tohto problému dostal „Nobelovu cenu“ tretí ocenený, Eric Maskin, ktorý vo svojom článku „Nashova rovnováha a optimalita blahobytu“ z roku 1977 ukázal, za akých podmienok sa to dá dosiahnuť.
.čoho sa bojí pesimista
A aké sú výsledky? Pre niekoho možno prekvapivé. Vo väčšine prípadov, na ktoré sa teória vytvárania mechanizmov aplikovala a ktoré majú nejaký vzťah k realite, prišli ekonómovia k záveru, že na trhoch neexistujú také motivačne kompatibilné mechanizmy, ktoré by zaistili Pareto-optimálne výsledky (teda tie najlepšie možné, ktoré nie je možné vylepšiť bez poškodenia jednej zo strán).
Na druhú stranu trhy stále poskytujú najlepší možný výsledok zo všetkých mysliteľných inštitucionálnych usporiadaní, s ktorými ich možno porovnávať. Výnimky síce existujú, ale pre veľmi obmedzený okruh oblastí, ako sú napríklad verejné statky – tých je však v reálnom živote veľmi obmedzené množstvo, hoci si mnohí myslia opak. Ale pri nich je výsledok ešte depresívnejší: neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by zaistil ich efektívnu alokáciu zdrojov a naozaj plne efektívnu úroveň ich ponuky.
Je ťažké rozhodnúť, či sú tieto výsledky optimistické alebo pesimistické. Možno sa k výsledkom môžeme postaviť ako v známom vtipe: Optimista si myslí, že žijeme v najlepšom možnom svete. Pesimista sa bojí, že je to pravda.
.miroslav Zajíček
Autor je ekonóm, prednáša na VŠE v Prahe.
Písané pre Hospodářské noviny a .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.